Raz som čítala citát, ktorý odvážne
tvrdil, že je zbytočné čakať na pocit „ teraz som pripravená“,
je lepšie konať hneď, inak veľmi riskujeme, že sa načakáme tak
veľa, až sa nikdy nedočkáme. V anglickom znení doslova takto
sformulované: „ If we wait until we are ready we will be waiting
for the rest of out lives“
V živote sa dejú veci, ktoré si s
citátom priateľsky podávajú ruku ale aj také, ktoré nesúhlasne
krútia hlavami.
Stretla som známeho. Na internete. V
tej známosti bolo veľmi veľa odkladania stretnutia. Boli to
výhovorky? Boli. Čakala som na „ správny okamih“ ? Čakala.
Stretli sme sa nakoniec? Stretli. Dopadlo to výborne? Dopadlo.
A verím tomu, že ( niekoľkonásobné
) odloženie stretnutia samotnému stretnutiu veľmi prospelo. Za
ten čas som stihla, zjednodušene povedané, získať odvahu pozrieť
sa na seba do zrkadla, zistiť, čo sa približne deje vo svete, aby
som vedela nahodiť zaujímavú debatu, naučiť sa pár vtipov a po
donútenom ostrihaní mi konečne dorástli vlasy, pocit väčšieho
sebavedomia bol teda na mieste. Verím tomu, že by som sa necítila v
spoločnosti známeho tak príjemne, keby to zopár krát neodložím.
Príklad z inej časti života zahŕňa
sériu veľmi zaujímavých článkov o Zákonoch vesmíru.
Neustále ma ťažil pocit, že by som
si ich MALA prečítať. Vedela som vymenovať celú radu
logických dôvodov, prečo by som si tie články mala rozkliknúť,
ideálne aj spoznámkovať. Pod náporom svojej logiky som si články
aj otvorila, lenže ich podstata mi unikala, nevidela som súvislosti
a čoskoro som ich rozladene zatvorila.
O pár mesiacov vo mne nastal zlom, a
hoci som sa nijak nepokúšala s článkami nadviazať kontakt,
jedného dňa som sa ich , s návalom entuziazmu, rozhodla prečítať.
Rozdiel bol do očí bijúci. Prečítala som ich raz-dva, všetko
dávalo zmysel, všetkému som rozumela. Sláva!
Avšak!
Na druhú stranu, často v živote
prídu veci, kedy si povieme „ teraz nie“. Je to úplne iné „
teraz nie“ ako tie vyššie opomenuté. Vždy keď sa zamyslím pri
takýchto situáciach „ A prečo vlastne teraz nie? Prečo si
nejdem zabehať, keď ma kamarátka volá? Prečo nejdem pozdraviť
zahraničného kamaráta, ktorý prišiel na rodinnú návštevu a
konverzovať s ním? Prečo nejdem upratovať teraz, keď mám čas a
aj tak sa nemám čo robiť? Prečo nepoviem kamarátke teraz, že si o nej
myslím, že je úžasná?“ … domyslím sa k tomu, že základom
tohto je lenivosť alebo strach. Nie je v tom nič hodné
čakania, len môj strach z toho, že sa znemožním alebo
pohodlnosť.
A ako mi život obvykle ukázal, keď
mám možnosť konať teraz, nech to na základe takýchto pocitov
neodkladám, lebo možno ďalšia šanca už nebude....
Na záver by som chcela podotknúť, že
doteraz väčšina mojich „ teraz nie, neskôr“ a „ teraz
rozhodne áno, do toho“ … vypálila perfektne, tak nejako všetko dopadlo...presne
včas.
Akurát, že presný návod ako čo
rozlíšiť nie je. Jedným zo spôsobov je naučiť sa rozumieť našim vlastným pocitom, Intuícia, to je niekedy priam zázračná vec :)
