Klamanie v sklamaní

Tento týždeň ma mädlivo čakali maturity. Spoiler alert: všetky dopadli na jednotku a všetci boli radi. A potom prišla geografia...

Káva  zrána zráňa

Nepijem kávu. Aspoň nie pravidelne, hoci v poslednej dobe som prišla na chuť alternatíve (french press). No i tú si dám veľmi raritne.

 Učeniu sa na maturitu z geografie som vyhradila celý jeden deň pred samotnou skúškou. Večer, keď som si myslela, že všetko stíham s prehľadom, som nanešťastie zistila, že niekoľko desiatok strán poznámok zostalo v mojej taške. Odrazu toho bolo viac, ako som plánovala a mala som veľký časový sklz. Hneď som vedela, čo  treba spraviť... Začať piť kávu! :)

Problém bol, že moje telo nie je zvyknuté na toľko kofeínu, hoci som si dala len jednu šálku. Začalo mi búšiť srdce. Samovoľne sa mi sťahovali svaly, mihotali oči, bola mi zima, bolela ma hlava, mala som pocit, že budem dáviť a hlavne, hoci som bola veľmi, veľmi unavená, nemohla som zaspať. A tak som celkom nenadšene prebdela celú noc, zabalená v perine a deke, s pohárom vody v ruke.
Maturovala som ráno o ôsmej a asi najviac som dúfala, že komisií neovraciam stôl alebo ( keďže ma zákerne začínala objímať únava) že nezaspím v polke vety. Učiteľov som poprosila o čistú vodu a pokúsila som sa premôcť. Vytiahla som si tému, ktorú som vedela, no napriek tomu slová zo mňa padali ťažko, nevedela som si spomenúť na základné slovíčka v angličtine a niekoľkokrát som nepochopila otázky.

Som zlyhanie

Mala som to za dva. Väčšina spolužiakov dostala jednotku, takže to málinko vyzeralo, akoby som nič nerozprávala, iba sa válala po maturitnom stole. :D Trochu zamrzel fakt, že na druhý deň, verím tomu, by to dopadlo oveľa lepšie. Ale v konečnom dôsledku, môže byť!

Tým sa moje maturity skončili. Cestou naspäť som zavolala rodičom a oznámila im výsledok. Zrazu som si uvedomila, že počujem v ich hlase sklamanie. Očakávali, že budem mať čisté  jednotky. Čo som sa neučila dostatočne? To vôbec odo mňa nečakali. Nesnažila som sa?  Prečo som si to tak pokazila? Nemám azda na jednotku? Ako to už len vyznieva, dvojka z geografie... Tak čo už so mnou, keď sa mi to nepodarilo... A bolo po hovore.

Na chvíľku mi vyhŕkli slzy. Nečakala som to. Na priváte som chcela dospať noc, no zmohla som sa iba na úvahy.
Nechcem byť pre rodičov sklamanie. To je hrozný pocit, keď takto zlyhám. Musím sa v živote viac snažiť, aby boli na mňa hrdí. Takéto niečo už nechcem prežívať.. Mojim cieľom v živote by malo byť, aby boli pyšní na svoju dcéru.. Už nikdy nechcem počuť toľko sklamania v ich hlase. Splním ich očakávania...

Nemohla som si pomôcť, viac a viac som upadala do zúfalých úvah, situácia sa javila čoraz horšia...Akoby som bola celkom na nič, úplne neschopná..A odrazu som si na niečo spomenula.

Môžem ísť spať späť!

Pred rokom som sa rozprávala so spolužiakom:

" Neviem, či si mám podať  prihlášku na vysoké školy aj do zahraničia," hovori.
" Veď nechceš ísť žiť do zahraničia a ani nechceš študovať vysokú školu v cudzom jazyku."
" Nechcem, ale kvôli rodičom...."
" Oni Ťa nútia?" pýtam sa.
" Nenútia. Ale...nechcem ich sklamať. Obávam sa, že ak budem iba tu alebo v Čechách...nuž, neodhovoria ma, ale v kútiku duše budú dúfať, že budem mať vyššie ciele.."
" Och. Pozri, si skvelý syn, výborný žiak, osobnosť. Rodičov máš rád, si im vďačný a to je úžasné. No nemyslím, že si vo svojej podstate chceš zariadiť SVOJ život podľa nich. Ty nie si nimi. Si odlišný, nemáš úplne rovnaké názory, postoje ani záľuby ako oni. Môžeš ich poprosiť o radu, oni sa môžu podeliť so skúsenosťami. No za svoje šťastie zodpovedáš ty. Netúžiš  urobiť niečo podľa ich predstáv, len aby si o niekoľko rokov zistil, že Ťa to nijako nenapĺňa, no potom už bude neskoro. Rob to, čo cítiš ty, nie ostatní ľudia. Nie si povinný splniť ich zžitú predstavu o Tvojom živote. Zváž ich rady, no rozhodni sa podľa seba, nechoď proti vlastnému presvedčeniu, nenúť sa do aktivít, ktoré nechceš ani nemusíš robiť, len aby si potešil iných. Si super taký, aký si!"

Vtedy sa mi to hovorilo tak poľahky. V onen moment môjho drobného zúfalstva som však také vety skladať nevedela. Jediné, nad čím som sa zamýšľala bolo, čo spraviť v živote, aby mali naši o mne dobrú mienku.
Ale prečo? Prečo som sa odrazu už nevedela na situáciu pozrieť s nadhľadom?

A naozaj som nevedela? Došlo mi, že som sa na všetko pozrela príliš zblízka. Pomyslene som spravila v myšlienkach krok dozadu, odstúpila som si, aby som mala lepší výhľad. Odrazu som opäť precítila vyššie povedané. Nakukla som na situáciu inak.

Maturita ma nijako netrápi. Áno, pripravovala som sa na ňu, no nepokladám ju za dôležitú. Jej známky nijako neovplyvnia moje prijatie na vysokú, nezdá sa mi, že by zhoršili/zlepšili vyhliadky na šťastný život. V mojom prípade  by čisté jednotky boli dobré akurát tak na chválenie sa pred ostatnými.
Reakcia mojich rodičov ma prekvapila. No to bola ich voľba a ich očakávania, ja som im taký postoj nevnútila. Ten si vybrali oni sami. Ja som ich v skutočnosti nesklamala. V živote sú pre mňa dôležité iné veci, ako známky strednej školy. Charakter človeka, jeho hodnoty, snaha ... pevné zdravie, pocit bezpečia a šťastia. Dobrá hudba, city a dlhé objatia. Chcem sa vzdelávať, túžim pracovať a tvoriť, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, bez ohľadu na to, či sú s tým všetci spokojní ( lebo i tak nikdy nebudú).
Nemusím sa trápiť vecami, ktoré ma vo svojej podstate netrápia. Maturitný týždeň bol úžasný, prekonala som sa, dozvedela hromadu nových poznatkov a bolo v ňom mnoho radosti zakaždým, keď som niečo pochopila. :)

A odrazu sa mi dýchalo oveľa ľahšie. Zmenil sa celý môj pohľad na okolitý svet. Zaradovala som sa, pocítila voľnosť a slobodu.
Do postele som vliezla s nadšením. Jediné, nad čím sa ešte zamyslela bolo, že na vrch tohto všetkého som sa naučila ďalšiu, veľmi podstatnú vec.
Keď mi niekto predostrie jeho problém, vcítim sa len čiastočne, takže si zachovám potrebný odstup -  častokrát sa potom poľahky dokážem vyjadriť, niečo navrhnúť, zamyslieť sa, ľahšie vidím súvislosti a skladám myšlienky.
No keď ten problém riešim ja sama, je to náročnejšie, lebo som v ňom ponorená celá a postupne sa plavím do čoraz kalnejších, mazľavejších vôd, kde sa hýbe ťažkopádne a pomaly. Vtedy občas zabudnem, že nech už plávam kdekoľvek, vždy je tam kdesi nado mnou hladina, nad ktorú sa môžem vynoriť a pozrieť sa na svet inak, s novým nadhľadom a čerstvým, hlbokým nádychom.
Viem. Niekedy je ťažké dostať sa nad pomyslenú hladinu. No dôležité je mať na pamäti, že  i keď ju nevidno, naozaj tam kdesi je. Vždy. :)


Nech sa Vám darí! :)

Pozn.1: Rodičom som následne zatelefonovala a v dlhom rozhovore sme si všetko vysvetlili.
Pozn2: Spolužiaka prijali do Prahy a jeho rodičia ho za to obdivujú, pretože Praha je v zahraničí, je to veľké, miliónové mesto a škola je náročná, on si ju vybral sám, veľa sa učil a dokázal to! :)

O práci a zodpovednosti | " Vesmír to za mňa vybaví!"

Keď som mala asi trinásť rokov, uvedomila som si, že všetko je to v našej hlave. Objavila som duchovno. Myšlienky sú základ. Na čo sa zameriam, to pritiahnem. Vesmír je katalóg, ja ukážem, čo si prosím, a ono mi to príde. Akosi. Nejako. Skrátka, pochopila som to. Mojou úlohou je dostatočne veľa a s pevnou vierou na svoje želanie myslieť...  No a ďalej som to už nedomyslela.

Vedela som, čo chcem. Mojím prvým prianím bolo byť štíhlou. Doma som potom hodiny ležala v posteli a prestavovala si, že chudnem. Nepopieram, bolo to čarovné, prvýkrát v živote som sa naozaj sústredila na svoje telo a vnímala ho. No hádajte, koľko som reálne schudla, nakoľko zdravou som sa stala, keď som sa celé dni nehýbala, nevyvíjala akúkoľvek fyzickú aktivitu, a ani za mak som nezmenila svoj jedalniček...

Raz som dostala veľkú chuť na palacinky. Dozlata upečené, so šľahačkou, čokoládovou polevou a domácim džemom. V ten deň som prišla domov a varuj dušu do doliny - po celom byte sa roznášala vôňa palaciniek pŕskajúcich na panvici. Mamina sa rozhodla pre takýto sladký obed bez toho, aby som jej čokoľvek povedala. A tak sa predo mnou palacinky, chrumkavé a sladké, ocitli skoro samy od seba. Je to tak. Všetko funguje, presne ako som čítala v ezoterickej literatúre.

O dva dni na to som zatúžila po cestovinách so syrovou omáčkou. Prišla som domov a hádajte čo... Doma nikto nebol. Žiadna vôňa syru, žiadne cestoviny precedené do veľkej misky, dokonca ani len rodičia, ktorí by varili čokoľvek iné. Ostala som sama, s chabými dvoma možnosťami -  uspokojiť sa s jedlom, ktoré bolo v chladničke alebo ísť do obchodu, nakúpiť si ingrediencie a cestoviny si uvariť sama.

Pred rokmi som mala andulku, ktorú som veľmi ľúbila. Nešťastnou, neuvedomelou náhodou zomrela u nás v izbe. Do dnešných dní si viem vybaviť jej posledný ston. Najskôr som sa presviedčala, že je len v šoku, následne sa nemo pýtala, prečo musela odísť. Nepomohlo mi predstavovať si, že ožije. Nepomohlo mi priať si vrátiť sa v čase. Nad jej telíčkom som mohla preplakať celé hodiny,  zodpovednosť a prevencia pred takouto katastrofou mali prísť skôr. Bola som lenivá a pasívna. Keby som spravila potrebné opatrenia,  ešte v týchto dňoch mohla štebotať v obývačke na jej obľúbenom mieste.

Jeden slnečný deň som sa ponáhľala na vlak. Naozaj som ho chcela stihnúť. A tak som myslela pozitívne a riekla si, že ho určite stihnem, možno sa i pomaly  prejdem a vychutnám si cestu na stanicu. Ako som si však v hlave prerátala minúty, uvedomila som si, že ak chcem tým spojom skutočne cestovať, musím sa začať veľmi ponáhľať a utekať. Žiadne vykračovanie si a spoliehanie sa na meškanie vlaku. Myšlienkové trilkovanie o tom, ako zaiste prídem včas nestačilo. Musela som proste klusať. 

Bola som hrozná v plnení úloh. Napriek tomu  som chcela dostať nejakú prestížnu. Takú, čo by niesla moje meno. A veruže som ju aj dostala - mala som napísať článok do školského časopisu o divadelnom predstavení, ktoré som navštívila. Vidíte? Sny sa plnia.

Ibaže mne sa nechcelo písať, v tej dobe som evidentne mala lepšie veci na práci. O dva týždne som sa ospravedlňovala pani učiteľke, že článok skrátka nemám.

Stalo sa čosi neočakávané. Ponúkla mi, že keď už nebude v časopise, môžem ho  napísať rovno pre školskú ročenku. To bolo niečo väčšie, ročenka je pamätnejšia, farebná, plná obrázkov a číta ju oveľa viac ľudí.. skrátka, zostala som úprimne ohromená a ponuku som prijala..

Aj tak som ten článok nenapísala.

Moja spolužiačka prepadá z matematiky, ktorú si sama minulý rok vybrala do rozvrhu. Ak sa jej známky nezlepšia, bude mať komisionálne skúšky na konci augusta. Ak ich nezvládne, bude opakovať ročník. Ak ich zvládne, bude dorábať maturitnú skúšku v septembri. Ona hovorí, že ju matematika prestala baviť a zaujímať a už nechce venovať počítaniu žiaden čas. Matematikár sa snaží, ponúka doučovania, celá trieda píše viac testov, aby si ona vylepšila priemer a mala šancu získať na vysvedčení niečo iné ako cifru počtu prstov jednej ruky.

A čo na to všetko spolužiačka? " Nechcem prepadnúť. Nechám to celé na Vesmír." 

Z posledného testu získala dva body z tridsiatich.

-------------------------------

Azda som nepochopila životné a duchovné múdra hneď a zaraz všetky správne. Vo viacerých rovinách. Napríklad tie o zodpovednosti. O živote a práci. To sú staručké archetypy, ktoré sa nežne navzájom hladia po zvráskavených tvárach.

Planéta Zem ponúka úchvatný potenciál a ohromné možnosti, ktoré samy o sebe nietia ľudskú bytosť k aktivite. Niekedy pre ne však musíme cestovať, šplhať alebo trpezlivo čakať. Hľadiac na človekom nepohladenú Zem, o mnohých možnostiach by som ani len netušila. Kedysi tu boli lúky, obrovské lesy a potoky. No nikde by sa nenašli zlatisté polia. S tým sme až prišli my, ľudia.

A polia pomohli človeku zaobstarať si dostatok chutnej obživy. On sa o ne staral. Tvrdou, namáhavou prácou, ktorá bola zhrbená, pomalá a namáhavá. Matka Zem mu ponúkla základ. Pôdu. Živiny a dážď. Semienka. Človek  musel spraviť zvyšok. Starostlivosťou o rastliny a obrábaním hrúd však nezískal len plody. Nespoznal len obyčajnú hlinu a korene. Nie. Spoznal viac. Spoznal kúsok podstaty Zeme. Spoznal kúsok podstaty seba samého. 

Je krásne ctiť si dary Zeme. Mať pôdu v úcte. Prosiť o priaznivé podmienky počasia. Ďakovať za hojnosť. No málo by človek získal, keby si vizualizoval nádhernú úrodu sediac pri políčku, ktorého by sa vo svojom živote nikdy nedotkol...

-----------------------------

Modlite sa. Majte bláznivé nápady. Meditujte. Usmievajte sa na ľudí. Buďte spontánni, priateľskí a nápomocní. Hľadajte odpovede vo Vašom vnútri. Vedzte, že myšlienky sú dôležité -  tie ktoré rozvinieme sa stanú našimi slovami a neskôr skutkami. Myslite konštruktívne, majte istotu, že  udalosti môžu dopadnúť dobre, buďte intuitívni a impulzívni. Snívajte. Vlejte si do života optimizmus. Verte sebe a Vašim schopnostiam. Venujte sa tomu, čo Vás nadchýna. Očakávajte od života to najlepšie. Smejte sa. Choďte tam, kde sa cítite živo a šťastne. Vyberajte si ciele a verte v zázraky. Oddychujte. Pýtajte sa srdca.

No používajte i myseľ. Nebuďte zbrklí. Niektoré veci si treba premyslieť a naplánovať, krok po kroku. Buďte zodpovední, plnte sľuby a nedlžte peniaze. Vaše povinnosti si musíte splniť vy, nie Vesmír. Ak je to potrebné, zatnite zuby a vytrvajte. Premôžte sa.  Spoliehajte sa sami na seba. Pýtajte si fakty. Premýšľajte. Konajte. Pokojne sa niekedy cíťte smutne. Poplačte si a zanadávajte. Nakuknite na svet aj s realistickým nadhľadom. Nebudete dobrý vo všetkom. Ľudia Vás môžu zradiť a bolestne prekvapiť. Nie všetkým sa oplatí pomôcť. Nie všetci chcú ostatným dobre. Nie všetko vyjde. Niektoré životné lekcie reálne pochopíme až mnohých jeseniach. Než sa nám niektoré sny splnia, môžu prejsť dlhé, miestami trpké, roky. A pravdepodobne to budú roky plné usilovnej práce. Náročnej, kedy budeme mať často hlinu pod nechtami, spálený zátylok a mozole na dlaniach. No niečo mi vraví, že to aj tak bude stáť za to. Lebo, veď viete.  Azda je život práve o tom všetkom. :)

Beltaine a ja - vítanie jari ohňom a vínom

Beltaine. Dávny pohanský sviatok, ktorý sa slávi približne 40 dní po jarnej rovnodennosti, na prelome apríla a mája. Je oslavným prísľubom svetlejšej časti roka, plodnosti, sexuality a sily, kedy príroda kvitne a v jej útrobách nastáva zrod nového. 

Tento rok sa mi dostalo veľkej  radosti - na obdobnbnú oslavu som bola pozvaná. Zavolali ma ľudia, ktorých partia sa vytvorila pred desaťročím v okolí jedného drobného slovenského mesta. Ja som pozvanie nadšene prijala, pretože zažiť niečo ako Beltaine bolo dlhodobo mojím snom. Potešilo ma, že si partia dokázala zachovať túto úchvatnú tradíciu, i keď sa v životoch jednotlivých členov po toľkých rokoch veľa zmenilo.

Celá oslava sa konala v nádhernej doline, pri drevenom prístrešku (chatka by bolo prisilné slovo:)) učupenom medzi sýtozelenými ihličnanmi. Prvý pohľad pri príchode vyzeral ako vyňatý z lesnej fantázie. Ženy boli odeté do dlhých, pôvabných rób, vlasy mali prepletené kvetmi a listami. Muži  v oslavnej nálade pracne obstarávali drevo. Tváre všetkých zdobili namaľované ornamenty a symboly. Tak sa to začalo... Usmiala som sa.

Onedlho sa rozložila veľká vatra, okolo ktorej sme sa všetci postupne zhlukli. Doniesol sa roh naplnený alkoholom, poháre vína a medovina.

Akonáhle zapadlo slnko, tienisté šero pretli zvuky hudby. Bubny. Flauty a husle. Ľudia si pospevovali a tancovali. Rozprávali sa, knísali do rytmu a v žiare svetla som mala možnosť badať ich vysmiate oči.

Noc bola chladná, no z ohňa sálalo teplo. Vzduch sa postupne nasýtil veselím, bozkami zaľúbených a objatiami dlhoročných priateľov. Ostala som úprimne nadchnutá atmosférou momentu. Osobnosťami, ktoré ma náhle obklopili. Videla som v nich dobrých, srdečných ľudí. Čestných, inteligentných a morálnych, s pevnými zásadami, ktorí by boli by ochotní obetovať kúsok seba, aby mohli podať pomocnú ruku svojim blížnym..

V tú chvíľku mi prišlo, že sú zvláštni. Svojskí. Niektorí z nich možno neboli obľúbení a či pochopení širokou spoločnosťou. A zrejme, pomyslela som si, v istých momentoch života mali možnosť - mohli zanechať svoju originalitu. Prispôsobiť sa davu a väčšine, zanevrieť na svoje záľuby, potlačiť odlišnosť, azda i zatrpknúť a začať sa trápiť tým, ako vyzerajú alebo akí sú.

No keď som ich videla hýbať sa v jase plameňov a postrehla, ako sa spoločne smejú, zazdalo sa mi, že takú možnosť neprijali. Nevzdali sa. Ostali verní svojmu ja, svojej jedinečnosti, hoci to kedysi mohlo byť náročné. Odmenou sa im stali úprimní priatelia, ich podpora a momenty ako tento...

A tak som si v tú noc odišla ľahnúť s úsmevom na tvári...

Prajem Vám nádhernú jar a leto, plné svetla, čara tmy i hviezd, inšpirácie, sily a nových začiatkov :)