Domov, sladký domov

Teraz cez leto som si našla svoju prvú brigádu. Páčila sa mi, bavila ma, pretože to nebola robota so žiadnymi strojmi ani som nenaberala zmrzlinu do kornútkov ale bola som v blízkosti zvieratiek. To je mi srdcu bližšie. :)
A hoci som si prácu užívala, po 8 hodinovej šichte som sa tešila. A tu prichádza to pekné, čo som si vlastne nikdy poriadne neuvedomila – aký je to dar, že sa mám na čo tešiť. Mám po práci kam ísť, môžem si povedať „ Idem domov“ a čo je ešte lepšie – doma sa naozaj cítim ako doma. Takže popri čakaní na odvoz som sa radovala z myšlienok ako sa hodím do svojej postele, vykuknem z balkóna, dočítam knihu a riadne si oddýchnem.

Myslím si, že každý z nás potrebuje na tomto svete svoj vlastný súkromný kúsok Zeme. Nemusí to byť len miestnosť obkolesená stenami. Úžasné sú aj miesta v prírode, obľúbené stromy a miesta na rozjímanie a oddych.

Je to krásne, keď sa niekde cítite doma. Máte sa kam vrátiť, máte svoje zázemie. Máte obľúbené miesta ktoré radi opäť vidíte a zveľaďujete si ich podľa vkusu.

Vidím to aj na mojej internátnej izbe. Keď sme prišli do nej prvý krát vyzerala ako nemocničná izba ( vážne. :D ) - akonáhle sme doniesli plachty, periny, závesy, plagáty, kvetiny a knihy, nabrala útulnejší nádych a s kombináciou príjemných ľudí nabrala aj príjemnú atmosféru domova.

Takže buďte vďační za vaše vlastné kúsky Zeme. Zveľaďujete ich, nech sa v nich dobre cítite, hľadajte svoj domov a miesto kam patríte a tešte sa na návrat tam :)

„ Padá hviezda, želaj si niečo!“ ...ale ako?

Na to, aby si človek mohol niečo želať nepotrebuje narodeninové sviečky ani padajúce hviezdy. Ale popravde, jednej noci, minulý rok som videla takú prenádhernú hviezdnatú oblohu.... Mala som pocit, akoby som videla snáď celý vesmír. Bola som na záhrade u babky, obkolesená hromadou stromov, dýchala som svieži letný vzduch, sem-tam sa okolo mňa mihla svetluška. Všetko to pôsobilo na mňa tak magicky.

A vtedy som dostala ten pocit. Pocity sú dôležité. Tentoraz to bol pocit, že ešte furt je na svete určitá.. „mágia“ a že vesmír je obrovský, má ma rád a mám čo objavovať. Začala som rozprávať do éteru, čo by som rada aby sa mi splnilo. A cítila som, že niečo úžasné nado mnou ma  počúva. :)

Viem kedy sa mi splnila väčšina mojich prianí. Keď som si ich zaželala tým správnym spôsobom. Nie kŕčovito, ako keby od ich splnenia záležal môj život. Uvolnila som sa. V myšlienke som si presne sformulovala, čo by som rada dosiahla, predstavila som si to. Následne sa dostavil pekný, jemný pocit v mojom srdci. A potom, ani som si neuvedomila ako, želania sa skôr či neskôr splnili. A niekedy nie. Pretože prišlo niečo ešte lepšie :)

Raz som čítala pomerne trefné prirovnanie: s prianiami je to ako so sliepkami, ktoré chcete chytiť. Naháňajte ich silou-mocou po dvore a ony budú utekať. Postavte sa a počkajte si na ne a ony za Vami prídu samy.

Takže si želajte pozvoľna. Bude konkrétny, otvorený a občas si vravievam aj „ pozor na priania, môžu sa splniť“ :)

O boji v našom živote

Vždy ma fascinovala predstava bojovníkov. S mečom alebo lukom stojacich na kopci a s odhodlaním v očiach hľadia na krajinu pred nimi. Nie, neláka ma tá myšlienka deštrukcie alebo krvi ktorá je vo vojne. Ale bojovník musí mať určité vlastnosti. Musí mať silu. V tomto prípade nehovorím o fyzickej...teraz myslím tú psychickú a vnútornú. Pretože vieme, že bojovník to nemá ľahké. Musí mať odhodlanie. Vieru, že to, o čo bojuje je správne. Musí vedieť nevzdať sa. A niekedy je ľahšie rozprávať o sile, viere a odhodlaní v nás ako ich naozaj cítiť. Prečo? Pretože niekedy je to ťažké. Niekedy máme pocit, že život nás stavia pred prekážky, ktoré nie sme schopní zvládnuť. Opustí nás viera, následne sila a nakoniec sa aj vzdáme. Ale čo sme to potom za bojovníkov? :)

„ If you are going thoroug the hell, keep going“ čítala som raz jeden citát na internete. Možno neznie moc optimisticky, ale má určitú pravdu v sebe.

Zo skúseností, ak si niečo želáme a vytrpíme si pre to niečo, v konečnom dôsledku, na konci budeme víťazi. Pretože veci, ktoré nedostaneme zadarmo, pre ktoré musíme niečo spraviť, si viacej vážime. Majú pre nás väčšiu hodnotu. A aj energie sú iné, ako keby všetko dostaneme hneď. Sú to energie, ktoré sme do našich želaní vložili, keď sme o nich snívali. Keď sme túžili aby sme ich už dosiahli. Aby sme sa sa dostali zo súčasnej situácie do tej vysnívanej. Aby sme mohli byť tam, kde chceme.

Poznám ľudí, ktorí to nemali v živote ľahké. Mali problémy. Veľké. A nevzdali sa. Modlili sa, hľadali riešenia, bojovali so všetkým nepekným. A zvládli to.Vyhrali.  Teraz žijú dobre. V  blahobyte peňazí alebo blahobyte šťastia. Navyše, všetci dostali za vyhratý boj odmenu.  Skúsenosti. Veľmi cenné. Dokážu poradiť, pretože si sami v živote niečo odžili. Dokážu si vážiť drobnosti. A sú vďační aj za tie najobyčajnejšie krásy sveta, lebo si pamätajú, že nie vždy to tak bolo.

Veď ako niekto môže spoznať nebo, keď nebol v pekle?:)

Preto sa nevzdávajte. Nezastavujte. Verte si. Snažte sa, buďte aktívni, pomáhajte, a nech je vaša životná situácia akákoľvek, dúfam, že ju zvládnete. Pretože raz, ak sa z nej dostanete, budete za ňu ďakovať. Lebo možno práve vďaka nej sa dostanete tam, kam chcete. A navyše, narastiete. Duchovne :)
Verím tomu, že osud nás dáva do nedokonalých situácii. Ale zároveň nám dáva túžbu ich prekonať. A silu a prostriedky na to, aby sme to aj zvládli.
Tak buďte vďační, že ste dostali možnosť dokázať, že nie ste slabí. Učte sa z problémov. Verte v krajšiu budúcnosť a určite si, čo by ste radi dosiahli. Aby ste vedeli, o čom snívať :)

Lia

Prečo strážni anjeli? Pretože sú tu. Sú s nami, pomáhajú nám v každodenných situáciach, s Láskou. Sú ochrannými energiami ktoré sa do nášho vedomia dostali ako bytosti s krídlami no nie nevyhnutne tak musia vyzerať. Obvykle sa prispôsobujú naším predstavám ale zároveň ich vzhľad určuje aj ich rezonancia. To znamená, že krásny svetelný konštruktívny anjel nebude celý čierny a zakrvavený.

Každý človek má svojich strážnych anjelov ( obvykle dvoch hlavných ktorí nás sprevádzajú celý život, avšak počas života rôzni anjeli prichádzajú i odchádzajú podľa našich potrieb ).

Komunikovať sa dá s nimi všeliak. Dá sa to len pomocou pocitov, myšlienok, niektorí ich počujú, vidia, cítia. Oni s nami chcú komunikovať, chcú nám pomôcť. Niekedy....stačí povedať len obyčajné „ ahoj“ a trošku sa otvoriť takýmto záležitostiam a nové dvere sa začnú otvárať samé. Hlavne sa netreba báť. :)

Ja obvykle anjelov cítim. Pocit vo vnútri hrude, ktorý mi hovorí, čo robiť a čo nie. Či už je to intuícia alebo šepkanie anjela, je jedno. Učím sa veriť tomuto hlasu, pretože ma nikdy nesklamal. Občas mám však i myšlienky. Také tichučké, akoby prišli odnikadiaľ. A doteraz každá bola pravdivá.

Raz v polospánku, po prebudení som v mojich predstavách videla dve postavy. Ženu s dlhými vlasmi a muža. Vyžarovalo z nich niečo strašne krásne a nadpozemské. :) Tak som sa otočila k tej žene a pýtala som sa, ako sa volá. Ona niečo zašepkala. „ Nie, nepočula som. Zopakuj to prosím,“ povedala som. A ona zopakovala to meno. Povedala LIA. A hoci nekričala, to meno mi zarezonovalo v hlave, ja som sa prudko vystrela a zrazu bola absolútne prebratá a úplne čulá. A tak som po prvý krát bližšie spoznala Liu..... :)