Bývam na priváte už druhým rokom. Je to zle postavený malý domček, ktorý ťažko udrží teplo, takže keď som tam niekedy zostala cez leto, v obývačke som behala s dekou a von som sa chodila zahriať. Málokedy nám tam svieti slniečko. Mali sme problémy s boilerom. Je nás tam priveľa. V kuchyni je zle vyriešené umývadlo a teplá voda tečie do drezu len občas. Ale tak, mykla som plecom, je to lepšie ako nič a rozhodne lepšie ako internát. A tak som si zvykla....
Tento decembrový víkend sme si s mojou sestrou spravili výlet do Brna. Nocľah nám poskytli bývalí spolužiaci. Keď sme večer došli, zložila som si veci a hneď s nimi klusala na pivo. Pokecali sme si, zoznámila som sa s pár novými ľuďmi a naspať som sa vrátila páchnuca ako tuhý fajčiar, ktorý nadovšetko miluje cigarety.
A tak som prebehla apartmán, v ktorom sme sa nachádzali, a trielila rovno do kúpelne. Stihla som si všimnúť vysoké, holé steny, chladnú podlahu, málo kobercov, zapratanú kuchynku, polozariadené izby ( čo je i tak parádne, pretože chalani povedali, že si všetok nábytok zohnali zadarmo sami ) a zamýšľala som sa, či by som v niečom obdobnom chcela bývať. Radostne som vkĺzla do vane, len aby som zistila, že teplá voda netečie. V duchu som zaúpela a márne čakala. Z ľadovej vody sa stala chladná a tá lenivo prešla do veľmi vlažnej, ktorá sa nanešťastie rýchlo stiahla naspäť do studenej. Povzdychla som si. Neostalo mi nič iné, než to vydržať. Myšlienky sa mi rozutekali k nášmu privátnemu domčeku, kde to nie je ideálne, no aspoň sa môžem sprchovať v teplej vode a kúri sa nám dostatočne na to, aby som nemusela drkotať zubami.
A vtedy som si niečo uvedomila...vlastne doteraz netuším, či chalani naozaj žijú v tak survival podmienkach alebo to bolo len dočasné, neviem nakoľko priestory za ten čas, čo tam bývajú, už zmenili ... podstatné pre mňa bolo uvedomenie si, že som niektoré veci vo svojom živote začala brať ako samozrejmosť - tečie nám z kohútika pitná voda...Spím na posteli pod hrubou prikrývkou a mám vlastný písací stolík. Môžem si kúpiť ovocie a uvariť obed. Môžem slobodne večer odísť a prejsť sa na námestie. Môžem si vybrať, čo si chcem obliecť a bývam s ľuďmi, ktorých mám rada. Mám zaujímavé učebnice z biológie, pripojenie na internet, možnosť organizovať v škole akcie, zdravé pľúca a pocit bezpečia.
Nie je to samozrejmosť. Milujúca rodina nie je samozrejmosť. Ani priatelia, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Ľudia, pri ktorých sa cítim byť sama sebou. Pocit vnútorného vedenia. Špajza plná jedla a útulné izby. Pevné zdravie. Je to niečo, za čo cítim, že mám ďakovať. S úctou si uvedomovať šťastie, hojnosť a vedomosti a zveľaďovať ich.
Skutočná vďačnosť, radosť a spokojnosť nás nebrzdia. Nepodnecujú pasivitu a nebránia možnosti posunúť sa v živote, niečo zlepšiť. Práve naopak, snaha a energia z nás prýštia, s ľahkosťou sa hýbeme, tvoríme, vylepšujeme a meníme.
Príde mi to ako lúčna cesta, po ktorej cítim, že mám kráčať, aby som došla tam, kam chcem. Napriek tomu, že denne prejdem veľa krokov a destinácia je ešte ďaleko, nezastavujem sa. Svoju pozornosť však neupriamujem len na koniec cestovania. Teším sa zo slnečných lúčov na pokožke a spevu vtákov, vnímam jemný vánok vo vlasoch. Zvedavo ochutnávam ovocie zo stromov, pozorujem srny a obdivujem zurčanie potoka. S úsmevom sa zdravím ďalším pútnikom, ktorých stretnem a delím sa s nimi o príbehy. Cítim vďačnosť za múdrosti, ktorým ma učia búrky, ďakujem nohám, ktoré ma nesú. Užívam si pohľady na kopce a vychutnávam okamihy striebristých nocí. Krásne je mať cieľ a smerovať k nemu, krásne je cítiť a ctiť si cestu....
A vtedy som si niečo uvedomila...vlastne doteraz netuším, či chalani naozaj žijú v tak survival podmienkach alebo to bolo len dočasné, neviem nakoľko priestory za ten čas, čo tam bývajú, už zmenili ... podstatné pre mňa bolo uvedomenie si, že som niektoré veci vo svojom živote začala brať ako samozrejmosť - tečie nám z kohútika pitná voda...Spím na posteli pod hrubou prikrývkou a mám vlastný písací stolík. Môžem si kúpiť ovocie a uvariť obed. Môžem slobodne večer odísť a prejsť sa na námestie. Môžem si vybrať, čo si chcem obliecť a bývam s ľuďmi, ktorých mám rada. Mám zaujímavé učebnice z biológie, pripojenie na internet, možnosť organizovať v škole akcie, zdravé pľúca a pocit bezpečia.
Nie je to samozrejmosť. Milujúca rodina nie je samozrejmosť. Ani priatelia, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Ľudia, pri ktorých sa cítim byť sama sebou. Pocit vnútorného vedenia. Špajza plná jedla a útulné izby. Pevné zdravie. Je to niečo, za čo cítim, že mám ďakovať. S úctou si uvedomovať šťastie, hojnosť a vedomosti a zveľaďovať ich.
Skutočná vďačnosť, radosť a spokojnosť nás nebrzdia. Nepodnecujú pasivitu a nebránia možnosti posunúť sa v živote, niečo zlepšiť. Práve naopak, snaha a energia z nás prýštia, s ľahkosťou sa hýbeme, tvoríme, vylepšujeme a meníme.
Príde mi to ako lúčna cesta, po ktorej cítim, že mám kráčať, aby som došla tam, kam chcem. Napriek tomu, že denne prejdem veľa krokov a destinácia je ešte ďaleko, nezastavujem sa. Svoju pozornosť však neupriamujem len na koniec cestovania. Teším sa zo slnečných lúčov na pokožke a spevu vtákov, vnímam jemný vánok vo vlasoch. Zvedavo ochutnávam ovocie zo stromov, pozorujem srny a obdivujem zurčanie potoka. S úsmevom sa zdravím ďalším pútnikom, ktorých stretnem a delím sa s nimi o príbehy. Cítim vďačnosť za múdrosti, ktorým ma učia búrky, ďakujem nohám, ktoré ma nesú. Užívam si pohľady na kopce a vychutnávam okamihy striebristých nocí. Krásne je mať cieľ a smerovať k nemu, krásne je cítiť a ctiť si cestu....
