Kritika veľmi bolí, na chvále šťastie stojí

V druhom ročníku sme mali každý spraviť prezentáciu na nejakú tému z biológie v Power-pointe. Mne pridelenou boli Ryby, čo ma naozaj nadchlo. A tak som začala spracovávať podklady - delenia rýb, názvy plutiev, princíp dýchania. Skrátka všetko, čo tá prezentácia mala obsahovať. Skákala som meter dvadsať od nadšenia, koľko rôznych zaujímavostí som behom čítania našla. Dozvedela som sa, že tá rybička z Nema vie počas života zmeniť pohlavie, objavila som existenciu Mexican walking fish, ktorá nie je ani len rybou, ale salamandrom, a zistila som, že niektoré ryby nosia oplodnené  ikry v ústach.

" Hm. O toto sa musím podeliť," pomyslela som si. Vtedy mi skrsla myšlienka postrihať záznamy na Youtube - dokumenty alebo rôzne zábery od chovateľov - a spojiť ich do jedného krátkeho videa,  pripísať zaujímavosti a pridať hudbu. " Bude to dobré," vravím si.

Nejaký čas mi tvorba zabrala, najmä pretože som zistila, že neviem dobre pracovať ani len so základmi základného MovieMakeru. Ale bola to jazda! Bavila som sa kvalitne, tešila som sa objaveným záberom pôrodu malinkých morských koníkov (ktoré sa, mimochodom, rodia z bruška samčeka), tanečného párenia a  jedinečným ukážkam života hlbokomorských rýb.

Dvojdňová práca zmáčknutá do troch minút a zvukov Beyond the Sea od Robbieho Williemsa. Na prezentáciu som išla pripravená ako nikdy.

" Tákže, najskôr by som Vám chcela ukázať video, ktoré som spravila," začala som, no učiteľka ma zahriakla, že na to nemáme čas, nech len proste ukážem tú prezentáciu. Jasné, že som sa nedala odbiť. Pustila som video, ibaže pedagogický kritik za katedrou ho odsledoval len tak jedným okom, mykol plecom, ale za to bol nadšený podrobným diagramom, ktorý opisoval funkciu žiabier. Takže žiadne body navyše, žiadna pochvala za snahu, ocenenie, dokonca i percentá zo známky boli dané výhradne za Power-point.

Tak som sa po hodine zamýšľala, ako sa ohľadom toho cítim. A zistila som, že možno určitá logika káže, aby som hundrala. No kdesi hlboko mi to v skutočnosti nijako nevadilo. Prečo by vlastne malo? Robila som azda niečo také pre učiteľku? Podstatné je, že som sa ja čosi naučila, niečo nové pochopila. Ukázala som video ostatným a tí, ktorých to zaujímalo, si to pozreli. Vďačne som privítala i rady, čo vylepšiť do budúcna.

Počnúc touto skúsenosťou som si pomaly začala uvedomovať, nakoľko si pripúšťam ostatných reakcie k srdcu. Ako sa to všetko v priebehu času mení. Ako boli slová chvály dôležité a mala som pocit, že i sebamenšia kritika mojej osoby by ma vedela rozbiť...a ako to všetko, postupne nabralo nový spád :)

Pamätám si, že raz dávno, keď som mala akési neveselšie obdobie, niektorí ľudia v tej dobe za mnou prišli a zložili mi komplimenty, pochvaly, presne tam, kde som si bola neistá. Počúvalo sa to véľmi dobre. 

Prvá prišla spolužiačka a povedala mi, aká som krásna, že vie, že by so mnou veľa chlapcov chcelo chodiť. Och, aký pohľad som musela hodiť! Naspäť do izby som došla určite s úsmevom širokým na celú tvár....Ibaže, po chvíľke to nadšenie prešlo. Znovu som začala byť neistá. Našťastie, prišiel niekto iný a ten len tak mimochodom prehodil, aké mám pekné pery a krásne oči.. Jémin. To je aké milé od teba, vravím si. To si zapamätám, a potom si to budem pripomínať... och a iný známy mi napísal, že som veľmi charizmatická. A kamarátka zas, že mám krásne nohy :))

No a tak som sa držala tých slov ako kliešť, hockedy som sa cítila pod psa, spomenula som si, ako ma chválili. ( horšie bolo, keď mi dlhšiu dobu nikto žiaden kompliment nehodil). Takéto moje nastavenie smerovalo k podvedomému premýšľaniu o tom, čo sa druhým bude páčiť a čo robiť, aby sa ku mne tie úžasné pochvaly dostali. 

A potom, jedného dňa, som sa pozrela na seba do zrkadla a povedala si, že  akousi mágiou mám dnes dobré vlasy. Husté, objemné ako hriva,  a už sú i celkom dlhé. Také...podľa môjho vkusu. Odrazu niekto došiel a zahlásil: " Preboha! Paťa, rob so sebou niečo!"  " Čooo? " " Tvoje vlasy! Sú strašné. Vyzeráš ako Divá Bára ...Skroť ich. A nechceš sa dať ostrihať? Naozaj sa mi nepáčia." 

Tak. A čo teraz? Mám utekať do najbližšieho kaderníctva a mávať na nich, že akútne potrebujem nový účes? Alebo chytiť nožnice a zobrať si 10 centimetrov len pre to, lebo komusi sa moje vlasy nepáčia? A čo ak by  mi ich namiesto toho dotyčný pochválil? To by som potom účes nezmenila, ani keby som chcela? A ešte by k tomu napríklad dodal, nech si ich nechám viac narásť, pretože on má rád dlhé? To by som sa nedala 20 rokov ostrihať, aby sa mu stále páčili?
Ostalo mi len myknúť plecom. Zvážila som to. Vlasy nakrátko nechcem, podstrihnúť končeky si pôjdem dať. Divá Bára? Mne sa to tak páči. :)  Ľudia majú rôzne názory.. nakoniec predsa len záleží, kedy sa cítim dobre ja.

Poznala som dievčinu, nazvime ju Aňa. Aňa, zdalo sa tak, bývala často nahnevaná. A keď bola nahnevaná a niekto urobil niečo, čo sa jej nepáčilo, skúšala nahnevať i jeho, alebo aspoň docieliť aby sa aj on cítil horšie.
Pre mňa bolo úžasné pozorovať vlastné reakcie. Ako keď niekedy skúsila Aňa  niečo jedovité vychrliť, no so mnou to ani len nehlo a občas naopak trafila presne miesto, kde to zabolelo. A ja som sa buď na Aňu nahnevala alebo som chcela odísť a plakať. Aňa mi vlastne ukázala, na čom môžem pracovať, čo nie je v rovnováhe.
Medzičasom som postrehla veľkú zmenu. Nech to teraz Aňa skúša akokoľvek, jej slová so mnou nič nerobia. " Si škaredá. Pribrala si. Nemáš kamarátov. Si hlúpa. Nikam to v živote nedotiahneš."
Trik bol v tom nezanevrieť na city. Nie pokúšať sa nič necítiť, ale vnútorne si tie veci uvedomiť, spracovať. Pre niekoho môžem byť škaredá, no ja sa cítim vo vlastnom tele dobre. Pribrať som mohla, no môžem i schudnúť, ak si tak budem priať. Mám krásnych  ľudí okolo seba, ktorí ak by odišli, jednoducho by prišli ďalší, keby som chcela, svet tak funguje. Hlúpa...nuž, hlúposti môžem robiť, ale snažím sa im predchádzať a uvažovať. No a čo to znamená " dosiahnuť niečo v živote" je diskutabilné, no vynakladám snahu, aby som bola spokojná.
V poslednej dobe si nič takto pre seba ani pre niekoho druhého neobhajujem. Jednoducho to viem.  A ak najbližšie príde niečo, kedy ma kritika zamrzí a vyvolá akúsi reakciu, budem vedieť, že je to čosi nové vrámci mňa samotnej, nad čím sa môžem zamýšľať a bádať.

Zaujímavé však je, že inak cítim i pochvaly. Jasné, sú krásne, obzvlášť, keď človek začne s niečim novým. Avšak, zdá sa, že tá zmena prišla pre niečo, čo som začala lepšie vnímať až nedávno.
Každý z nás je iný a každý má inak nastavené myslenie, inak premýšľa, iné veci zažil, inak tento svet vníma. V podstate  čo iný človek, to iná realita.. Raz som viedla so mne blízkou dušou rozhovor o školstve, argumenty sa sypali samé, nadšene som rozprávala, kládla rečnícke otázky, počúvala jej doplnenia a ku koncu sme si ťapli, aké to bolo super. O pár dní prišla veľká chvíľa -  spolužiačka, ktorá začala diskusiu na presne rovnakú tému. Paráda! Myšlienky som mala v hlave už  sformulované a tak som začala. Ibaže.. som cítila, že tentoraz to tak hladko nepôjde. S tým, ako vníma svet táto spolužiačka...proste som tušila, že sa stretnem s veľkým nepochopením a nesúhlasom. Napriek tomu som neprestávala hovoriť. Dopadlo to presne tak, ako som očakávala.

Raz sa mi nepozdávala reakcia môjho spolužiaka. Povedala som mu to a on sa rozhovoril o jeho uhle pohľadu. Po chvíľke som začala veľmi silne vnímať celú situáciu jeho očami, s jeho názormi a jeho konaniu som rozumela, hoci stále - ja by som sa tak nezachovala.
Je to obdobné, ako keď čítate knihu a popritom na chvíľku začnete uvažovať o svete ako samotný autor alebo postava, myšlienkami sa na nich "naladíte". Vtedy mi vždy prídu úvahy, ktoré by mi inak na um nezišli, pretože  rozmýšľam na inej vlne.
A odkedy sa dejú takéto empatické precitnutia, moje reakcie na pochvaly sa dotýkajú môjho vnútra trochu inde. Už na nich neľpiem, nezbieram ich ako prepychové, vzácne drahokamy a nezamykám ich do truhličiek a vitríniek na obdiv. Vážim si ich, usmejem sa, no oveľa viac mi skôr pripomínajú svieži vánok alebo kvety, ktoré mi ten druhý ukáže. Jeho kvety. Zrazu rozumiem, že som stretla človeka, ktorého vnímanie sveta a moje sú si v niečom podobné, takže na niečom rezonujeme spoločne, jemu sa to páči a vyjadril to i slovne.


Vďaka všetkým týmto zážitkom si začínam uvedomovať jednu vec. Nezáleží na tom, či je to pochvala alebo kritika - reakcie druhých ľudí sú jednoducho o tých druhých ľuďoch a ich vnímaní sveta.

Celé  to smeruje k určitej vnútornej slobode. Keď si uvedomujem, že reakcie druhých ľudí, nie je sú o mne. Keď negatívne komentáre zvážim, no inak sa ma nedotýkajú. Keď sa nad pochvalami usmejem s radosťou, no nie sú pre mňa nevyhnutné. Keď chválim a oceňujem ľudí, ak sa ma ich tvorba alebo správanie dotýka. Keď nájdem niekoho, o kom viem, že máme niečo spoločné, pretože sa mu niečo moje páči. Keď neutekám pred svojimi pocitmi, neuzatváram sa pred nimi a často ich analyzujem, vďaka čomu sa môžem posúvať. Keď väčšina pocitov veľkého smútku, agresivity a či žiarlivosti takým spôsobom odchádza a ja mám viac času na radosti v živote :)

( idem si ) Po-moc!

     Občas sa len tak bezcieľne potulujem po izbe. No neviem si vybaviť moment, kedy som sa naposledy cítila znudene. Muselo to byť veľmi dávno a poznáme to asi všetci. Ten pocit, kedy skrátka na nič nemám chuť, hento sa mi nechce, spať sa mi nechce, hrať sa mi nechce, nič sa mi nechce.

    Ani neviem, kedy sa to zmenilo. Azda s takým celkovým pohľadom na svet. ( Alebo keď mi raz niekto povedal: " Nudia sa len nudní ľudia", na čo som sucho skonštatovala, že veď ja nie som nudná.) Občas sa mi práve naopak zdá, že dni sú príliš krátke. Je toľko seriálov a filmov, ktoré si chcem pozrieť, jedál, ktoré chcem skúsiť uvariť. Na poličke sa kopia skvelé knihy a tam vonku sú kamaráti, ktorých chcem objať. Sú zvieratá, o ktorých som nikdy nepočula. Hry, ktoré som ešte nehrala a myšlienky, ktoré mi doteraz nikdy nenapadli. 

Niektoré dni sú akčné, plné pohybu, iné akonáhle doklusám zo školy som v starých teplákoch  a zahrabaná v deke. A tak to ide v (obvykle) radostnom duchu, chápem, že je tu stále niečo, čo sa môžem naučiť, objaviť. Zážitky, pocity, nové vnemy, inšpirácie.... :)

No. Ibaže za svoj život som stretla pár ľudí, ktorí takéto nadšenie nezdieľali. Často boli veľmi znudení, nevrlí, nespokojní. Každý deň bol úporným bojom, čo vlastne budú robiť, čím " zabijú čas".  A obvykle to skončilo s: " Toto sa mi nechce, na toto nemám chuť a tamto ma omrzelo po pár minútach "  ... Celý ich životný postoj sa prelínal s otupenou apatiou a veľkým pesimizmom. Pre mňa to bola podvedomá výzva a hneď som chrlila nápady, ako ich z biedy vyhrabať a pomôcť im k veľkolepej životnej zmene.

" Tak začni cvičiť. Možno hrať nejaký šport? A čo tak zaobstarať si psa, ktorého môžeš trénovať? Nechcel si sa v minulosti naučiť hrať na hudobnom nástroji? Tak napíš nejaký príbeh. Prihlás sa do jazykovky. Hej, a čo keby si cestoval? Alebo turistika? " 

Vedela som si to to predstaviť. Človek nevie, čo v živote, ale skúsi niečo, čo ho láka. Krúžok, kurz, aktivitu... a zrazu stretne nových ľudí. Navštívi nové miesta. Tým získa novú inšpiráciu. Priučí sa niečomu, nadobudne nové ponímanie a myšlienky. Každá nová myšlienka dá vznik ďalším. Myšlienky predchádzajú našim slovám a plodia nové postoje. Nové postoje menia naše zvyky a správanie. To prinesie činy a zrazu si človek pomedzi to všetko po čase spomenie, že sa vlastne kedysi nudil.

Aspoň tak som si to v hlave vymaľovala ja. Navyše, u mňa to fungovalo.

Nanešťastie, druhá strana mala na moje nadšené vyratúvania možností a povzbudenia ohľadom ich  talentov celkom iný pohľad. 

" Cvičiť sa mi nechce...na športy ma príliš bolia kolená. Mám alergiu na psov. Hudobný nástroj už nezvládnem. Neviem písať príbehy.. Na čo budem platiť za jazykovku? Nemám rád cestovanie. A kam by som šiel  na turistiku? Ja vlastne nemám rád zmeny."

Vo mne to zanechalo alarmujúce  pocity...pamätám, keď sa čosi obdobné stalo, jediné na čo som sa vtedy zmohla bolo " Ty...nemáš rád zmeny?  Ale... "
 ..veď zmena, rozladene v duchu kvílim...predsa to, čo stojí, čo sa nehýbe a nemení.. to umiera... A to akože chceš takto žiť už stále?? Čo je to za prístup, keď sa ani len necítiš šťastne...veď to tak vôbec nemusí byť .. A že je na hudobný nástroj neskoro? Ja sama poznám ľudí, ktorí začali v ešte neskoršom veku a sú v tom naozaj dobrí a ako to myslíš, že nevieš písať príbehy, veď som si čítala niektoré tvoje staré práce a prečo hovoríš, že...

No a tak mi to neskôr došlo. Kto chce, hľadá spôsoby. Kto nechce, výhovorky.

Ľudia, ktorí sa pre niečo trápia a čosi ich rmúti. Takých je veľa a sú i v mojom okruhu známych.

Hovorím si občas, čo som to za  kamarátku, keď očividne niekto z mojich blízkych má problémy a ja tu pre neho nie som. Ale zas, zamýšľam sa, s niektorými ľuďmi sa o ich problémoch rozprávam a ak môžem, rada im podám pomocnú ruku, stojím pri nich, snažím sa byť oporou...

Prečo je to tak? Kde je ten rozdiel? Prečo sa od niektorých kamarátov podvedome odvraciam a  pri iných mi nevadí vypočuť si ich trápenia? Došlo mi to. Niektorí ľudia sú utrápení, no inak sa nijako nesnažia ich problémy spracovať, nehľadajú spôsoby, východiská ani riešenia. Nie sú ochotní zamýšľať sa, objaviť príčiny a spraviť zásadné zmeny, 

A čím dlhšie s takým človekom ste, tým viac škodíte sami sebe.

Skúšať pomôcť niekomu, kto vlastne tú pomoc nechce je ako pokúšať sa zobudiť človeka, ktorý sa rozhodne predstierať, že spí. Kto sa nechce zmeniť, ten sa nezmení. Kto nechce začať svoje problémy zodpovedne riešiť ich akurát tak bude zakopávať hlboko do seba. To sa mu stane základom pre nevyrovnané reakcie v jeho živote, takže sa všetko len zbytočne  viacej  nabalí na seba.

V podstate sa takí ľudia chovajú ako paraziti.  Nechcú od seba pustiť šťastnejších ľudí, oberajú ich o energiu a občas to zamaskujú do slov o vrúcnej láske a silnom priateľstve.

Trvalo mi roky uvedomiť si, že ak si naozaj vážim seba, obmedzím alebo preruším s takými ľuďmi kontakt. Je to to najlepšie, čo môžem pre toho druhého (a seba) spraviť.

Pod náporom úprimnej snahy som videla úžasné premeny. S niektorými mne blízkymi ľuďmi sme riešili duševné bôle do neskorých nočných hodín, hútali sme, radili sme si navzájom celé týždne.  Oni naozaj chceli, aby im bolo v živote lepšie. A niekedy to trvalo roky. Je pochopiteľné, že im do života prichádzajú stále nové a nové výzvy....

Ibaže keď sa teraz na nich všetkých pozriem, vidím sebavedomé, vyrovnané osobnosti, mladé, plné potenciálu, ktoré na sebe stále pracujú. Sú mne i iným veľkou inšpiráciou.

No aby im bola podaná pomocná ruka (a tá vždy príde) a aby ju mohli prijať....prvé kroky museli  vždy spraviť najskôr oni sami.

Kde je vôľa, tam sa skôr či neskôr cesta naozaj objaví. A kde vôľa nie je, tak tam nič, akurát je z toho ešte viac problémov :)

Maturantská (bez)rad(n)osť

Tak si sedíme v šere so spolubývajúcim a hundreme. Vzdycháme nad chabosťou nášho školského  systému. Nad učiteľmi, ktorí sa povyšujú a občas sa k nám, miestami inteligentným, až na isté okamihy slušným, mladým ľuďom s perspektívou správajú ako k bande hulvátov.  Alebo zlyhávajú v naučení ich predmetu. A tak sa debata presunie na to, že vlastne nevieme, čo chceme v živote robiť. Čo spraviť po dokončení strednej. Kam ísť na vysokú. Kam nás vezmú, čo má vôbec zmysel študovať, či je to to, v čom sme dobrí, či sa zamestnáme, ako to zvládneme finančne a či sa neuberieme totálne nesprávnym smerom. Šťuchám si tak do ruky, a mrmlem, že som ešte ani len nenašla energiu v sebe si tie vysoké vôbec pozrieť.

 A keď som ostala sama, hovorila som si, že je to zvláštne. Viete, že sa ešte necítite na urobenie tých dôležitých rozhodnutí, ktoré ovplyvnia vaše najbližšie roky, no musíte, pretože existujú deadliny, termíny.

 Niektorý deň na to si idem v autobuse, sledujem krajinu a zamýšľam sa. Čo by bola najošemetnejšia situácia ktorá by mohla nastať? Asi to, ak by som na žiadnu vysokú nakoniec nešla alebo z nej veľmi skoro odišla. Rodina by to asi nikdy nezvládla. :D

  To odsunúc  bokom, ako sa ja cítim v takej myšlienke? Čo by som robila? V tej chvíli mi spontánne nabehli do mysle rôzne predstavy. A hromada potencionálnej energie, takej, ktorá vás burcuje, aby ste dni nepreležali celé v posteli. 

  Pravdepodobne by som skúsila z gap yearu vyťažiť čo najviac. Cestovala by som. Veľa a tak ďaleko, ako by sa len dalo. Okúsila iný svet, vzduch, jedlo a mentalitu. Možno by som pracovala.

  Vynorili sa mi všetky príbehy mojich starších spolužiakov, ktorí boli úspešní v tom, ako nešli hneď na vysokú. Dievčina, ktorá odišla do Indie a pomohla založiť školu. Chalan, ktorý sa našiel v Číne a zarobil hromadu peňazí. Iný, ktorý precestoval kus sveta a niekoľko mesiacov mal krásnu prácu zasadenú v nádhernej nórskej prírode ( a vychutnal si festival za polárnym kruhom).

 " No, to by som zvládla, zrejme. Asi by som sa dosť zmenila, možno si prežila a videla veci, o ktorých som doteraz len čítala. Pravdepodobne sa vrátila múdrejšia, ale iným spôsobom, ako mi môže ponúknuť akademická pôda. Možnože by som lepšie vedela, čo chcem v živote dosiahnuť," uzavrela som. Viem, že ročná prestávka medzi strednou a vysokou školou nie je pre každého, resp. niektorí už potom nie sú schopní opäť upadnúť do systému výučby dennou formou štúdia. Ale akonáhle som sa vnútorne zmierila s tým, že najhoršou vecou by nebolo neísť na vysokú, ale byť neproduktívna a inaktívna....prekvapivo sa vo mne prebudila chuť konečne si tie vysoké školy preskúmať. Začať sa prehrabávať rubrikami prijímacích konaní, požiadaviek na prijatie a  ponukami odborov... 

   Prvý míľnik vybratý. Potencionálna fakulta, odbor, miesto, mesto. Viem, čo treba robiť, aby som sa tam dostala. 

  A tak sme znovu skončili so spolubývajúcim  pri rozhovore. Opäť trochu obšmietavo. Zvládneme to? Z čoho ideme maturovať? Z mojej strany sa myšlienky rozutekali....

Je to ale naozaj to, čo chcem? No a čo s tým potom? Spomínam si na ambasádorku Liverpoolskej Univerzity, ktorá k nám priletela vysmiatučká z Anglicka, učitelia ju zobrali na kafe a do Tatier, ona nám odprezentovala, prečo by sme mali ísť študovať do Liverpoolu ( a my nepôjdeme, lebo je to drahé :D ), rozdala nám tašky s logom školy a išla naspäť. Nie je to pekná práca? S mladými, cestuje po svete....Kto to kedy študoval? Kto kedy vyštudoval Ambasádora Univerzity? Na svete je toľko zamestnaní a pracovných príležitostí, na ktoré skrátka odbor nenájdem....Navyše, veľa ľudí pracuje v diametrálne odlišných oblastiach ako vyštudovali. To všetko mi dáva nádej, že to naozaj nie je  len o vysokej škole. 

A mala by som byť ambiciózna a pokúšať sa vyšvihnúť na čo najlepšie školy?

Možno áno. Ak by viem, čo chcem robiť. Keby viem, že chcem byť medik, trielim na niečo v popredných rebríčkoch. Ibaže ja neviem... A potom je tu moja známa, ktorá študuje nie až tak náročnú školu, ktorá ju ale stále čosi naučí, už teraz robí v onom biznise a má prax, získava kontakty, stíha ďalšiu brigádu, partnera, spoločenský život i šport...Vraví, že pri hľadaní zamestnanie sa o ňu takmer pobili, teraz je finančne nezávislá od rodiny... Príbeh inej dievčiny zahŕňa vyštudovanie ťažkej chemickej školy. Tá údajne vstáva každé ráno o piatej a je v mliekárni. Bez praxe, ktorú popri škole nestíhala, sa zatiaľ lepšie nezamestnala ...

Doba sa mení, byť na vysokej nie je ktožvieaký zázrak, titul zas až tak veľa neznamená v porovnaní s inými kvalitami. Ľudia sú úspešní i bez slov ako Cambridge alebo Oxford v ich životopisoch. Niektorí nemajú pred a za menom nič a predsa sa uchytili, vyhrávajú napríklad  rôzne vedomostné televízne súťaže, napísali tri knihy, založili úspešné firmy alebo cestujú po svete  a programujú. Sú chytrí, makali na svojich talentoch, žili.... Napríklad teraz sa stala bestsellerom nejaká knižka o upratovaní. Mne to prišlo veľmi úsmevné....veď, denne upratujú milióny ľudí a niekto o tom napíše knihu a ostatní sú radi. A ktožvie, či má autorka vyštudovanú nejakú Fakultu vyšších prác upratovačských a písania dobre predávajúcich sa kníh (dvojodbor). :)

 Školy, najmä gympel, aj vzhľadom na to, že ma neupútal žiadny z asi 12tich ponúkaných predmetov ( aspoň nie do takej miery, že by som mu chcela dedikovať majoritnú časť života), vnímam skôr ako útočisko. Miesto, kde je človek ešte pod ochranou, má časť dozrieť a nájsť sa.
  U veľa spolužiakov sledujem nerozhodnosť. Tí, ktorí si mysleli, že vedia, čo so životom, kam sa uberať, odrazu prehodnocujú. A tak som sa nad tým pousmiala. Mnoho z nás  je na tom obdobne. I mne sa kadečo vyjasňuje, chytám pevnejšiu pôdu pod nohami, a to iným spôsobom ako doteraz. Cítim výraznú, hlbokú zodpovednosť za vlastný život, ktorú si veľmi cením a vítam ju. Sledujem zmeny v sebe, nové uvedomenia si...je to krásne, prirodzené a úplne ignorujúce, že ja toľko času skrátka nemám. :D

 Zrazu sa usmejem a podtón myšlienok sa zmení. Došlo mi, že som pomaly naberala pohľad, že svet je jedno ťažkopádne miesto, kde príležitosti lezú ako z chlpatej deky, kde keď už raz výber vysokej dovrzám, bude sa to so mnou ťahať ako žuvačka, musím si vybrať z mála a takmer každý výber je len z blata do kaluže a pekných vyhliadok je ako šafranu. 

 Tak sa na to pozriem inak. Po chvíli si uvedomím, že hoci sa cítim tak rozpačito a nerozhodne, dáva mi to príležitosť byť dobrodružná. A vzhľadom na to, že som bez konkrétne vytýčeného sna, teraz bude dôležitá najmä cesta. Vo svete je toho tak veľa, čo sa dá robiť. I ako práca, i ako koníček. Myriady miest, kam cestovať. Milióny aktivít, ktoré môžem vyskúšať. Samé príležitosti ako (sa) spoznať, zmeniť, niečo nové naučiť. Skrátka, život je najmä o radosti. O radosti zo skúšania nového, budovania a tvorenia. Učenia sa. A to aj na vysokých školách ( ktorých vôbec nie je málo. A obzory si môžem rozšíriť i na tie zahraničné). Na každej je nejaký človek, ktorý vie niečo, čo ja nie a môže ma inšpirovať. Každá má nejaké krásne miesto, kde si môžem vytvoriť svoju vlastnú jedinečnú spomienku. A v krajnom prípade, stále môžem odísť na inú.

 Pomohlo mi to. Odrazu som to všetko vnímala akosi jasnejšie. Svet je bohatý. Verím, že keď budem pilná a budem na sebe pracovať, uvažovať, používať rozum, usmievať sa, učiť...vyjde to...

              A keby nie, tak si dám ten gap year :))