Umenie byť sám

Rozprávam sa s kamarátom. Hovorí, čo ho v živote trápi. Priatelia. Rodina. Vzťahy. Klasika. Pozorne ho počúvam, na chvíľku sa zamyslím.

" Podľa mňa nevieš byť sám."

" Ako to myslíš? " 

" Nevieš byť sám so sebou. Vždy vyhľadávaš spoločnosť. Keď náhodou nemáš s kým byť, zamestnávaš myseľ mobilom alebo televíziou. Zamysli sa. Ponáraš sa do seba? Dokážeš nájsť pokoj a útechu vo vlastnej spoločnosti? Skúšaš prísť na koreň problémov s vlastnou mysľou? Premýšľaš o svojich slabostiach a silných stránkach? Hľadáš v sebe vlastnú silu?"

" To nie je o tom. Veď ja sa mám rád. A aj s ľuďmi som rád, lebo im chcem pomôcť. Nie každý je taký introvert ako ty, Paťa. Niektorí majú spoločnosť ľudí radi a nepotrebujú byť sami."

Nevedela som viacej poradiť. Vedieť byť sám so sebou je pre mňa základ vyrovnaných vzťahov. Napriek tomu som sa zamyslela. Som introvert? Prečo má pre mňa umenie trpezlivosti a samoty tak dôležité miesto?

Samota. Učiteľka, ktorá ma učí... o mne samotnej

Ako dieťa som často cítila, že v spoločnosti rovesníkov nemám svoje miesto. Bola som navyše. Niekto, koho sa ani neunúvajú pozvať na chatu.  Nebola som vítanou súčasťou partie. Niekedy mi trvalo týždeň, než som sa osmelila pri nových známych niečo povedať a ďalšie tri dni, než to dávalo vôbec zmysel. Čím viacej nových ľudí, tým neistejšia som bola.

Prvýkrát som sa naozaj cítila medzi ľuďmi dobre po prestupe na novú školu. Tomu momentu predchádzalo leto strávené na záhrade s knihami, hudbou, vlastnými úvahami a dlhými prechádzkami. Tak to začalo. Cítim hlboko vo mne, že takto strávený čas bol pre mňa v tom období najprospešnejší - do školy som nastúpila oddýchnutá. S pokojnejšou mysľou a nadšením pre svet. Plná nových myšlienok, s ktorými som sa chcela podeliť, diskutovať a počúvať názory ostatných. Nehľadala som istoty vonku... ucítila som ich v sebe. Jemné a predsa silné. Prijala som ich s vďačnosťou, pokorou a hrdosťou zároveň. 

Mala som šťastie. Občas som ja pomohla ostatným, občas ostatní pomohli mne. Boli sme si navzájom oporou, veľa sme sa smiali a za tie roky som zažila mnoho krásnych chvíľ...

Vďaka tomu letu som pochopila, že naše vnútro s nami komunikuje svojským jazykom, ktorý šepká zmysel nášmu bytiu a ktorého cestu môžeme sledovať, aj keď momentálne nemáme koho nazvať priateľom. Rozpráva totižto o nás, nie o iných. O našich možnostiach a našej púti. My jeho tichému volaniu dokážeme rozumieť a môžeme sa rozhodnúť nasledovať ho.
Niekedy, keď si nevieme rady, to najlepšie, čo môžme urobiť, je utíšiť sa a počúvať. :)

Keď nám chýbajú priateľstvá...

Trik je v tom, aby sme nezanevreli. Ľudia tu sú. Vždy budú. S niektorými to prosto nevyjde. Trvalo mi roky uvedomiť si, že niekedy to nie je o nás. Niekedy je to skrátka aj o tých druhých. Nie je sme neschopní, hlúpi, nekomunikatívni... Jednoducho si s niektorými nesadneme. Hovoríme si navzájom slová, no nie je to rozhovor. A ono to vôbec nie je problém! ...I takí ľudia dokážu rozšíriť obzory. Môžme sa pokúsiť nájsť spoločnú tému, aspoň jednu. Takto spoznávame niekoho s celkom odlišným pohľadom na svet. Takto rastieme...

Primárne však hľadáme tých, kde to "klikne". Chceme tráviť čas s ľuďmi, pri ktorých nemusíme nič predstierať, s ktorými sa posúvame, podporujeme, pomáhame si. Takých, na ktorých sa automaticky usmejeme, keď ich zbadáme v diaľke prichádzať.

Ibaže občas v živote nastane kamarátske vákuum. Zrazu máme pocit, že sme bez kamarátov. Nemáme komu zdôveriť boľavé tajomstvá. Nemáme s kým ísť do kaviarne. Nemáme čo robiť, cítime sa nechcení, možno zbytoční...

Niečo Vám prezradím. Všetci sa občas cítime odlúčene. To je v poriadku. No nech sme v živote akokoľvek osamelí, ak úprimne chceme,  ľudia do nášho života prídu. Možno už zajtra. Možno niekoho stretneme o týždeň. Alebo o dva nájdeme nečakane spoločnú reč s niekym, koho poznáme už veľmi dlho. Azda nás niekto prekvapí o mesiac a či najbližšiu  jeseň .... So správnou snahou sa naše cesty s niekym skôr či neskôr prepletú. Čakáme, kedy ten vytúžený moment nastane..

Je na nás samotných, ako medzitým využijeme čas. Je to veľmi dôležité. Spravíme z neho prekliatie alebo požehnanie? Zatrpkneme a zabudneme sa usmievať, pretože sme sami alebo sa priučime trpezlivosti a rozvinieme sa ako osobnosti? Budeme o sebe pochybovať alebo na sebe zapracujeme? I tieto rozhodnutia počas cesty mnohé ovplyvnia...

Je to čas venovaný pre nás. Ako dar. Nemusíme čakať na mieste. Každý deň sa dá spraviť malý krok, malá zmena, s vierou, že bude  prospešná. Môžme v nás objaviť lepšiu osobu. Stať sa zas o trochu lepším človekom. Chceme to? Smieme sa plne oddať  našim záľubám. Spoznať vlastné pocity, porozprávať sa s vlastným srdcom. Naučiť sa odpustiť si. Naučiť sa povedať nie. Precítiť našu vlastnú silu. Ak nenachádzame v nikom oporu, vždy môžme byť oporou sami sebe.

Ak Vám chýbajú kamaráti, začnite tým, že budete kamaráti pre seba samotných. To je prvý krok. Snívajte o dobrých ľuďoch vo Vašich životoch. O pozvaniach na výlety, spoločných fotkách a priateľoch, ktorí nezabudnú na Vaše narodeniny. Medzitým kráčajte s ľahkosťou, vierou a nežným krokom.  Učte sa vychutnať si vlastnú spoločnosť. Nemusíte robiť veľké a náhle zmeny. 

Zo začiatku stačí, ak sa skúsite napríklad usmiať za každým "ďakujem", ktoré poviete.  Chyťte sa čohokoľvek, čo Vás aspoň trochu zaujíma. Navštívte miestny útulok. Venujte sa škole. Choďte do kaviarne sami. Vytvorte si herbár.  Pomôžte niekomu. Len tak. Vždy je niečo, hoci i ten naj nenápadnejší dobrý skutok, ktorý môžete vykonať...A on sa ráta. Vždy môžte byť pre svet užitoční, ak budete chcieť.  

 Nesústreďte sa na to, kto budú Vaši kamaráti. Dovoľte si zabudnúť, že ich hľadáte. Obráťte pozornosť do Vášho vnútra. Opatrne a zvedavo...

Spoznávajte sa. Pracujte na sebe. Je to beh na dlhú, celoživotnú trať, no nie nadarmo to, čo sa hýbe, prosperuje.  Umožnite si to. Možno budete radostne prekvapení, čo všetko postupne objavíte :)

Byť sám a byť osamelý je rozdiel

Nie je som introvert. Milujem priateľov, dobré rozhovory a krásu spoločných chvíľ. Obvykle uprednostním komornú atmosféru menšej pospolitosti pred hlučnou skupinou davu ľudí.  Čas od času rada však zavítam na festival alebo koncert. Cítim vďačnosť za každého charizmatického človeka, ktorého spoznám.

No objavila som i čaro samoty. Kedy môžem lietať vo vlastnej fantázií, skúmať hlbiny vlastnej tvorivosti. Keď rozjímam. Keď vnímam v tme to, čo je vo svetle skryté. Keď počúvam, o čom šepká ticho. Keď len tak sledujem prúd myšlienok. Keď premýšľam o výzvach a poučeniach života. Takto obnovujem energiu. Cítim, akoby som ladila vlastnú osobnosť rovnako ako hudobník ladí hudobný nástroj. Pokojom momentu preciťujem vlastnú, čistú melódiu seba samej.

Ľudia vedia byť úžasní. No občas, verím tomu, by sme všetci mali vedieť a mať možnosť byť aspoň chvíľku sami. :)