Ľudské bytosti pochádzajú zo svetla. Slnko je blahodarné a liečivé. Dni ma napĺňajú radosťou, prebúdzajúce sa rána a pôvabné západy červenkastých lúčov. Ja som to veselé dievča plné farebných snov. Nič škaredé, surové, divoké si neprosím. Ja sa nebudem pozerať na tieto čiernobiele výjavy. Chápete, chcem radosť, veselie a v noci snívať o rozkvitnutých denných záhradách zaliatych mliečnymi lúčmi.
Vyhrievam sa na Slnku ako mačka, preciťujem jeho dotyky a je mi dobre, mám všetko, čo potrebujem...Je to ľahká rovnica. Svetlo je dobré. Tma je zas zlá. Dualita.
Áno. Dokiaľ som si prvýkrát nesadla za mesačnej noci na záhradu. Hľadím na mesiac, obklopená tmou.
" Naháňala som celý ten čas slnko, neuvedomujúc si, že to bola luna, čo mi chýbala," píšem. Cítim sa tak pokojne, vzduch je plný vône tajomstiev. Zrazu som vo svete, ktorý mi slnečný svit ponúknuť nevie. Moja bytosť sa raduje. Učím sa tomuto nočnému tichu, pokoju, mágií... obloha nijako nepripomína tú, na ktorú som si tak dôverne zvykla. Zmenila sa. Rozprestrelo sa predo mnou majestátne divadlo padajúcich hviezd, súhvezdí, mliečnej dráhy, splnu a nádychu nekonečnosti.
Tak. Život nie je len o slnečných dňoch. A nie všetky noci sú zlé. Sú skrátka iné. Plné svojských čarov a skúseností.
Tak. Život nie je len o slnečných dňoch. A nie všetky noci sú zlé. Sú skrátka iné. Plné svojských čarov a skúseností.
A tak teda sa pomaly učím. Vnímať sa celá, biela i čierna. Prijať i svoju temnú stránku, nepotláčať ju, nebojovať s ňou. Nebáť sa kostier, prachu. Obliekam sa do čiernych šiat, ak sa na to cítim. Keď prídu, pokúšam sa vítať i obdobia, kedy sa necítim pekne, beriem to ako súčasť, fázu, vďaka ktorej sa môžem opäť znovuzrodiť do nevinného dievčaťa. A potom, celkom prirodzene, odhodím čierne šaty a vďačne sa oblečiem do svetlých, zrazu zažiarim.
Objímam moju clivosť. Melanchóliu. Samotu. Hnev. Uzavretosť. Sexualitu. Preciťujem, ako sa aspekty mojej osobnosti dopĺňajú. Tým, že im dávam voľný priechod mi zas oni dávajú, učia ma tomu najlepšiemu z nich a následne opäť odchádzajú.
Krásne je, že človek postupne naberá cit. Napríklad smútok, žiaľ, i ten veľmi ťaživý. Necháte slzy zmyť najväčšie nánosy bôľu, plač vykoná čo má a zrazu ucítite kdesi hlboko, že už stačí. Vtedy si poviete: " Dosť. Je čas posunúť sa, táto emócia mi pomohla tak, ako len mohla," a s ľahkosťou ju vďačne necháte ísť.
Celé je to vlastne o veľmi delikátnej rovnováhe. Vedieť určiť, kedy nechať plynúť a na čom treba psychicky pracovať. A občas si i hovorím, že ak sa ma určitá myšlienka stále dotýka, zrejme som ju ešte plne nepochopila. Je na mne, čo s ňou urobím Obvykle ju jednoducho nechám dozrieť. Opatrne sa na ňu zameriam po čase a skúmam, ako sa ohľadom nej cítim.
Pomyslené dni a noci duše prichádzajú cyklicky a môžu trvať týždne. A až keď sa naučíme ich v pokoji privítať, uvedomiť si ich a nepotláčať, naplno sa prejavia všetky dary, ktoré so sebou prinášajú.
Objímam moju clivosť. Melanchóliu. Samotu. Hnev. Uzavretosť. Sexualitu. Preciťujem, ako sa aspekty mojej osobnosti dopĺňajú. Tým, že im dávam voľný priechod mi zas oni dávajú, učia ma tomu najlepšiemu z nich a následne opäť odchádzajú.Krásne je, že človek postupne naberá cit. Napríklad smútok, žiaľ, i ten veľmi ťaživý. Necháte slzy zmyť najväčšie nánosy bôľu, plač vykoná čo má a zrazu ucítite kdesi hlboko, že už stačí. Vtedy si poviete: " Dosť. Je čas posunúť sa, táto emócia mi pomohla tak, ako len mohla," a s ľahkosťou ju vďačne necháte ísť.
Celé je to vlastne o veľmi delikátnej rovnováhe. Vedieť určiť, kedy nechať plynúť a na čom treba psychicky pracovať. A občas si i hovorím, že ak sa ma určitá myšlienka stále dotýka, zrejme som ju ešte plne nepochopila. Je na mne, čo s ňou urobím Obvykle ju jednoducho nechám dozrieť. Opatrne sa na ňu zameriam po čase a skúmam, ako sa ohľadom nej cítim.
Pomyslené dni a noci duše prichádzajú cyklicky a môžu trvať týždne. A až keď sa naučíme ich v pokoji privítať, uvedomiť si ich a nepotláčať, naplno sa prejavia všetky dary, ktoré so sebou prinášajú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára