Neblzáni sme pokojní ( Apríl 2017 )

Čo čítam: Hovor ako TED ( Carmine Gallo )

 Táto kniha ma teší. Otázkou zostáva....Kto je Ted? :D

TED (Technology, Entertainment, Design) je každoročná konferencia s heslom - myšlienky, ktoré stoja za rozšírenie. Skladá sa z prednášok, na ktoré sú pozvaní zaujímaví hostia z rôznorodých oblastí vedy, techniky, umenia, dizajnu, politiky, vzdelania, kultúry, biznisu, globálnych otázok, technológie a zábavy.

Niektoré prednášky sú však úspešnejšie ako iné. Sú také, ktoré si človek vie vybaviť i po rokoch. Také, ktoré si vyslúžili obrovské aplauzy, milióny zhliadnutí a ich popularita rastie ešte i v dnešných dňoch.

V tejto knihe pán Gallo hĺba, ako je to možné, zbiera  poznatky, analyzuje videá, cituje prednašajúcich, dáva praktické rady, hovorí o výsledkoch neurovedeckých výskumov, píše o nadšení a úprimnosti. Báda, v čom tkvie charizma dobrého rečníka a kúzlo nezabudnuteľných vystúpení.  

Kniha ma teší, pretože mám pocit, že často rozumiem, akú správu sa autor snaží odovzdať. Niekedy si dokonca uvedomím, že jeho rady aplikujem v živote celkom prirodzene. Navyše sa veľa dozvedám o značkách, osobnostiach, vedeckých poznatkoch a pre povzbudivé slová sa často neubránim úsmevu. :)

Čo som sa dozvedela: Pľúca okrem respiračnej funkcie majú i inú, novoobjavenú - tvoria krvné doštičky! (zdroj)

Čo počúvam:  "The Piano Duet" - Tim Burton's Corpse Bride

Krásny dialóg a vyjadrenie citov, nežné, smutné i silné. Popravde, film som nevidela, takže vždy keď túto skladbu počujem, rozvinie sa moja vlastná fantázia, absolútne neohraničená scénami z Mŕtvej nevesty. Môžem len hádať, čím si postavy prechádzali a to preniesť a prispôsobiť vlastným obrazom. Vidím výraze tvárí, bezslovný rozhovor, ruky bolestne prechádzajúce po klavíri a hudbu, ktorá tryská zo sŕdc.

Ako malý bonus som našla i túto  pieseň, kde autorka čiastočne dotvorila vlastný text. A akosi sa ma dotkla, hlas mi pripomína istú nevinnosť, žiaľ a odhodlanie. Občas sa stáva posledným zvukom, ktorý počúvam pred spaním ako tichú, nočnú uspávanku. 

Čo ma dojalo: The Voice Auditions

Bol večer pred písomnou maturitou z geografie a ako správny študent, nadšený z mnohých zákutí našej Zeme a YouTubu,  som sa celkom náhodou preklikla z videa vysvetľujúceho teóriu tektonických dosiek na sériu emotívnych speváckych vystúpení súťaže The Voice (Hlas).

A niektoré z nich si budem ešte dlho pamätať....

Vystúpenia sa dotkli môjho srdca. Niekedy to bolo len samotným hlasom speváka/speváčky. Niekedy vďaka emóciám, ktoré vložili do prejavu, výrazu tváre, pohybu tela... Pri iných ma zas pohladila radosť rodiny, ich vrúcna, úprimná podpora - slzy rodičov a horlivý potlesk súrodencov. Inokedy ma zas prekvapilo dojatie a reakcia  poroty.
A niekedy len plyšový koník položený na klavíri, naznačujúci tichý, trpký príbeh. 

Krajiny boli rôzne. Hlas Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska, Turecka, Ruska, Ameriky ... a pri tom nikdy nezáležalo na národnosti. Popravde, nebyť občasných slov v cudzom jazyku, ani by som netušila, ktorú zem pozerám.
Pretože na tom nijako nezáleží. Ak sa jedná o hudbu, o to, čo ponúkne a prinesie,  nezáleží na tom, kto na pódiu stojí. Zronený černoch, vychudnutý modrooký mládenec, drobná aziatka, kyprá červenovláska, staručký rocker alebo zhrbený beloch. Mení sa farba pleti, orientácia, hovorená reč, stavba tela, osobné kúzlo, no emócie, vo svojej podstate, ostávajú.

Všetci, zo všetkých kútov Zeme, sme schopní vnímať a pochopiť radosť v očiach, nadšenie v tvári. Trému a dôležitosť oných minút na pódiu. Cit v pohľade. Žiaľ, trpkosť a frustráciu vloženú do piesne. Skryté nadšenie, volanie o pomoc, bôľ, šťastie, vďačnosť a oddanosť. Pocity sa dotknú bez ohľadu na rasu, národnú príslušnosť a vierovyznanie..

Toto je kúzlo, mágia emócií v hudbe.

Azda to je rozdiel ... aby sa text, slová a básne dotkli človeka, musia najskôr prejsť mysľou, musia byť pochopené ... no hudba nie. Hudba mieri priamo na srdce, človek ju cíti. Hudba je univerzálny jazyk, ktorý málokto študuje, málokto pozná a predsa mu všetci rozumejú. 

A ak to nie je jeden z čarov tohto sveta, tak neviem, čo iné je :) 

Čo ma prekvapilo: Raz mi tak napadlo, že niekedy skúsim podporiť autobusy a autobusárov. Hoci mám ISIC, jednoducho si vypýtam celý lístok namiesto študentského. V istý pondelok som išla autobusom zo Žiliny. Pozerám, eur v peňaženke mám dostatok, chcem zachovať ich tok a tak sa rozhodnem, že dnešok bude oným Dňom podpory. Nabehnem k vodičovi a nadšene si pýtam lístok v plnej sume. 

" Slečna, a vy nie ste študentka?" 

" Nooo.... veď som..."

 " Tak Vám dám študentský.." 

" Nie!! Ja chcem celý...veď...nemám ISIC!" 

" Och. Viete čo? Nechajte tak... Túto cestu máte zadarmo."

:) 

Čo ma baví: YouTube kanál Geography Now

   Tento vtipný, mladý muž sprostredkováva základné informácie o štátoch sveta. V približne 10 minútových videách zhrnie elementárnu fyzickú geografiu, prírodné / a iné / zaujímavosti, načrtne politickú situáciu, nahliadne na demografický a diplomatický stav krajiny a ku tomu všetkému zakomponuje kde-tu i slovnú hračku na pousmiatie. 

   Z takéhoto čohosi sa veľmi vytešujem, pretože vo svete je tak veľa úžasných vecí. Samoštudíjny výskum je náročný a zaberie veľa času, hoci vyhľadávam len základné fakty. O tých veruže často krát nemám poňatia, a postrádam tak istý všeobecný prehľad o ... asi všetkom. :D Úprimne, nevedela som, že Cyprus je rozdelený na dve časti. Netušila som o Strome Života v Bahre. Stále som zabúdala, kde sa nachádza Grenada, nevedela som, odkiaľ pochádza kantonská čínština, nerozumela vtipom z Brazílie, nedokázala som odhadnúť. prečo v Eritrei žije iba malá časť obyvateľov na pobreží, aký majú zavlažovací systém v Botswane a prečo Brunej vlastní územia v Austrálií väčšie ako Brunej samotný.

Ale vďaka objaveniu Geography Now sa všetko mení a najlepšie je, že keď nemám čo v spoločnosti povedať, jednoducho si odkašlem a oznámim ostatným, že Gambia je jeden z mála štátov vo svete, ktorý má v skrátenom tvare mena  "The" ( ak teda hovoríme po anglicky), čiže je to The Gambia ( pretože nechceli, aby si ich ostatní mýlili so Zambiou).

A to, prosím pekne, zaručene rozprúdi diskusiu...

Čo sa stalo v Bratislave: Išli sme na koncert! Ja a príjemná spoločnosť ľudí smerujúcich na turecké darkwave duo She past away. 

Na takéto akcie moc často nechodím a túto som vyhodnotila ako vhodnú na:

a) namaľovanie si čiernych očných liniek

b) navlieknutie si čipkovaných silonkových nadkoleniek

c) oblieknutie si čierneho trička s odhalenými pleciami

d) nasadenie si čierneho kusu látky okolo krku

e) nasúkanie sa do čiernej koženej sukne

f) zmytie si vlasov ( ale to robím bežne)

   Skrátka, vyzerala som, akoby som niekomu išla na pohreb. Doma som sa premaľovala asi trikrát, pretože som môj výtvor vždy vyhodnotila ako prehnaný ( ale nemusela som sa obávať, niektoré dievčatá na koncerte mali len trochu tváre na makeupe (vyzeralo to často veľmi cool!) .. a konieckoncov, podobne na tom boli i členovia samotnej kapely :D )

S trochu malou dušičkou som išla na vlak, nevediac, čo si o mne spoločnosť pomyslí, ale ani tu som nemusela byť bojácna, pretože spoločnosť má skrátka vlastné problémy ( napríklad starý ujo, ktorý mi rozprával, ako nemá rád drevo na Slovensku. " Vidíte! I tam! Tam je! Aha! Drevo škaredé!" ... Áno, odsadla som si veľmi rýchlo).

   Pred koncertom sme všetci pohodlne sedeli v klube a meditovali nad pivom, keď sme si uvedomili, že oní slávni hudobníci z Turecka sedia neďaleko od nás.

Pochopiteľne, nastala situácia, kedy som sa odhodlala, že ich pôjdem odfotiť. Nechcela som selfie, chcela som výhradne fotku dvoch hudobníkov. Videla som ich smutné, namaľované tváre hľadieť do pohárov a vykročila som. Akonáhle som dvojicu oslovila, usmiali sa (oveľa srdečnejšie, ako by som bola čakala, že je možné s takou hrubou vrstvou farby na tele) a povedali, že rozhodne treba, aby som na fotografií bola i ja. Nasledoval krátky, veselý  rozhovor,  z ktorého sa mojou obľúbenou časťou stalo:
" Prečo sa vlastne voláte She past away? Niečo som čítala ale neviem, či je to ono.. "

" Čo si čítala?"
" Nooo. Že to má vyjadrovať smútok a životnú neistotu (??)"

" Áno, to je pravda, ale voláme sa tak najmä pre jednu dôležitú pieseň....Hej *otočí sa ku kolegovi* ..čo to vlastne bolo za pieseň?" 

Kolega: " To si už nepamätám." 

Ja: " :D :D ! "

   Inak som si koncert užila, i keď ma toľko naakumulovanej temnoty nijako neláka, no hudobníci to sú veľmi dobrí, ľudia boli milí a samozrejme, zmeškali sme autobus, takže ma očakávala ešte príjemná romantická prechádzka po nočnej Bratislave.... Hallelujah! ...(a roztrhnuté silonky :´D)

Slová, ktoré ma oslovili:

"The light is what catches our eyes, but what makes a man lean close to a fire is the warmth you feel when you come near." ( The Name of the Wind.  Patrick Rothfuss) 

 Chladné svetlo a žiara sa pre mňa v týchto vetách stali metaforou na  povrchnosť a prázdnotu. Naopak teplo ohňa mi pripomína dušu, ktorá by mala dýchať z našich činov. Vháňa mi predstavu muža a ženy, ich láskavého objatia. Namiesto chladu, pretvárky, uzavretosti a vágneho správania v živote predsa všetci hľadáme nežné úsmevy a láskavé oči. Srdečnosť ľudí, lásku, úprimnosť, poctivosť, dobrotu a pokoru.  Mäkkosť a silu zároveň. Cnosti, pre ktoré si ostatných vážime. Vo svojej podstate sú viac, ako len vonkajšia žiara. Skutočné teplo duše vyviera z hĺbky, dotýka sa samotného jadra ľudskej bytosti, vyžaduje prácu, činy a odvahu nezanevrieť. Je toľko potrebné vo svete... Ak však naň nezanevrieme, dýcha z našich aktivít, cítiť ho v našich objatiach. V živote je potrebné konať -  a to s rozumom i citom zároveň. S logikou i intuíciou, s vášňou i so smútkom. Mať mäkké pery a silné ramená. Byť človekom, ktorý nevyžaruje len krásne, no pochabo chladné svetlo.