Rázcestie

Najsilnejšie ženy

vždy hovorili

že nesmieme

nechať srdce

zatrpknuté.

Nesmieme zabiť

ľudskosť v nás,

nesmieme zabiť

schopnosť ľúbiť,
nesmieme zabiť
lásku.

Práve naopak.

V temných časoch

neistoty

ju musíme
zachrániť.
Musíme zachovať
aspoň kúsok,
aj keby len
veľký ako
zrnko piesku.

Aj to stačí...

Láska v nás
veľká ako
zrnko piesku
a my ešte
stále
môžme byť
spasení..


Prosím
skúsme to.

Nezabime ľudskosť,
len pre to,
lebo si myslíme,
že tak je to
bezpečnejšie
a my sa cítime až príliš
neisto a zraniteľne.

Nezabime.

Nechajme žiť
lásku a ľudskosť v nás.

Svätyne

Hľadala som nádherné záhrady.

Potrebovala vôňu oceánov.

Postrádala náruč stromov.

Dotyk pôdy pod mojimi nohami.

Ticho horských lúk.

Nič 

som

nemohla

nájsť.

Okolo  mňa štyri steny.

Hluk áut.

Mestký ruch.

Vedela som, čo potrebujem.

Ľahla som si na chrbát.

A odišla k sebe.

~

Stála som v nádhernej záhrade.

Učila sa od nej o pokoji.

Oceán mi ukázal silu aj nehu.

Objala som stromy vo mne.

Bosá som vkročila do svojich bolestí.

Spriadala som slová

v horských lúkach.

Bola som v svätyniach,

ktoré okrem mňa

nikto nemôže zbúrať.

Bola som v sebe.

Cítila som vlastnú niť života.

Ctila všetky emócie.

Potichučky som plakala.
Zmývala tak nánosy.

Pýtala som  sa otázky.

Poprosila o pomoc.

Trpezlivo  dýchala.

Modlila sa.

....

Otvorila som oči.

Postavila sa.

Podišla k oknu.
Nechala sa pohladiť slnkom..

Odrazu mi moje vnútro
poslalo odpoveď.

Poslalo mi záblesk nádeje,
novú perspektívu.

Poslalo mi vnútornú silu,
ktorej som sa mohla chytiť.

 Poslalo mi trošku šťastia,
 okolo očí sa vytvoril vejár vrások.

Poslalo mi jasnú správu.
Zvládnem to,
nie je som v tom sama.

Azda pre také pocity
sme od nepamäti
vyhľadávali chrámy´.


Pre dotyky
neprebádaných možností
nás samotných...

A naše telá sú
chrámami.