(Iritácia) Irigácia

Pretože sú slová, z ktorých sa musím len vypísať, nič viac. A články, ku ktorým nemám obrázky.

______________________________________________________________

Cítila som sa ako cyklus. Slnečný, hrejivý deň, vánok a modré nebo, i temná, tajomná noc s nádychom mágie, ticha a striebra hviezd. Celé pretkané riekou pod riekou, šťavou plodov a vytím šeliem. Toľko úprimnosti, sily, zvedavosti. S červenými lícami a očami, ktoré chceli ukázať svetu kúsok svojho jemného ducha.

A teraz? Akoby tú magickú noc nahradila  tma príliš chladná, príliš lepkavá a plazivá na to, aby pochádzala z mojej podstaty. A možno i pochádza, ale je transformovaná, zmenená kdesi v základoch, ktoré som nikdy meniť netúžila. 

A ja som zrazu tvrdšia. Kostnatejšia. Viac šialená. Upadavá. Priveľa alkoholu. Priveľa zlomených ľudí, ktorí majú otázky, nad ktorými už nepremýšľajú, už ich odložili na miesta, kde sa nemá pozerať, vystlali nimi prasknuté vnútra. Ľudia, ktorí už možno ani necítia domov.

Ľudia, ktorí sú dobrí, spravodliví a pouční. Iskra v nich je. Ibaže páli. Je priveľmi horúca a spaľuje do tla.

Popritom mi však dali dar. Chlad ocele a rácia, ktorým sa môžem zohrievať, dokiaľ sa opäť nestretneme.

Hudba je plechová. Víno prisilné a na stole príliš často. Zákerne opojné, moje ústa nevedia, či sa z neho tešiť alebo by sa pred ním chceli uzavrieť. 

Lojálnosť sa udržiava pre logiku chodu. Pokušenia je veľa, zrejme sme ho objavili všetko. (?)

Chýba mi spánok. A oni povedali, že ten sa nevráti, telo si zvykne byť bez neho....ja som im neverila.

Kým som sa nezobudila s tým, že hoci chcem, nemôžem spať viac. 

Bezútešné ráno a ja hľadám v sebe seba, dúfajúc, že ešte viem, ako na to.

Nakoniec len dúfam, že si niekedy spomeniem. 

Bojím sa, že sa strácam. Nenápadne, pomaly a bez násilia. Takže celkom dobrovoľne.

Ale ja sa nenechám. Bojím sa.. Nie. Len boj. Nie s nimi. Mňa so mnou samotnou. Ako zbrane hľadám tam vonku  iných, ktorí mi ukážu moju silu a potom vyhrám.

Asi si len musím priznať, že nepotrebujem nájsť iných. Potrebujem pokoriť seba... Potrebujem pokojiť seba. Potrebujem seba.

Možno by som mala kráčať a namiesto toho sa učím zväzovať uzly. Niektorí tvrdia, že je to umenie. 

Čo ak si to už inak nebudem vedieť ani predstaviť? A viem si vôbec ešte niečo predstaviť? Kam sa podeli všetky vízie, obrazy a fantázie?
Samozrejme, snažím sa veriť, že tam niekde  ešte sú.  Ďaleko odo mňa, rozfúkané vetrom, roztrúsené tam, kde som ich už nenasledovala, tam niekde si lietajú. Chýbajú mi. Ostalo len pár tienistých spomienok na ľahkosť tvorby.

Nechcem aby sa sebadeštrukcia stala nostalgickým pocitom, zlomenosť ideálom. Hlavne, keď  sama a zbytočne dolámem vo vnútri to, čo je silné, zahodím všetko roztrieštené, a to slabé, ešte len kvitnúce, nepodporím.

Možno sa musím pohnúť. Nie ďaleko. Iba na mieste. Hnúť chrbticou a nadýchnuť sa so zatvorenými očami. Pripraviť priestory, nájsť a privítať to, čo znovu pohne skutočnou mnou.

Kým nebude neskoro...potom ostanú už len fľaše vína na dopíjanie, hudba bez pohybu a pivnica príliš tmavá a chladná na bezstarostnosť. 

A ja v nej. Tak nešťastná. S úsmevom na tvári.

____________________________________________________________________

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

Vzdialiť sa  a po čase sa vrátiť na to isté miesto  nie je rovnaké, ako nikdy neodísť.

Zraniteľná

A tak som sa chcela páčiť, byť ľúbená.
Ignorovala som tých, ktorí ma už ľúbili.

Ignorovala som tých, ktorých som chcela ignorovať.

Mala som vyhliadnutých svojich.

Odetá do čiernych šiat, zapáčila som sa im.

Konečne, cítila som šťastie.

Svetlo rozžiarilo niečo vo mne.

No nezahrialo.

Odišlo pochabo a prirýchlo.

A tak som sa znovu chcela páčiť, byť ľúbená.
Ignorovala som tých, ktorí ma už ľúbili.

Ignorovala som tých, ktorých som chcela ignorovať.

Mala som vyhliadnutých svojich.

Odetá do bielych šiat, zapáčila som sa im.

Konečne, cítila som šťastie.

Svetlo rozžiarilo niečo vo mne.

No nezahrialo.

Odišlo pochabo a prirýchlo.

A tak som sa znovu chcela páčiť, byť ľúbená.

Tak som odišla ja.

~

Odišla som od ľudí.

Prišla k sebe.

Upratala hodnoty.
Očistila nadhľad.

Pozametala zášť.

Vyniesla obavy.

Našla som ju.
Nie po dosiahnutí úspechu.
Nie po získaní pozornosti.

Nie po splnení prianí.

Našla som ju až keď som prišla domov.

Tam kdesi, tichučkú a krehkú.

Zraniteľnosť.

Som zraniteľná. Zraniteľná prejaviť sa vo svete.Vďaka tomu sa cítim živo. Kreativita sa objíma so zraniteľnosťou. Radosť zo života sa s ňou naháňa po lesoch. Dýcha rovnaký vzduch ako autentickosť. Hľadí rovnakým smerom ako odvaha. Zraniteľnosť je pôdou pre dôveru. Najúprimnejšie bozky poznajú jej chuť.

Je to risk. Nie je to slabosť.

V skutočnosti je to sila.

A ja som ju našla. Objala.
Páčila sa mi.
Ja som sa páčila sama sebe.
Bezohľadu na iných.
Odvážna ľúbiť ich.
Cítila som seba.
Cítila som sa silne.
Cítila som sa zraniteľne.

Och. A tak úprimne šťastne. :)

Prídeme, keď budeme doma

Niekedy nevieme.
Nevieme, aký chceme zajtrajšok.
Nevieme, či sú naše rozhodnutia správne.
Nevieme, ktorým smerom vykročiť.
Nevieme presne, čo sa deje a čo sa stane.
Možno sme si nie je ani celkom istí, čo sa už stalo.
Nevieme si spomenúť, čo sme chceli povedať.
Nevieme odpovede a nemáme ani len správne otázky.
Nevieme opísať, kto sme.
Nevieme.

Niekedy nevládzeme.
Nevládzeme usmievať sa.
Nevládzeme stihnúť všetko.
Nevládzeme splniť naše plány.

Niekedy nestihneme. Nemáme. Nechceme.

A musíme? 

Systém a spoločnosť potrebujú uzávierky a deadliny. Test si napíšeme tento štvrtok. Do budúceho utorka zaplatíme účet a knihy máme vypožičané do stredy. To je v poriadku. Vďaka tomu fungujeme ako civilizácia.

Ibaže my tak nemusíme fungovať stále. Nemusíme mať všetko premyslené okamžite. Nemusíme hneď  pochopiť nás a iných. Nemusíme vždy vedieť pomenovať. Nemusíme poznať odpovede. Nemusíme si byť istí ... môžme skrátka len dúfať.

Výdych. Nový nádych. Iba si ľahnúť a dýchať zhlboka.
Nechajme to plynúť. Voľne, ako príchod jesene, ako prúd vody. Pozorujme. Ohmatávajme, pomaly a zvedavo. Myšlienkami robme malé, opatrné kroky. Precízne. Nesnažme sa všetko kontrolovať. Počkáme, čo vyjde na povrch. Ak to bude bolieť, tak to necháme bolieť...

Nemusíme všetko vyliečiť naraz. Nemusíme mať stále pod kontrolou.

Keď nabudúce nebudete vládať alebo vedieť, uvolnite sa. Uvolnite kŕč v sebe. Možno to teraz nejde, pretože ešte nie je čas. Možno ešte niečo musí dozrieť. Možno sa my ešte trošku musíme zmeniť.

Skrátka, prídeme, keď budeme doma. No neustrnieme. Budeme kráčať.

Cieľ je prísť, najdôležitejšie je ísť.. 

Prajem krásnu jeseň. :)

Intimita

Sex môže byť intímny. Milovanie je intímne. Nahé bruško, pohladenie pŕs, spojenie tiel, to všetko je veľmi dôverné... Ibaže intimita nie je len o zdieľaní tela... niekedy ide ešte hlbšie.

Objatia sú intímne. Niektorí ľudia vedia objímať. Objímu nás a my odrazu vieme, že nemusíme byť zlomení. Spomenieme si, aký je to pocit, keď je všetko tak, ako má byť. Akoby všetko roztrúsené stiskom spojili a priviedli naspäť domov. V ten moment vieme, že na svete v ľuďoch stále prebýva cit a opora..

Také objatia, to sú momenty bezpečia. Dlhé a silné, ktoré v skutočnosti trvajú chvíľku, no už na ne nezabudneme... Zatvárame pri nich oči a predsa vidíme. Sú to plynulé, ľahučké vnorenia sa do nás samotných, aby sme chytili za ruku to dobré v nás a objali aj to. 

Také objatia, to je teplo druhého tela, ktoré zahreje čosi hlboko v našom vnútri. Sú bezslovné, a predsa oboch akosi uistia, že všetko bude v poriadku.

Niektorí ľudia proste vedia objímať. 

Objatia sú intímne.

Dotyky sú intímne. Keď môžeme končekmi prstov prejsť po niekoho tvári. Jemne a starostlivo, aby sme neublížili, no plne vnímajúc pokožku.. Keď pohladíme driek a krivku krku. Keď cítime dych druhého na našich perách...

Spoločný čas v tichu je intímny. Láskavé prepletenia rúk sú. 

Túliť sa k sebe počas chladných dní je intímne.

Priložiť hlavu na hruď a počúvať tlkot srdca.
Rozprávať o našich skrytých túžbach a strachoch, kedy nenápadne stíšime hlas, a ani si to neuvedomíme.

Odokryť druhým naše slabosti, rany a jazvy a v ich očiach vidieť pochopenie.

Pocítiť, že niekam patríme.

Spoločný smiech.
Stretnúť sa pohľadmi a v tom momente rozumieť, čo nám hovoria.

Tma, poháre vína a film, keď na jeho konci kútikom oka zbadáme, že i na tvári druhého sú slzy. 

Nežný, nenápadný bozk na čelo, keď na nás doľahne smútok ... 

Cítiť sa pokojne, bez skrývania, nahá a či oblečená v niekoho blízkosti...

To je intimita. Pochopenie.
 Zdieľanie.... Nás samotných.

Umenie byť sám

Rozprávam sa s kamarátom. Hovorí, čo ho v živote trápi. Priatelia. Rodina. Vzťahy. Klasika. Pozorne ho počúvam, na chvíľku sa zamyslím.

" Podľa mňa nevieš byť sám."

" Ako to myslíš? " 

" Nevieš byť sám so sebou. Vždy vyhľadávaš spoločnosť. Keď náhodou nemáš s kým byť, zamestnávaš myseľ mobilom alebo televíziou. Zamysli sa. Ponáraš sa do seba? Dokážeš nájsť pokoj a útechu vo vlastnej spoločnosti? Skúšaš prísť na koreň problémov s vlastnou mysľou? Premýšľaš o svojich slabostiach a silných stránkach? Hľadáš v sebe vlastnú silu?"

" To nie je o tom. Veď ja sa mám rád. A aj s ľuďmi som rád, lebo im chcem pomôcť. Nie každý je taký introvert ako ty, Paťa. Niektorí majú spoločnosť ľudí radi a nepotrebujú byť sami."

Nevedela som viacej poradiť. Vedieť byť sám so sebou je pre mňa základ vyrovnaných vzťahov. Napriek tomu som sa zamyslela. Som introvert? Prečo má pre mňa umenie trpezlivosti a samoty tak dôležité miesto?

Samota. Učiteľka, ktorá ma učí... o mne samotnej

Ako dieťa som často cítila, že v spoločnosti rovesníkov nemám svoje miesto. Bola som navyše. Niekto, koho sa ani neunúvajú pozvať na chatu.  Nebola som vítanou súčasťou partie. Niekedy mi trvalo týždeň, než som sa osmelila pri nových známych niečo povedať a ďalšie tri dni, než to dávalo vôbec zmysel. Čím viacej nových ľudí, tým neistejšia som bola.

Prvýkrát som sa naozaj cítila medzi ľuďmi dobre po prestupe na novú školu. Tomu momentu predchádzalo leto strávené na záhrade s knihami, hudbou, vlastnými úvahami a dlhými prechádzkami. Tak to začalo. Cítim hlboko vo mne, že takto strávený čas bol pre mňa v tom období najprospešnejší - do školy som nastúpila oddýchnutá. S pokojnejšou mysľou a nadšením pre svet. Plná nových myšlienok, s ktorými som sa chcela podeliť, diskutovať a počúvať názory ostatných. Nehľadala som istoty vonku... ucítila som ich v sebe. Jemné a predsa silné. Prijala som ich s vďačnosťou, pokorou a hrdosťou zároveň. 

Mala som šťastie. Občas som ja pomohla ostatným, občas ostatní pomohli mne. Boli sme si navzájom oporou, veľa sme sa smiali a za tie roky som zažila mnoho krásnych chvíľ...

Vďaka tomu letu som pochopila, že naše vnútro s nami komunikuje svojským jazykom, ktorý šepká zmysel nášmu bytiu a ktorého cestu môžeme sledovať, aj keď momentálne nemáme koho nazvať priateľom. Rozpráva totižto o nás, nie o iných. O našich možnostiach a našej púti. My jeho tichému volaniu dokážeme rozumieť a môžeme sa rozhodnúť nasledovať ho.
Niekedy, keď si nevieme rady, to najlepšie, čo môžme urobiť, je utíšiť sa a počúvať. :)

Keď nám chýbajú priateľstvá...

Trik je v tom, aby sme nezanevreli. Ľudia tu sú. Vždy budú. S niektorými to prosto nevyjde. Trvalo mi roky uvedomiť si, že niekedy to nie je o nás. Niekedy je to skrátka aj o tých druhých. Nie je sme neschopní, hlúpi, nekomunikatívni... Jednoducho si s niektorými nesadneme. Hovoríme si navzájom slová, no nie je to rozhovor. A ono to vôbec nie je problém! ...I takí ľudia dokážu rozšíriť obzory. Môžme sa pokúsiť nájsť spoločnú tému, aspoň jednu. Takto spoznávame niekoho s celkom odlišným pohľadom na svet. Takto rastieme...

Primárne však hľadáme tých, kde to "klikne". Chceme tráviť čas s ľuďmi, pri ktorých nemusíme nič predstierať, s ktorými sa posúvame, podporujeme, pomáhame si. Takých, na ktorých sa automaticky usmejeme, keď ich zbadáme v diaľke prichádzať.

Ibaže občas v živote nastane kamarátske vákuum. Zrazu máme pocit, že sme bez kamarátov. Nemáme komu zdôveriť boľavé tajomstvá. Nemáme s kým ísť do kaviarne. Nemáme čo robiť, cítime sa nechcení, možno zbytoční...

Niečo Vám prezradím. Všetci sa občas cítime odlúčene. To je v poriadku. No nech sme v živote akokoľvek osamelí, ak úprimne chceme,  ľudia do nášho života prídu. Možno už zajtra. Možno niekoho stretneme o týždeň. Alebo o dva nájdeme nečakane spoločnú reč s niekym, koho poznáme už veľmi dlho. Azda nás niekto prekvapí o mesiac a či najbližšiu  jeseň .... So správnou snahou sa naše cesty s niekym skôr či neskôr prepletú. Čakáme, kedy ten vytúžený moment nastane..

Je na nás samotných, ako medzitým využijeme čas. Je to veľmi dôležité. Spravíme z neho prekliatie alebo požehnanie? Zatrpkneme a zabudneme sa usmievať, pretože sme sami alebo sa priučime trpezlivosti a rozvinieme sa ako osobnosti? Budeme o sebe pochybovať alebo na sebe zapracujeme? I tieto rozhodnutia počas cesty mnohé ovplyvnia...

Je to čas venovaný pre nás. Ako dar. Nemusíme čakať na mieste. Každý deň sa dá spraviť malý krok, malá zmena, s vierou, že bude  prospešná. Môžme v nás objaviť lepšiu osobu. Stať sa zas o trochu lepším človekom. Chceme to? Smieme sa plne oddať  našim záľubám. Spoznať vlastné pocity, porozprávať sa s vlastným srdcom. Naučiť sa odpustiť si. Naučiť sa povedať nie. Precítiť našu vlastnú silu. Ak nenachádzame v nikom oporu, vždy môžme byť oporou sami sebe.

Ak Vám chýbajú kamaráti, začnite tým, že budete kamaráti pre seba samotných. To je prvý krok. Snívajte o dobrých ľuďoch vo Vašich životoch. O pozvaniach na výlety, spoločných fotkách a priateľoch, ktorí nezabudnú na Vaše narodeniny. Medzitým kráčajte s ľahkosťou, vierou a nežným krokom.  Učte sa vychutnať si vlastnú spoločnosť. Nemusíte robiť veľké a náhle zmeny. 

Zo začiatku stačí, ak sa skúsite napríklad usmiať za každým "ďakujem", ktoré poviete.  Chyťte sa čohokoľvek, čo Vás aspoň trochu zaujíma. Navštívte miestny útulok. Venujte sa škole. Choďte do kaviarne sami. Vytvorte si herbár.  Pomôžte niekomu. Len tak. Vždy je niečo, hoci i ten naj nenápadnejší dobrý skutok, ktorý môžete vykonať...A on sa ráta. Vždy môžte byť pre svet užitoční, ak budete chcieť.  

 Nesústreďte sa na to, kto budú Vaši kamaráti. Dovoľte si zabudnúť, že ich hľadáte. Obráťte pozornosť do Vášho vnútra. Opatrne a zvedavo...

Spoznávajte sa. Pracujte na sebe. Je to beh na dlhú, celoživotnú trať, no nie nadarmo to, čo sa hýbe, prosperuje.  Umožnite si to. Možno budete radostne prekvapení, čo všetko postupne objavíte :)

Byť sám a byť osamelý je rozdiel

Nie je som introvert. Milujem priateľov, dobré rozhovory a krásu spoločných chvíľ. Obvykle uprednostním komornú atmosféru menšej pospolitosti pred hlučnou skupinou davu ľudí.  Čas od času rada však zavítam na festival alebo koncert. Cítim vďačnosť za každého charizmatického človeka, ktorého spoznám.

No objavila som i čaro samoty. Kedy môžem lietať vo vlastnej fantázií, skúmať hlbiny vlastnej tvorivosti. Keď rozjímam. Keď vnímam v tme to, čo je vo svetle skryté. Keď počúvam, o čom šepká ticho. Keď len tak sledujem prúd myšlienok. Keď premýšľam o výzvach a poučeniach života. Takto obnovujem energiu. Cítim, akoby som ladila vlastnú osobnosť rovnako ako hudobník ladí hudobný nástroj. Pokojom momentu preciťujem vlastnú, čistú melódiu seba samej.

Ľudia vedia byť úžasní. No občas, verím tomu, by sme všetci mali vedieť a mať možnosť byť aspoň chvíľku sami. :)

Detský pohľad hreje

Vycupitala som z autobusu do slnečného dňa, šťastná, že sa môžem konečne hýbať. Pofukoval voňavý vánok a moje vlasy ostali celkom neposlušné, ledva som ich podmanila gumičkou. Veselo som si vykračovala po chodníku, keď som prechádzala popri asi osem ročnom dievčatku so zmrzlinou. Pootočilo pohľad smerom ku mne, vrtiac hustými kučeravými vláskami, a automaticky sa mi pozdravilo. 

" Dobrý deň," vraví mi.

V duchu som sa pousmiala, či už vyzerám tak veľko, že sa mi deti budú zdraviť takto hrozne zdvorilo.

" Ahooj," odzdraila som sa.

Dievčina sa odrazu na mňa zahľadela veľkými mandľovými očami a vyhŕkla:
" Vy ste krásna!" 

Oblial ma zvláštny pocit. Dievčatko si ma prehliadlo ešte raz. Niekedy si Vás  ľudia premerajú vypočítavo, zhodnotia Vás ako kus tovaru. Vtedy cítim nepríjemný chlad. No tento pohľad bol odlišný. Zvláštny. Veľmi úprimný. Akoby sa ani nepozrela na mňa, ale cezo mňa, až do vnútra.

" Naozaj ste krásna," usmiala sa. 

Zatajila som dych. Deti vnímajú svet inak. Nevinne, hravo, v jednote, ako dobrodružstvo, s vierou, že sú na mieste, kde je stále veľa lásky. Keď sa na ich konanie pozeráme s citom, často nám pripomenú mnoho právd, na ktoré sme azda pozabudli. Učia nás. A akosi sa ma dotklo až v srdci, že v takomto detskom svete som pre jedno dievčatko bola niekym krásnym...

Klamanie v sklamaní

Tento týždeň ma mädlivo čakali maturity. Spoiler alert: všetky dopadli na jednotku a všetci boli radi. A potom prišla geografia...

Káva  zrána zráňa

Nepijem kávu. Aspoň nie pravidelne, hoci v poslednej dobe som prišla na chuť alternatíve (french press). No i tú si dám veľmi raritne.

 Učeniu sa na maturitu z geografie som vyhradila celý jeden deň pred samotnou skúškou. Večer, keď som si myslela, že všetko stíham s prehľadom, som nanešťastie zistila, že niekoľko desiatok strán poznámok zostalo v mojej taške. Odrazu toho bolo viac, ako som plánovala a mala som veľký časový sklz. Hneď som vedela, čo  treba spraviť... Začať piť kávu! :)

Problém bol, že moje telo nie je zvyknuté na toľko kofeínu, hoci som si dala len jednu šálku. Začalo mi búšiť srdce. Samovoľne sa mi sťahovali svaly, mihotali oči, bola mi zima, bolela ma hlava, mala som pocit, že budem dáviť a hlavne, hoci som bola veľmi, veľmi unavená, nemohla som zaspať. A tak som celkom nenadšene prebdela celú noc, zabalená v perine a deke, s pohárom vody v ruke.
Maturovala som ráno o ôsmej a asi najviac som dúfala, že komisií neovraciam stôl alebo ( keďže ma zákerne začínala objímať únava) že nezaspím v polke vety. Učiteľov som poprosila o čistú vodu a pokúsila som sa premôcť. Vytiahla som si tému, ktorú som vedela, no napriek tomu slová zo mňa padali ťažko, nevedela som si spomenúť na základné slovíčka v angličtine a niekoľkokrát som nepochopila otázky.

Som zlyhanie

Mala som to za dva. Väčšina spolužiakov dostala jednotku, takže to málinko vyzeralo, akoby som nič nerozprávala, iba sa válala po maturitnom stole. :D Trochu zamrzel fakt, že na druhý deň, verím tomu, by to dopadlo oveľa lepšie. Ale v konečnom dôsledku, môže byť!

Tým sa moje maturity skončili. Cestou naspäť som zavolala rodičom a oznámila im výsledok. Zrazu som si uvedomila, že počujem v ich hlase sklamanie. Očakávali, že budem mať čisté  jednotky. Čo som sa neučila dostatočne? To vôbec odo mňa nečakali. Nesnažila som sa?  Prečo som si to tak pokazila? Nemám azda na jednotku? Ako to už len vyznieva, dvojka z geografie... Tak čo už so mnou, keď sa mi to nepodarilo... A bolo po hovore.

Na chvíľku mi vyhŕkli slzy. Nečakala som to. Na priváte som chcela dospať noc, no zmohla som sa iba na úvahy.
Nechcem byť pre rodičov sklamanie. To je hrozný pocit, keď takto zlyhám. Musím sa v živote viac snažiť, aby boli na mňa hrdí. Takéto niečo už nechcem prežívať.. Mojim cieľom v živote by malo byť, aby boli pyšní na svoju dcéru.. Už nikdy nechcem počuť toľko sklamania v ich hlase. Splním ich očakávania...

Nemohla som si pomôcť, viac a viac som upadala do zúfalých úvah, situácia sa javila čoraz horšia...Akoby som bola celkom na nič, úplne neschopná..A odrazu som si na niečo spomenula.

Môžem ísť spať späť!

Pred rokom som sa rozprávala so spolužiakom:

" Neviem, či si mám podať  prihlášku na vysoké školy aj do zahraničia," hovori.
" Veď nechceš ísť žiť do zahraničia a ani nechceš študovať vysokú školu v cudzom jazyku."
" Nechcem, ale kvôli rodičom...."
" Oni Ťa nútia?" pýtam sa.
" Nenútia. Ale...nechcem ich sklamať. Obávam sa, že ak budem iba tu alebo v Čechách...nuž, neodhovoria ma, ale v kútiku duše budú dúfať, že budem mať vyššie ciele.."
" Och. Pozri, si skvelý syn, výborný žiak, osobnosť. Rodičov máš rád, si im vďačný a to je úžasné. No nemyslím, že si vo svojej podstate chceš zariadiť SVOJ život podľa nich. Ty nie si nimi. Si odlišný, nemáš úplne rovnaké názory, postoje ani záľuby ako oni. Môžeš ich poprosiť o radu, oni sa môžu podeliť so skúsenosťami. No za svoje šťastie zodpovedáš ty. Netúžiš  urobiť niečo podľa ich predstáv, len aby si o niekoľko rokov zistil, že Ťa to nijako nenapĺňa, no potom už bude neskoro. Rob to, čo cítiš ty, nie ostatní ľudia. Nie si povinný splniť ich zžitú predstavu o Tvojom živote. Zváž ich rady, no rozhodni sa podľa seba, nechoď proti vlastnému presvedčeniu, nenúť sa do aktivít, ktoré nechceš ani nemusíš robiť, len aby si potešil iných. Si super taký, aký si!"

Vtedy sa mi to hovorilo tak poľahky. V onen moment môjho drobného zúfalstva som však také vety skladať nevedela. Jediné, nad čím som sa zamýšľala bolo, čo spraviť v živote, aby mali naši o mne dobrú mienku.
Ale prečo? Prečo som sa odrazu už nevedela na situáciu pozrieť s nadhľadom?

A naozaj som nevedela? Došlo mi, že som sa na všetko pozrela príliš zblízka. Pomyslene som spravila v myšlienkach krok dozadu, odstúpila som si, aby som mala lepší výhľad. Odrazu som opäť precítila vyššie povedané. Nakukla som na situáciu inak.

Maturita ma nijako netrápi. Áno, pripravovala som sa na ňu, no nepokladám ju za dôležitú. Jej známky nijako neovplyvnia moje prijatie na vysokú, nezdá sa mi, že by zhoršili/zlepšili vyhliadky na šťastný život. V mojom prípade  by čisté jednotky boli dobré akurát tak na chválenie sa pred ostatnými.
Reakcia mojich rodičov ma prekvapila. No to bola ich voľba a ich očakávania, ja som im taký postoj nevnútila. Ten si vybrali oni sami. Ja som ich v skutočnosti nesklamala. V živote sú pre mňa dôležité iné veci, ako známky strednej školy. Charakter človeka, jeho hodnoty, snaha ... pevné zdravie, pocit bezpečia a šťastia. Dobrá hudba, city a dlhé objatia. Chcem sa vzdelávať, túžim pracovať a tvoriť, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, bez ohľadu na to, či sú s tým všetci spokojní ( lebo i tak nikdy nebudú).
Nemusím sa trápiť vecami, ktoré ma vo svojej podstate netrápia. Maturitný týždeň bol úžasný, prekonala som sa, dozvedela hromadu nových poznatkov a bolo v ňom mnoho radosti zakaždým, keď som niečo pochopila. :)

A odrazu sa mi dýchalo oveľa ľahšie. Zmenil sa celý môj pohľad na okolitý svet. Zaradovala som sa, pocítila voľnosť a slobodu.
Do postele som vliezla s nadšením. Jediné, nad čím sa ešte zamyslela bolo, že na vrch tohto všetkého som sa naučila ďalšiu, veľmi podstatnú vec.
Keď mi niekto predostrie jeho problém, vcítim sa len čiastočne, takže si zachovám potrebný odstup -  častokrát sa potom poľahky dokážem vyjadriť, niečo navrhnúť, zamyslieť sa, ľahšie vidím súvislosti a skladám myšlienky.
No keď ten problém riešim ja sama, je to náročnejšie, lebo som v ňom ponorená celá a postupne sa plavím do čoraz kalnejších, mazľavejších vôd, kde sa hýbe ťažkopádne a pomaly. Vtedy občas zabudnem, že nech už plávam kdekoľvek, vždy je tam kdesi nado mnou hladina, nad ktorú sa môžem vynoriť a pozrieť sa na svet inak, s novým nadhľadom a čerstvým, hlbokým nádychom.
Viem. Niekedy je ťažké dostať sa nad pomyslenú hladinu. No dôležité je mať na pamäti, že  i keď ju nevidno, naozaj tam kdesi je. Vždy. :)


Nech sa Vám darí! :)

Pozn.1: Rodičom som následne zatelefonovala a v dlhom rozhovore sme si všetko vysvetlili.
Pozn2: Spolužiaka prijali do Prahy a jeho rodičia ho za to obdivujú, pretože Praha je v zahraničí, je to veľké, miliónové mesto a škola je náročná, on si ju vybral sám, veľa sa učil a dokázal to! :)

O práci a zodpovednosti | " Vesmír to za mňa vybaví!"

Keď som mala asi trinásť rokov, uvedomila som si, že všetko je to v našej hlave. Objavila som duchovno. Myšlienky sú základ. Na čo sa zameriam, to pritiahnem. Vesmír je katalóg, ja ukážem, čo si prosím, a ono mi to príde. Akosi. Nejako. Skrátka, pochopila som to. Mojou úlohou je dostatočne veľa a s pevnou vierou na svoje želanie myslieť...  No a ďalej som to už nedomyslela.

Vedela som, čo chcem. Mojím prvým prianím bolo byť štíhlou. Doma som potom hodiny ležala v posteli a prestavovala si, že chudnem. Nepopieram, bolo to čarovné, prvýkrát v živote som sa naozaj sústredila na svoje telo a vnímala ho. No hádajte, koľko som reálne schudla, nakoľko zdravou som sa stala, keď som sa celé dni nehýbala, nevyvíjala akúkoľvek fyzickú aktivitu, a ani za mak som nezmenila svoj jedalniček...

Raz som dostala veľkú chuť na palacinky. Dozlata upečené, so šľahačkou, čokoládovou polevou a domácim džemom. V ten deň som prišla domov a varuj dušu do doliny - po celom byte sa roznášala vôňa palaciniek pŕskajúcich na panvici. Mamina sa rozhodla pre takýto sladký obed bez toho, aby som jej čokoľvek povedala. A tak sa predo mnou palacinky, chrumkavé a sladké, ocitli skoro samy od seba. Je to tak. Všetko funguje, presne ako som čítala v ezoterickej literatúre.

O dva dni na to som zatúžila po cestovinách so syrovou omáčkou. Prišla som domov a hádajte čo... Doma nikto nebol. Žiadna vôňa syru, žiadne cestoviny precedené do veľkej misky, dokonca ani len rodičia, ktorí by varili čokoľvek iné. Ostala som sama, s chabými dvoma možnosťami -  uspokojiť sa s jedlom, ktoré bolo v chladničke alebo ísť do obchodu, nakúpiť si ingrediencie a cestoviny si uvariť sama.

Pred rokmi som mala andulku, ktorú som veľmi ľúbila. Nešťastnou, neuvedomelou náhodou zomrela u nás v izbe. Do dnešných dní si viem vybaviť jej posledný ston. Najskôr som sa presviedčala, že je len v šoku, následne sa nemo pýtala, prečo musela odísť. Nepomohlo mi predstavovať si, že ožije. Nepomohlo mi priať si vrátiť sa v čase. Nad jej telíčkom som mohla preplakať celé hodiny,  zodpovednosť a prevencia pred takouto katastrofou mali prísť skôr. Bola som lenivá a pasívna. Keby som spravila potrebné opatrenia,  ešte v týchto dňoch mohla štebotať v obývačke na jej obľúbenom mieste.

Jeden slnečný deň som sa ponáhľala na vlak. Naozaj som ho chcela stihnúť. A tak som myslela pozitívne a riekla si, že ho určite stihnem, možno sa i pomaly  prejdem a vychutnám si cestu na stanicu. Ako som si však v hlave prerátala minúty, uvedomila som si, že ak chcem tým spojom skutočne cestovať, musím sa začať veľmi ponáhľať a utekať. Žiadne vykračovanie si a spoliehanie sa na meškanie vlaku. Myšlienkové trilkovanie o tom, ako zaiste prídem včas nestačilo. Musela som proste klusať. 

Bola som hrozná v plnení úloh. Napriek tomu  som chcela dostať nejakú prestížnu. Takú, čo by niesla moje meno. A veruže som ju aj dostala - mala som napísať článok do školského časopisu o divadelnom predstavení, ktoré som navštívila. Vidíte? Sny sa plnia.

Ibaže mne sa nechcelo písať, v tej dobe som evidentne mala lepšie veci na práci. O dva týždne som sa ospravedlňovala pani učiteľke, že článok skrátka nemám.

Stalo sa čosi neočakávané. Ponúkla mi, že keď už nebude v časopise, môžem ho  napísať rovno pre školskú ročenku. To bolo niečo väčšie, ročenka je pamätnejšia, farebná, plná obrázkov a číta ju oveľa viac ľudí.. skrátka, zostala som úprimne ohromená a ponuku som prijala..

Aj tak som ten článok nenapísala.

Moja spolužiačka prepadá z matematiky, ktorú si sama minulý rok vybrala do rozvrhu. Ak sa jej známky nezlepšia, bude mať komisionálne skúšky na konci augusta. Ak ich nezvládne, bude opakovať ročník. Ak ich zvládne, bude dorábať maturitnú skúšku v septembri. Ona hovorí, že ju matematika prestala baviť a zaujímať a už nechce venovať počítaniu žiaden čas. Matematikár sa snaží, ponúka doučovania, celá trieda píše viac testov, aby si ona vylepšila priemer a mala šancu získať na vysvedčení niečo iné ako cifru počtu prstov jednej ruky.

A čo na to všetko spolužiačka? " Nechcem prepadnúť. Nechám to celé na Vesmír." 

Z posledného testu získala dva body z tridsiatich.

-------------------------------

Azda som nepochopila životné a duchovné múdra hneď a zaraz všetky správne. Vo viacerých rovinách. Napríklad tie o zodpovednosti. O živote a práci. To sú staručké archetypy, ktoré sa nežne navzájom hladia po zvráskavených tvárach.

Planéta Zem ponúka úchvatný potenciál a ohromné možnosti, ktoré samy o sebe nietia ľudskú bytosť k aktivite. Niekedy pre ne však musíme cestovať, šplhať alebo trpezlivo čakať. Hľadiac na človekom nepohladenú Zem, o mnohých možnostiach by som ani len netušila. Kedysi tu boli lúky, obrovské lesy a potoky. No nikde by sa nenašli zlatisté polia. S tým sme až prišli my, ľudia.

A polia pomohli človeku zaobstarať si dostatok chutnej obživy. On sa o ne staral. Tvrdou, namáhavou prácou, ktorá bola zhrbená, pomalá a namáhavá. Matka Zem mu ponúkla základ. Pôdu. Živiny a dážď. Semienka. Človek  musel spraviť zvyšok. Starostlivosťou o rastliny a obrábaním hrúd však nezískal len plody. Nespoznal len obyčajnú hlinu a korene. Nie. Spoznal viac. Spoznal kúsok podstaty Zeme. Spoznal kúsok podstaty seba samého. 

Je krásne ctiť si dary Zeme. Mať pôdu v úcte. Prosiť o priaznivé podmienky počasia. Ďakovať za hojnosť. No málo by človek získal, keby si vizualizoval nádhernú úrodu sediac pri políčku, ktorého by sa vo svojom živote nikdy nedotkol...

-----------------------------

Modlite sa. Majte bláznivé nápady. Meditujte. Usmievajte sa na ľudí. Buďte spontánni, priateľskí a nápomocní. Hľadajte odpovede vo Vašom vnútri. Vedzte, že myšlienky sú dôležité -  tie ktoré rozvinieme sa stanú našimi slovami a neskôr skutkami. Myslite konštruktívne, majte istotu, že  udalosti môžu dopadnúť dobre, buďte intuitívni a impulzívni. Snívajte. Vlejte si do života optimizmus. Verte sebe a Vašim schopnostiam. Venujte sa tomu, čo Vás nadchýna. Očakávajte od života to najlepšie. Smejte sa. Choďte tam, kde sa cítite živo a šťastne. Vyberajte si ciele a verte v zázraky. Oddychujte. Pýtajte sa srdca.

No používajte i myseľ. Nebuďte zbrklí. Niektoré veci si treba premyslieť a naplánovať, krok po kroku. Buďte zodpovední, plnte sľuby a nedlžte peniaze. Vaše povinnosti si musíte splniť vy, nie Vesmír. Ak je to potrebné, zatnite zuby a vytrvajte. Premôžte sa.  Spoliehajte sa sami na seba. Pýtajte si fakty. Premýšľajte. Konajte. Pokojne sa niekedy cíťte smutne. Poplačte si a zanadávajte. Nakuknite na svet aj s realistickým nadhľadom. Nebudete dobrý vo všetkom. Ľudia Vás môžu zradiť a bolestne prekvapiť. Nie všetkým sa oplatí pomôcť. Nie všetci chcú ostatným dobre. Nie všetko vyjde. Niektoré životné lekcie reálne pochopíme až mnohých jeseniach. Než sa nám niektoré sny splnia, môžu prejsť dlhé, miestami trpké, roky. A pravdepodobne to budú roky plné usilovnej práce. Náročnej, kedy budeme mať často hlinu pod nechtami, spálený zátylok a mozole na dlaniach. No niečo mi vraví, že to aj tak bude stáť za to. Lebo, veď viete.  Azda je život práve o tom všetkom. :)

Beltaine a ja - vítanie jari ohňom a vínom

Beltaine. Dávny pohanský sviatok, ktorý sa slávi približne 40 dní po jarnej rovnodennosti, na prelome apríla a mája. Je oslavným prísľubom svetlejšej časti roka, plodnosti, sexuality a sily, kedy príroda kvitne a v jej útrobách nastáva zrod nového. 

Tento rok sa mi dostalo veľkej  radosti - na obdobnbnú oslavu som bola pozvaná. Zavolali ma ľudia, ktorých partia sa vytvorila pred desaťročím v okolí jedného drobného slovenského mesta. Ja som pozvanie nadšene prijala, pretože zažiť niečo ako Beltaine bolo dlhodobo mojím snom. Potešilo ma, že si partia dokázala zachovať túto úchvatnú tradíciu, i keď sa v životoch jednotlivých členov po toľkých rokoch veľa zmenilo.

Celá oslava sa konala v nádhernej doline, pri drevenom prístrešku (chatka by bolo prisilné slovo:)) učupenom medzi sýtozelenými ihličnanmi. Prvý pohľad pri príchode vyzeral ako vyňatý z lesnej fantázie. Ženy boli odeté do dlhých, pôvabných rób, vlasy mali prepletené kvetmi a listami. Muži  v oslavnej nálade pracne obstarávali drevo. Tváre všetkých zdobili namaľované ornamenty a symboly. Tak sa to začalo... Usmiala som sa.

Onedlho sa rozložila veľká vatra, okolo ktorej sme sa všetci postupne zhlukli. Doniesol sa roh naplnený alkoholom, poháre vína a medovina.

Akonáhle zapadlo slnko, tienisté šero pretli zvuky hudby. Bubny. Flauty a husle. Ľudia si pospevovali a tancovali. Rozprávali sa, knísali do rytmu a v žiare svetla som mala možnosť badať ich vysmiate oči.

Noc bola chladná, no z ohňa sálalo teplo. Vzduch sa postupne nasýtil veselím, bozkami zaľúbených a objatiami dlhoročných priateľov. Ostala som úprimne nadchnutá atmosférou momentu. Osobnosťami, ktoré ma náhle obklopili. Videla som v nich dobrých, srdečných ľudí. Čestných, inteligentných a morálnych, s pevnými zásadami, ktorí by boli by ochotní obetovať kúsok seba, aby mohli podať pomocnú ruku svojim blížnym..

V tú chvíľku mi prišlo, že sú zvláštni. Svojskí. Niektorí z nich možno neboli obľúbení a či pochopení širokou spoločnosťou. A zrejme, pomyslela som si, v istých momentoch života mali možnosť - mohli zanechať svoju originalitu. Prispôsobiť sa davu a väčšine, zanevrieť na svoje záľuby, potlačiť odlišnosť, azda i zatrpknúť a začať sa trápiť tým, ako vyzerajú alebo akí sú.

No keď som ich videla hýbať sa v jase plameňov a postrehla, ako sa spoločne smejú, zazdalo sa mi, že takú možnosť neprijali. Nevzdali sa. Ostali verní svojmu ja, svojej jedinečnosti, hoci to kedysi mohlo byť náročné. Odmenou sa im stali úprimní priatelia, ich podpora a momenty ako tento...

A tak som si v tú noc odišla ľahnúť s úsmevom na tvári...

Prajem Vám nádhernú jar a leto, plné svetla, čara tmy i hviezd, inšpirácie, sily a nových začiatkov :)

Neblzáni sme pokojní ( Apríl 2017 )

Čo čítam: Hovor ako TED ( Carmine Gallo )

 Táto kniha ma teší. Otázkou zostáva....Kto je Ted? :D

TED (Technology, Entertainment, Design) je každoročná konferencia s heslom - myšlienky, ktoré stoja za rozšírenie. Skladá sa z prednášok, na ktoré sú pozvaní zaujímaví hostia z rôznorodých oblastí vedy, techniky, umenia, dizajnu, politiky, vzdelania, kultúry, biznisu, globálnych otázok, technológie a zábavy.

Niektoré prednášky sú však úspešnejšie ako iné. Sú také, ktoré si človek vie vybaviť i po rokoch. Také, ktoré si vyslúžili obrovské aplauzy, milióny zhliadnutí a ich popularita rastie ešte i v dnešných dňoch.

V tejto knihe pán Gallo hĺba, ako je to možné, zbiera  poznatky, analyzuje videá, cituje prednašajúcich, dáva praktické rady, hovorí o výsledkoch neurovedeckých výskumov, píše o nadšení a úprimnosti. Báda, v čom tkvie charizma dobrého rečníka a kúzlo nezabudnuteľných vystúpení.  

Kniha ma teší, pretože mám pocit, že často rozumiem, akú správu sa autor snaží odovzdať. Niekedy si dokonca uvedomím, že jeho rady aplikujem v živote celkom prirodzene. Navyše sa veľa dozvedám o značkách, osobnostiach, vedeckých poznatkoch a pre povzbudivé slová sa často neubránim úsmevu. :)

Čo som sa dozvedela: Pľúca okrem respiračnej funkcie majú i inú, novoobjavenú - tvoria krvné doštičky! (zdroj)

Čo počúvam:  "The Piano Duet" - Tim Burton's Corpse Bride

Krásny dialóg a vyjadrenie citov, nežné, smutné i silné. Popravde, film som nevidela, takže vždy keď túto skladbu počujem, rozvinie sa moja vlastná fantázia, absolútne neohraničená scénami z Mŕtvej nevesty. Môžem len hádať, čím si postavy prechádzali a to preniesť a prispôsobiť vlastným obrazom. Vidím výraze tvárí, bezslovný rozhovor, ruky bolestne prechádzajúce po klavíri a hudbu, ktorá tryská zo sŕdc.

Ako malý bonus som našla i túto  pieseň, kde autorka čiastočne dotvorila vlastný text. A akosi sa ma dotkla, hlas mi pripomína istú nevinnosť, žiaľ a odhodlanie. Občas sa stáva posledným zvukom, ktorý počúvam pred spaním ako tichú, nočnú uspávanku. 

Čo ma dojalo: The Voice Auditions

Bol večer pred písomnou maturitou z geografie a ako správny študent, nadšený z mnohých zákutí našej Zeme a YouTubu,  som sa celkom náhodou preklikla z videa vysvetľujúceho teóriu tektonických dosiek na sériu emotívnych speváckych vystúpení súťaže The Voice (Hlas).

A niektoré z nich si budem ešte dlho pamätať....

Vystúpenia sa dotkli môjho srdca. Niekedy to bolo len samotným hlasom speváka/speváčky. Niekedy vďaka emóciám, ktoré vložili do prejavu, výrazu tváre, pohybu tela... Pri iných ma zas pohladila radosť rodiny, ich vrúcna, úprimná podpora - slzy rodičov a horlivý potlesk súrodencov. Inokedy ma zas prekvapilo dojatie a reakcia  poroty.
A niekedy len plyšový koník položený na klavíri, naznačujúci tichý, trpký príbeh. 

Krajiny boli rôzne. Hlas Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska, Turecka, Ruska, Ameriky ... a pri tom nikdy nezáležalo na národnosti. Popravde, nebyť občasných slov v cudzom jazyku, ani by som netušila, ktorú zem pozerám.
Pretože na tom nijako nezáleží. Ak sa jedná o hudbu, o to, čo ponúkne a prinesie,  nezáleží na tom, kto na pódiu stojí. Zronený černoch, vychudnutý modrooký mládenec, drobná aziatka, kyprá červenovláska, staručký rocker alebo zhrbený beloch. Mení sa farba pleti, orientácia, hovorená reč, stavba tela, osobné kúzlo, no emócie, vo svojej podstate, ostávajú.

Všetci, zo všetkých kútov Zeme, sme schopní vnímať a pochopiť radosť v očiach, nadšenie v tvári. Trému a dôležitosť oných minút na pódiu. Cit v pohľade. Žiaľ, trpkosť a frustráciu vloženú do piesne. Skryté nadšenie, volanie o pomoc, bôľ, šťastie, vďačnosť a oddanosť. Pocity sa dotknú bez ohľadu na rasu, národnú príslušnosť a vierovyznanie..

Toto je kúzlo, mágia emócií v hudbe.

Azda to je rozdiel ... aby sa text, slová a básne dotkli človeka, musia najskôr prejsť mysľou, musia byť pochopené ... no hudba nie. Hudba mieri priamo na srdce, človek ju cíti. Hudba je univerzálny jazyk, ktorý málokto študuje, málokto pozná a predsa mu všetci rozumejú. 

A ak to nie je jeden z čarov tohto sveta, tak neviem, čo iné je :) 

Čo ma prekvapilo: Raz mi tak napadlo, že niekedy skúsim podporiť autobusy a autobusárov. Hoci mám ISIC, jednoducho si vypýtam celý lístok namiesto študentského. V istý pondelok som išla autobusom zo Žiliny. Pozerám, eur v peňaženke mám dostatok, chcem zachovať ich tok a tak sa rozhodnem, že dnešok bude oným Dňom podpory. Nabehnem k vodičovi a nadšene si pýtam lístok v plnej sume. 

" Slečna, a vy nie ste študentka?" 

" Nooo.... veď som..."

 " Tak Vám dám študentský.." 

" Nie!! Ja chcem celý...veď...nemám ISIC!" 

" Och. Viete čo? Nechajte tak... Túto cestu máte zadarmo."

:) 

Čo ma baví: YouTube kanál Geography Now

   Tento vtipný, mladý muž sprostredkováva základné informácie o štátoch sveta. V približne 10 minútových videách zhrnie elementárnu fyzickú geografiu, prírodné / a iné / zaujímavosti, načrtne politickú situáciu, nahliadne na demografický a diplomatický stav krajiny a ku tomu všetkému zakomponuje kde-tu i slovnú hračku na pousmiatie. 

   Z takéhoto čohosi sa veľmi vytešujem, pretože vo svete je tak veľa úžasných vecí. Samoštudíjny výskum je náročný a zaberie veľa času, hoci vyhľadávam len základné fakty. O tých veruže často krát nemám poňatia, a postrádam tak istý všeobecný prehľad o ... asi všetkom. :D Úprimne, nevedela som, že Cyprus je rozdelený na dve časti. Netušila som o Strome Života v Bahre. Stále som zabúdala, kde sa nachádza Grenada, nevedela som, odkiaľ pochádza kantonská čínština, nerozumela vtipom z Brazílie, nedokázala som odhadnúť. prečo v Eritrei žije iba malá časť obyvateľov na pobreží, aký majú zavlažovací systém v Botswane a prečo Brunej vlastní územia v Austrálií väčšie ako Brunej samotný.

Ale vďaka objaveniu Geography Now sa všetko mení a najlepšie je, že keď nemám čo v spoločnosti povedať, jednoducho si odkašlem a oznámim ostatným, že Gambia je jeden z mála štátov vo svete, ktorý má v skrátenom tvare mena  "The" ( ak teda hovoríme po anglicky), čiže je to The Gambia ( pretože nechceli, aby si ich ostatní mýlili so Zambiou).

A to, prosím pekne, zaručene rozprúdi diskusiu...

Čo sa stalo v Bratislave: Išli sme na koncert! Ja a príjemná spoločnosť ľudí smerujúcich na turecké darkwave duo She past away. 

Na takéto akcie moc často nechodím a túto som vyhodnotila ako vhodnú na:

a) namaľovanie si čiernych očných liniek

b) navlieknutie si čipkovaných silonkových nadkoleniek

c) oblieknutie si čierneho trička s odhalenými pleciami

d) nasadenie si čierneho kusu látky okolo krku

e) nasúkanie sa do čiernej koženej sukne

f) zmytie si vlasov ( ale to robím bežne)

   Skrátka, vyzerala som, akoby som niekomu išla na pohreb. Doma som sa premaľovala asi trikrát, pretože som môj výtvor vždy vyhodnotila ako prehnaný ( ale nemusela som sa obávať, niektoré dievčatá na koncerte mali len trochu tváre na makeupe (vyzeralo to často veľmi cool!) .. a konieckoncov, podobne na tom boli i členovia samotnej kapely :D )

S trochu malou dušičkou som išla na vlak, nevediac, čo si o mne spoločnosť pomyslí, ale ani tu som nemusela byť bojácna, pretože spoločnosť má skrátka vlastné problémy ( napríklad starý ujo, ktorý mi rozprával, ako nemá rád drevo na Slovensku. " Vidíte! I tam! Tam je! Aha! Drevo škaredé!" ... Áno, odsadla som si veľmi rýchlo).

   Pred koncertom sme všetci pohodlne sedeli v klube a meditovali nad pivom, keď sme si uvedomili, že oní slávni hudobníci z Turecka sedia neďaleko od nás.

Pochopiteľne, nastala situácia, kedy som sa odhodlala, že ich pôjdem odfotiť. Nechcela som selfie, chcela som výhradne fotku dvoch hudobníkov. Videla som ich smutné, namaľované tváre hľadieť do pohárov a vykročila som. Akonáhle som dvojicu oslovila, usmiali sa (oveľa srdečnejšie, ako by som bola čakala, že je možné s takou hrubou vrstvou farby na tele) a povedali, že rozhodne treba, aby som na fotografií bola i ja. Nasledoval krátky, veselý  rozhovor,  z ktorého sa mojou obľúbenou časťou stalo:
" Prečo sa vlastne voláte She past away? Niečo som čítala ale neviem, či je to ono.. "

" Čo si čítala?"
" Nooo. Že to má vyjadrovať smútok a životnú neistotu (??)"

" Áno, to je pravda, ale voláme sa tak najmä pre jednu dôležitú pieseň....Hej *otočí sa ku kolegovi* ..čo to vlastne bolo za pieseň?" 

Kolega: " To si už nepamätám." 

Ja: " :D :D ! "

   Inak som si koncert užila, i keď ma toľko naakumulovanej temnoty nijako neláka, no hudobníci to sú veľmi dobrí, ľudia boli milí a samozrejme, zmeškali sme autobus, takže ma očakávala ešte príjemná romantická prechádzka po nočnej Bratislave.... Hallelujah! ...(a roztrhnuté silonky :´D)

Slová, ktoré ma oslovili:

"The light is what catches our eyes, but what makes a man lean close to a fire is the warmth you feel when you come near." ( The Name of the Wind.  Patrick Rothfuss) 

 Chladné svetlo a žiara sa pre mňa v týchto vetách stali metaforou na  povrchnosť a prázdnotu. Naopak teplo ohňa mi pripomína dušu, ktorá by mala dýchať z našich činov. Vháňa mi predstavu muža a ženy, ich láskavého objatia. Namiesto chladu, pretvárky, uzavretosti a vágneho správania v živote predsa všetci hľadáme nežné úsmevy a láskavé oči. Srdečnosť ľudí, lásku, úprimnosť, poctivosť, dobrotu a pokoru.  Mäkkosť a silu zároveň. Cnosti, pre ktoré si ostatných vážime. Vo svojej podstate sú viac, ako len vonkajšia žiara. Skutočné teplo duše vyviera z hĺbky, dotýka sa samotného jadra ľudskej bytosti, vyžaduje prácu, činy a odvahu nezanevrieť. Je toľko potrebné vo svete... Ak však naň nezanevrieme, dýcha z našich aktivít, cítiť ho v našich objatiach. V živote je potrebné konať -  a to s rozumom i citom zároveň. S logikou i intuíciou, s vášňou i so smútkom. Mať mäkké pery a silné ramená. Byť človekom, ktorý nevyžaruje len krásne, no pochabo chladné svetlo.

Jarné dni ( Marec 2017)

Čo robím, ako sa cítim, nad čím premýšľam a čo zažívam. :)
_________________________________________________________________________

Čo sa učím: Advanced Biology (Michal Kent)
Pretože písomná maturita z biológie vykukuje spoza dverí a horlivo mi kýva. Popravde, keď mám na učenie teraz dostatok času, môžem ísť do hĺbky, vyhľadávam vysvetľujúce videá na YouTube a doplňujúce obrázky. Takým spôsobom učivu začínam  rozumieť ucelene, viac ma baví a zaujíma. Dúfam, že si užitočné a podstatné poznatky  zapamätám a nebudú to len informácie , ktoré hneď po teste vypustím z hlavy.

Každou naštudovanou stranou si však viac a viac uvedomujem, nakoľko komplexné naše telá sú. Aké sú krehké a silné zároveň. Plné tajomstiev a prepojení, kde žiadna akcia neostane bez reakcie.

Čo som sa dozvedela: Existuje fenomén zvaný Sonoluminiscencia. Podstata spočíva v tom, že ak je bublina pod vodou prasknutá zvukovou vlnou, emituje záblesk svetla. Nikto tento jav doposiaľ nevysvetlil,  je len množstvo teórií.

Čo k nám poputovalo na privát (na chvíľku): Darbuka! Je to číra radosť, pretože posledné týždne som presne nad týmto hudobným nástrojom premýšľala, túžiac si na ňom skúsiť zahrať. Juchúú!

Čo ma potešilo: Rozhodla som sa spraviť si výlet do Žiliny. Poblúdila som, navštívila antikvariáty a kníhkupectvá. Vyslovila úprimnú prosbu,  tiché želanie,  zažiť niečo super ^.^

Okolo piatej som došla ku vlakovej stanici, pripravená nastúpiť na vlak. Odrazu ma zastavil môj vlastný pocit a myšlienka, kam by som mohla ísť namiesto toho. Bola som unavená, no toto bola číra intuícia, nuž tak som sa zvrtla a dokráčala do istého podniku. Ani som nevedela prečo, a hoci som bola sama, usadila som sa do kútika, ktorý bol priveľký pre jednu osobu, objednala si a vytiahla biológiu, že sa idem učiť. O necelých 15 minút sa dovalila veľká skupina ľudí, ktorí mi povedali, že vedľa v miestnosti majú síce rezerváciu, ale časť z nich by rada sedela tu, ak mi to nevadí, a ak chcem, môžem ostať s nimi, budú radi.

A tak vysvitlo, že som sa práve dostala do partie asi štrnástich slovenských študentov a trinástich zahraničných  (ľudia z Francúzska, Španielska, Talianska, Grécka a Švédska) z projektu Erazmus. Prijali ma ľahučko medzi seba a o chvíľku sme sa spolu smiali a diskutovali na všemožné témy. Rozprávali sa o škole,  hudbe, knihách, iných krajinách a cestovaní. Nádherný deň!

Čo čítam: Bojová pieseň tigrej matky (Amy Chua)

"Mal to byť príbeh o tom, že čínski rodičia vedia deti vychovať lepšie ako západní rodičia. Ale namiesto toho je o tak trochu trpkom strete kultúr, prchavosti víťazstva a o tom, ako ma pokorilo trinásťročné dievča."

Túto knižku som objavila celkom náhodou v kníhkupectve a hneď si pomyslela, že odráža moje nedávne úvahy. Je to svedectvo Amy, profesorky práva na Yalovej univerzite, ktorá je prototypom " čínskej matky". Je prísna, až do extrémov. Vyžaduje disciplínu, dobré známky, poslušnosť, s dvoma dcérami driluje hodiny denne hru na husle a klavír, poháňa ich a vedie. Jej snaha prináša vytúžené výsledky. Ale za akú cenu? 

Téma ma zaujíma, pretože som si uvedomila, že niekedy, obzvlášť v mladšom veku, som potrebovala tlak zvonka. Príliš ľahko som sa nechala uniesť hraním počítačových hier, pozeraním televízie a nerozvíjala som svoje koníčky a talenty. A pritom niekedy stačilo tak málo! Domáca úloha v škole, príprava na test, poradenie od dospeláka alebo rozhovor a odrazu som robila aktivity, pri ktorých bolo cítiť, že sa rozvíjam.

Na základnej škole som chcela navštevovať rôzne krúžky. Hra na flautu. Spev. Jazda na koňoch. Chodiť sa starať o zvieratká. Kurzy varenia, počítačový krúžok, angličtina, bojové umenie, prírodovedecká turistika, plávanie ... Kaďečo ma vedelo úprimne nadchnúť. Nanešťastie pre mňa, väčšinu z toho rodičia alebo pedagógovia odmietli slovami " Na to nemáš talent, to by Ťa prestalo baviť, nevymýšľaj, to by bola škoda času, to predsa nevieš, je to drahé alebo nebezpečné."

A tak som mladosť strávila bez výrazných príkazov dospelých ohľadom toho, ako tráviť vlastný voľný čas. Nikto ma nenútil neustále cvičiť, chodiť na tréningy a robiť úlohy. S mimoškolskými krúžkami, ktoré som nakoniec navštevovala ( len zlomok vymenovaných a nemyslím, že ma väčšina z nich výrazne posunula) a činnosťami vlastného výberu som mala  krásne detstvo, slobodné a radostné. Navyše, učila som sa tým samostatnosti a zodpovednosti za svoje rozhodnutia. Robila som prevažne veci, ktoré ma bavili, veľa sa hrala, mala čas na knižky a rozhovory s rodičmi a kamarátkami.

A predsa si kladiem otázku, či som nemala oplývať väčšou sebadisciplínou. Či ma rodičia v rannom veku nemali viesť k  hudbe, športu a umeniu. Nakoľko iná by som teraz bola. V koľkých veciach lepšia a či by som predsa len niečo stratila...

Preto som sa s takou zvedavosťou vrhla čítať memoáre Amy. Rozpráva o opačnom extréme, o hrôzostrašnej, no dômyselnej výchove, ktorá, vyzerá to tak, prináša plody. Ibaže trpké.

Čo sa stalo jedno slnečné ráno: Prespali u nás na priváte kamarát s kamarátkou, pretože sa v noci vrátili z dlhej turistiky. Doobeda sme si vyšli von a neočakávane, veľmi spontánne nás nohy zaviedli do drobnej dedinskej krčmy. Skončili sme pri pive a krásnom, uvoľnenom rozhovore. Navyše sa so mnou podelili o ich raňajky  - vrátane čerstvo nazbieraného medvedieho cesnaku z hôr! :) 

Čo cvičím: blogilates

Celú zimu som sa musela do cvičenia nútiť. Vlastne, ani som necvičila. Celkovo je zima pre mňa náročné obdobie. V začiatkoch ju radostne vítam, teším sa na snehovú prikrývku, ticho a zime vlastnú atmosféru pokoja. Približne v januári už však plne očakávam jar. Túžim radovať sa z jej príchodu a prebrať sa spolu s prírodou. Tohto roku som sa jedného dňa zobudila a nič netušiac som ju cítila. Jar v srdci. Až potom som utekala vybehnúť na záhradu, dozvedajúc sa, že sneh je roztopený a oteplilo sa. :) Odvtedy sa nemusím premáhať a  cvičenie ide samo, s radosťou. Len dúfam, že sa mi podarí mať dostatočný, pravidelný pohyb celý týždeň, keďže niekedy je to popri škole neľahké.

Momentálne cvičím podľa YouTube videí tejto veselej ženskej a smejem sa na jej občasných výrokoch typu " Ja tu trpím!" :D 

Čo som varila: Kuracie stehná s medovo-kečupovou marinádou a koreninami, na masle pečené zemiaky a dusenú zeleninu. Plnené baklažány s nivou. Slané palacinky. Malinový cheesecake. Mňam ! (teda, niekedy :D)

Čo ma dojalo: Fotka starého pána v reštaurácií, ktorý sa pozeral na obrázok jeho zosnulej manželky, s ktorou prežil desiatky rokov života...

Čo počúvam: LP - Lost On You (Live Session)

Páči sa mi rytmika. Hudobné nástroje. Fakt, že je to na živo. A skutočnosť, že LP nie je klasicky (možno povedať mainstream-ovo) pekná. No je charizmatická. Svojsky šarmantná. Má čaro. Je ohromne talentovaná. S jedinečným hlasom. Pani hudobníčka. Klobúk dole.

Čo som si uvedomila: Ak v sebe negatívne pocity potlačím a zahrabem hlboko do seba, oni sa vrátia. Akurát, že silnejšie.

Tip na darček: Muž, ktorý sadil stromy (Giono Jean, ilsustrácie Ľuboslav Paľo)

Nádherný príbeh o obyčajnom mužovi, obyčajnej práci, obyčajnej vytrvalosti a tichej pokore, ktoré zmenili krajinu a kúsok sveta. K lepšiemu.

Tenká, nenápadná knižka. Pekné vydanie. Číta sa ľahko a rýchlo, nesie so sebou mnoho úvah, dôvodov na úsmev a rozjímanie. 

Ničiť je niekedy priveľmi jednoduché. A občas pozabudneme, že i jeden človek je schopný veľkolepých, nádherných činov, ku ktorým často vedie nenápadná, pomalá a kľukatá cesta.

A čo vy? Aký je Váš Marec? :)

Pocit (ob)razí príbehy

Slnečný utorok pred dvoma rokmi.

 Učiteľka na hodine Umenia a kultúry nás nadšene oboznamuje s najslávnejšími abstraktnými umelcami a ich dielami. Krúži okolo našich lavíc a pýta sa, aké pocity v nás obrazy vyvolávajú. Ako sa asi cítil autor? Čo sa pokúšal vyjadriť? Čo v nich vidíme my? Ako burcujú našu fantáziu?

 Odpovede sa líšia.  Rovnaké dielo, no žiadna reakcia nie je totožná. Jeden vidí radosť, iný smútok, zmätenosť, výzvu k pohybu, u niekoho obraz evokuje autorov hnev, snahu poukázať na ľahostajnosť a úpadok spoločnosti alebo autorov pokus vyjadriť náladu rannej nevoľnosti z prehýrenej noci. Nájdu sa tí, čo poznamenajú, že v nich diela nijaké  pocity nevyvolávajú. Učiteľka súhlasne kýve hlavou a zdôrazňuje, že aj o tom je umenie. O diverzite názorov a pocitov. O diskusií, nejednoznačných odpovediach a inotajoch. Zdôrazňuje, že abstraktné umenie rozpráva príbehy, ktoré hľadáme podvedomím, maľuje ich v našej mysli. Je plné možností. Naskytne sa otázka, ktoré obrazy nás donútia rozvíriť našu predstavivosť viac - tie, ktoré zobrazujú konkrétne výjavy, figúry, predmety a postavy alebo tie so zostavou farebných škvŕn, plôch, čiar a geometrických prvkov? 

Jasné, že abstraktné umenie vyhralo ( aspoň v srdci pani učiteľky). Obraz s reálnymi prvkami nám jasne ohraničí, čo autor chcel zobraziť. Naopak abstraktní umelci sú  nejednoznační, ich diela nesú otázky o samotnom obsahu a ako sme mohli vidieť - každý si ich vysvetlil po svojom. Téma uzavretá, ideme ďalej, času je málo, učiva veľa, umenia taktiež. 

A tak som si po dvoch rokoch na túto hodinu spomenula. Teraz mi príde otázka trochu zvláštna, vyvodená odpoveď taktiež. A dovolím si čiastočne nesúhlasiť! ( presne včas, ja viem:D)

Príbehy. Mám rada príbehy. Mám rada knihy, ktoré rozprávajú príbehy. Rada sa nechám ponoriť do deja a vžiť sa do prostredia. Rada si príbehy vymýšľam, starostlivo si predstavujúc ich scenérie. Rada počúvam tých, ktorí majú cit príbehy rozprávať. Rada vnímam, ako ich postupne tkajú a rozvíjajú.

I ľudia všeobecne majú radi príbehy. Ľahko im utkvejú v mysliach. Nepamätajú si konkrétne slová a vety, ale ich podstatu, hlavnú kostru. Atmosféru. Náladu. Pocity. Dobré príbehy sa dotýkajú našej psychiky a dostávajú sa hlboko do podvedomia. Učia nás. Pretvárajú. Ukazujú vnútornú cestu. Pripomínajú dávno zabudnuté časti našich ja. Stávajú sa našim liekom. Berú nás do iných svetov a pritom sa dotýkajú našich duší. Odovzdávajú poznatky a šepkajú varovania. Prebúdzajú časti nás, ktoré spali. Prehovárajú k našim túžbam. Vedú nás k vlastnej múdrosti.

Príbehy ma sprevádzali celé moje detstvo. Čítala som rozprávky, povesti a legendy. Niektoré mi rozprávala babina, myriady som si vymyslela sama. Postavy, archetypy, zápletky. Pred spaním som si vždy príbehy vymýšľala na dobrú noc. Pamätám, ako som v nich obývala drobnú chatku v lone prírody, vedela sa zmeniť na mačku, ovládala som vzduch, pomáhala priateľom, plávala s delfínmi a lietala na orloch.

 Typická detská hravosť sa prejavila tradičnou detskou schopnosťou dokázať sa s čímkoľvek hrať, čokoľvek zahrnúť do deja a nachádzať vo svojom vnútri večnú studňu nápadov a originality.

Inšpirovalo ma azda všetko. Tvar rúk. Podstata sypkého piesku. Farba stien. Pierka na čelenke. Oblý kamienok v kvetináči. Farba prívesku na maminom krku. Kúsok kôry. Tvar stromov a hory v pozadí.

Silou myšlienky sa všetko mohlo stať čarovným predmetom, dôležitým artefaktom alebo novým, doteraz neobjaveným druhom živočícha  ...

Niekedy moje myšlienky rozprúdili ilustrácie, obrázky a fotografie. Tie ukázali len jeden záber, jasnú spomienku v zabudnutom deji. A ja som ho mohla (vy)nájsť celý. Vnárala som sa do vlastnej kreativity prinášala odpovede na nikým neopýtané otázky. Pri akej príležitosti obrázok vznikol? Aké je tam počasie? Aké majú postavy vzťah? Hľadajú niečo? Čo sa stalo následne potom? 

Spolupracovala som s autorom, zobrala do úvahy všetko, čo do diela vložil a dotvorila začiatky a konce.

Abstraktné maľby moju fantáziu doteraz nepohladili. Aspoň nie tie, ktoré sa zameriavajú iba na farebné škvrny, čiary a geometrické prvky. Vnímam ich ako manifest autorovho súčasného podvedomia. Fascinuje ma ich rôznorodosť. V niektorých by som určite bola schopná nájsť obrazce, dej a históriu, spôsobom, akým ich dokážeme vyhľadať na  nepravidelných  podkladoch alebo stenách. 

No napriek tomu, ak hľadám inšpiráciu, doteraz som vždy siahla po ne-abstraktných dielach. Tie pre mňa opatrujú počiatočnú atmosféru. Načrtnú náladu. Odhalia kúsok, jednú scénu. Zvyšok je na mne. Hranice si určím sama. 

Je to určitá sloboda ducha. Hravosť. Mám obrys. Základnú kosť, hlinu na modelovanie.

Viem, že umenie sa nerozdeľuje na "abstraktné" a " to druhé". Azda pri jeho podstate ani nejde o striktné definície a kategorizácie, ktoré sa učíme v škole. Impresionizmus, pointilizmus, fauvizmus...nie. Ide o to, ako ku mne diela prehovárajú, čo ponúknu a čo si ja vezmem. Akú emóciu venujú a nakoľko sa ma dotknú. A tak sa učím vychutnať si a objaviť čaro umelcov tohto i minulých storočí, nenútene a postupne, bez obmedzení a oficiálnych ohraničení ... nech už je to abstrakcia, kubizmus, avantgarda alebo surrealizmus...
Postupne sa s nimi zoznamujem, či už majú zámer naratívnej funkcie alebo nie.

Ak mi však diela začnú rozprávať príbeh, poteším sa. Pretože príbehy sú podľa mňa dôležité. Naozaj sa dokážu dotknúť nášho podvedomia. Vieme sa celkom ponoriť do ich snového sveta. Súcítime s postavami, ktoré sme nikdy nestretli. Cítime napätie, keď sú v nebezpečných situáciach. Inšpirujeme sa ich silným konaním... Veríme príbehom, ktoré si rozprávame o nás samotných a niektoré príbehy v nás ostávajú celý život...
Tak nech tie príbehy stoja za to. Nech sú nenútené, pramenia s ľahkosťou z autorovho vnútra a prinášajú do vonkajšieho sveta jeho skutočné, osobné kúzlo. Nech sa stretávate s príbehmi, ktoré Vás obohatia. Či už to budú príbehy vymyslené, prečítané, vypočuté alebo rozprávajúce o Vašich priateľoch. Nech je príbeh, ktorý rozpráva o Vašom živote, odvážny, podnetný, silný a jedinečný. Nech ste v ňom tou postavou, ktorá sa nevzdáva a verí. Napríklad na šťastné konce. :)