Keby som...

Keby som bola zviera, bola by som
… hrdá, no milujúca šelma 

Keby som bola fáza mesiaca, bola by som
… celý cyklus

Keby som bola kniha, bola by som

… príbeh plný smiechu, sĺz a nočných rozhovorov, z ktorých vzídu najväčšie múdrosti a priateľstvá

Keby som bola oblečenie, bola by som
…  voľná košeľa obopínajúca nahé telo s trochou čipky na lemu, dlhý plášť

Keby som bola šperk, bola by som
… okolo krku ovíjajúci sa, tenký, kožený, prepletaný náhrdelník. S drobným, z dreva vyzeávaným príveskom a nepatrným kameňom

Keby som bola vec, bola by som
… stará knižnica plná vzácnych zväzkov a kníh

Keby som bola element, bola by som
… vzduch spolunažívajúci s ohňom, vánok prečesávajúci trávu a koruny stromov, vietor prinášajúci vôňu oceánu

Keby som bola strom, bola by som
… kvitnúca čerešňa alebo košatá vŕba, dotýkajúca sa svojimi listami toku rieky, prinášajúca tieň a útočisko

Keby som bola ovocie, bola by som
… jablko

Keby som bola farba, bola by som
… biela, ktorá vznikne roztočením celej palety farebného spektra no i  farba hviezdnej oblohy

Keby som bola nápoj, bola by som
… krištáľovo číra voda, opojné víno

Keby som bola človek, bola by som
… bard alebo kňažná

Keby som bola planéta Slnečnej sústavy, bola by som
… horúca, červená Venuša

Keby som bola hmyz, bola by som
…  motýľ, s krehkými, veľkými  krídlami sýtej, modrasto-fialovej farby

Keby som bola verejný dopravný prostriedok, bola by som
…  plťka, prísľub pre pár ľudí zazrieť čosi málo vídané

Keby som bola pieseň, bola by som
… mystická, netradičná. Bez slov, zahŕňajúca flauty a bubny.

Keby som bola film, bola by som
… mysteriózny, mozaikovitý, plný úvah a života

Keby som bola ročné obdobie, bola by som
… babie leto, plné zlatistých lúčov, farieb, listov, jabĺk, medu, orechov a plameňov sviec
... rozkvit jari, ten moment, kedy cítite, že po zime nastáva príchod nového

Keby som bola kvetina, bola by som

…  voňavá, jemná, s tŕňmi, ktoré sú právom jej súčasťou

Keby som bola povolanie, bola by som
…spisovateľ milujúci svoj život. Svoj (vnútorný) svet, vďaka ktorému tvorí..

Keby som bola  seriál, bola by som
… heroický príbeh vo svete mágie

Keby som bola miesto, bola by som
… skryté, výhľad z lesnej mýtiny na šíry oceán

Keby som bola darček, bola by som
… originálna, prinášajúca úsmev

Keby som bola spomienka, bola by som
… vháňajúca nostalgické slzy

Keby som bola mesto, bola by som
… zžité s prírodou, skryté v nej, nádherné, sebestačné, s malými domčekmi, úzkymi chodníkmi a jedinečnou architektúrou

Keby som bola zmysel, bola by som
… intuícia, spleť citu pre materiálny i duchovný svet

Keby som bola hra, bola by som
… eroticky zmyselná, s niektorými zásadami, bez pravidiel, odvážna, spontánna

Keby som bola sladkosť, bola by som
… roztopená čokoláda

Keby som bola denná doba, bola by som
… zrod rána, prvý dotyk zemských lúčov

Keby som bola hračka, bola by som
… ten plyšák, ktorý aj keď je ošarpaný, deti si ho berú všade so sebou a nezabudnú naň ani keď už  nie sú deťmi

Keby som bola časť tela, bola by som
… lono:)

Keby som bola zem, bola by som
… Atlantida, bájna, nepolapiteľná 

Keby som bola šport, bola by som
…lukostreľba 

Keby som bola vôňa, bola by som
… vôňa Zeme po daždi

Keby som bola znamenie, bola by som
… panna, večná panna, vždy objavujúca nové hĺbky

Keby som bola bájna bytosť, bola by som
… elfka

Keby som bola budova, bola by som
… starodávny chrám, priestranný, so záhradami, riekou, pokojný

Keby som bola mesiac, bola by som
… máj

Keby som bola látka, bola by som
… kašmírová vlna

Keby som bola tvar, bola by som
… pentagram v kruhu

Keby som bola odpoveď, bola by som
… Áno

Keby som bola hudobný nástroj, bola by som
…  harfa, ladná, zvučná

Keby som bola slovo, bola by som
… melodickosť (?)

A ti, kteří by tu bez chyby zbyli, na co by tu vlastně byli ?

      Raz som v noci sedela na posteli a zamýšľala sa, že v minulosti, pred asi 5 rokmi som urobila

isté rozhodnutia ohľadom vzťahov, ktoré sa v tej dobe javili krásne a postupne sa to celé zbúralo a priviedlo to akurát tak hromadu ošemetných situácií.

  " No, ale teraz som už poučená. Pravdepodobne, keby viem ten koniec teraz a akosi to poviem svojmu minulému ja, neurobila by som to už... Och, prečo som vlastne vtedy prikývla na otázku ohľadom partnerského vzťahu? Veď tie náznaky nepríjemného konca tam boli celý čas...."

  Zrazu...som to cítila. Bol to taký malý zázrak, pretože z ničoho nič som sa, sama od seba, ako dar, začala cítiť presne tak, ako pred piatimi rokmi. Pocity, na ktoré som akoby zabudla, všetka nevinnosť, očakávania, atmosféra vtedajšej zimy, postoj k vlastnej osobe, príchuť života, obavy, túžby..... všetko sa na chvíľku vrátilo, v ten moment som mala opäť 15. Vtedy som si uvedomila, že ja som si tým všetkým skrátka mala prejsť, potrebovala som to zažiť. Nebola to chyba. Alebo, ako sem tam vravím, múdrosť je výsadou skúsených. V tom momente empatie k sebe samej som skrátka vedela, že nech by mi  hocikto rozprával hocičo, dával akékoľvek - aj múdre - rady, nezáležalo na tom. Chápala som samú seba. Vtedy som si skrátka nemohla vybrať inak, boli to pre mňa kľúčové zážitky, bez ktorých by som niektoré veci nikdy plne nepochopila.

   Dôležité je, že som sa poučila, posunula som sa. Čosi som prežila, vnútorne to spracovala a vyšla uvedomelejšia a zmenená. A cítim, že k lepšiemu.  To je princíp.

  Pre mňa jedno z hlavných  uvedomení si bolo, že v konečnom dôsledku je zbytočné hovoriť o tom, že to ten druhý pokazil, on robil vo vzťahu samé chyby. Vzťahy sú totižto hlavne o nás samotných. A nie, nemám smolu. Nemám nešťastie na partnerov.  Každý vzťah a tá druhá polovička v ňom vypovedá čosi o nás samotných. Ak sa nejaký vzor opakuje, niečo sa zakaždým stane a ono sa to celé domrví, nie je to  o " no, mne sa také skrátka deje, to ja mám v živote takú smolu" alebo "to on bol taký babrák a ja som bola to chúďa". Je to hlavne o nás, o záležitostiach v našich vnútach, na ktoré sme ešte neprišli. Dôležité je naozaj chcieť na sebe pracovať, prísť na to a zlepšiť sa.

   Na škole mám hodinu Verejné vystupovanie v anglickom jazyku. Krásna vec je, že nejde o známky. Jednotku mám už len za to, že sa postavím pred tabuľu a poviem aspoň niečo. Takže v tom momente to celé naberá nový rozmer. Moja plná sústredenosť sa upriamuje na to, aby som podala čo najlepší výkon. Atmosféra je nastavená príjemne, všetci, celá trieda sme na jednej lodi, s viac-menej rovnakými skúsenosťami a učiteľ berie chyby ako súčasť, ako niečo, čo nám pomôže sa zlepšiť. Z jeho úst všetko znie ako cenný postreh, príležitost, na čom zapracovať, žiadna kritika.

  Trik je v tom vždy robiť veci najlepšie ako sme v tom okamihu schopní. Skrátka sa snažím. Ale dnes, napriek tomu, dostanem spätnú väzbu: Hovorila si miestami prirýchlo a potichu.

   A tak som bez stresu. Viem, že som spravila, čo som mohla. Nabudúce budem skrátka hovoriť pomalšie. A hlasnejšie. Za ideálnych podmienok sa opatrne, krôčik po krôčiku zlepším. A ak by náhodou nie, tak si dám možno pauzu s pokusmi o rečnenie a prihlásim sa na brušné tance. :D

   Na hodine Dejín kultúry padla otázka aká veta stojí nad vchodom do chrámu v Delfách. Zvláštne bolo, že odpoveď som poznala. Vedela som to. Napriek tomu som povedala celkom iný výrok.

Nebol síce správny, no niesol svoju múdrosť ( Ako hore tak i dole. Ako vnútri tak i vonku).

Čo ma na celej situácií prekvapilo najviac bolo, keď ma učiteľ za moju nesprávnu odpoveď, za moju chybu, pochválil, že je to veľká pravda a je výborné, že to poznám. Uvedomila som si, že niekedy to skrátka nie je len o exaktných odpovediach. Čas od času je to viac o rozhovoroch, diskusiách, úvahách a o tom, že nie je len jedno správne riešenie. 

   A tak si vravím. Vždy robte najlepšie ako to ide. Buďte húževnatí, snažte sa, nemajte z chýb hrôzu, občas sa stávajú. A bola by škoda, ak by niekto len zo strachu z chýb nič v živote neskúsil. Neurobil. Nerozvíjal svoje dary. Nezariskoval. 
  Navyše, čokoľvek ste už spravili, môžete to zobrať ako  situáciu z ktorej sa dá veľmi silno poučiť. Uvedomiť si, čo sa dá nabudúce spraviť lepšie, vyvodiť si zásady, ktoré sa i reálne dodržia a potom dané veci skrátka neopakovať. Byť pokorný, zamýšľať sa nad sebou a svojim konaním. 

  Sme tu od toho, aby sme rástli. Dôležitý je pohyb.  Niekedy skrátka vypadneme z rytmu. Ale chápete. Človek tento svet nespozná len skrz hlboké meditácie. Občas treba čosi trepnúť. Rozbiť. Dovŕzať. Zhodiť. Potknúť sa. Zle vybrať. Je to učebný proces. O tom je život. 

Jednoduché.  Konajte rozvážne a urobte  najviac, ako sa dá, aby sa chybe predišlo. A ak už sa predsa len stane, aspoň máte zážitok, na ktorom sa, v ideálnom prípade (keďže ľudia sú škodoradostní :D),  budete raz smiať. 

A ešte sa i poučíte. :)

Keď vás telo ľúbi

Máme vajíčko a spermiu. Spoja sa a zázrak sa začne diať. Tam kdesi to je celé zakódované. Malé semienka v ktorých je všetko. Vzniknú tkanivá. Kosti a svaly. Pôrod. Človek vidí. Postupne sa naučí rozprávať a spievať, vie, kedy sa má nadýchnuť a kedy žmurknúť. Každý orgán v tele vie, kedy a čo má spraviť. A vie, kedy ma rásť. Z toho takmer ničoho postupne, opatrne vyrastie  ľudská bytosť v nádhernom tele, do plnosti.

  Vždy ma to fascinovalo. Ako to tie bunky vedia a z čoho vlastne všetko vzniká . . .

  Musím priznať, že so svojím telom som nemala vždy najlepší vzťah. Nebol nijako sebadeštruktívny, no pamätám, ako som sa nijako nemohla pozrieť na seba v zrkadle, radšej som ho v rýchlosti prebehla, vynakladajúc snahu, aby som sa nijako nezahliadla v odraze. Bezohľadu na to, ako som vyzerala.

  A tak si hovorím, že je rozdiel, keď niečo viete a keď si to uvedomíte. Jasné, vedela som, kdesi hlboko, že moje telo je krásne. K uvedomeniu mi však dopomohol istý večer, sedela som v kuchyni a odrazu mi napadlo, čo keby poďakujem každej časti tela za to, že sa tak snaží, pracuje, je tu so mnou. Veď, nanešťastie, človeku častokrát začne chýbať zdravie až keď oň začne prichádzať. A tak som začala. 

   Najskôr vlasmi, jemne som ich pohladila a riekla úprimné ďakujem za to, že sú také lesklé, husté a dodávajú mi osobitný vzhľad. Celej lebke, že je pevná a chráni. Čelu. Očiam, že mi pomáhajú vidieť, Vďačná som i za ich farbu, tvar, pekné mihalnice, obočie. Môj nos, ktorý ma naučil veľa veciam. Pery, vďaka ktorým chutia bozky a môžem sa usmievať. Brada, lícne kosti. Uši. Krivka čeľuste. Zuby, jazyk, Precítila som krk. Pletenec ramena, lakte, zápästia, dlane a všetky články prstov. Každý jeden stavec. Ďakovala som prsiam, hrudnej kosti, rebrám, drieku, brušku, lonu, stehnám. Bokom, chodidlám a kľúčnym kostiam. Pomyslene som objala celú kožu, akoby som si prvýkrát uvedomila jej mäkkosť.

   Zabralo mi to istý čas. A uvedomila som si, že i tak som vynechala väčšinu vnútorných orgánov. Pousmiala som sa a začala odznova, zahŕňajúc i poznatky z biológie. Čapíky. Kruhové svaly oka. Zrenice. Sluchové kostičky a bubienok. Tymus. Nadobličky. Žily. Chrupavky hlasiviek. Komory srdca, srdcový skelet. Kostná dreň a plazma. Väzivá. Bunkové organely. Alveoly. Krvné cievy vo svaloch a  lymfatický systém. 

  A to už mi zabralo značné minúty, ktoré sa mohli poľahky pretaviť do hodín. Úžasné bolo, že veľa procesov a prepojení som si ani nie je vedomá a predsa som sa akosi nevedela zastaviť.

  A tak na mňa doľahla skutočnosť. Moje telo je tu so mnou. Pre mňa.  Stará sa o mňa, pracuje a snaží sa, aby som skrz neho mohla prejaviť svoju osobnosť. Aby som mohla precítiť všetky pocity a šťastie, ktoré tento svet ponúka. A ja mám pred ním rešpekt. Odrazu som jasne videla, ako sa vždy snaží, najviac ako sa dá. Len ja to niekedy bezočivo ignorujem a nijako mu nepomáham, skôr naopak...

  Svoje telo ľúbim. Chcem s ním byť kamarátka, často mu ďakujem a  prosím ho.Vravím mu, nech je  tu pre mňa a nech so mnou komunikuje, že  ja sa budem snažiť pochopiť ho a vypočuť...... Pretože v tomto svete to jeden bez druhého nezvládneme.:)

  A teda sa rada budem stravovať tak kvalitne, ako to len pôjde. Budem sa snažiť veľa hýbať, byť na slniečku, dýchať čerstvý vzduch, smiať sa, skákať, prechádzať sa, variť si, piť vodu a dostatočne veľa snívať.

 Ono to tak potom akosi ide všetko lepšie. V zdravom tele zdravý duch. Zistila som, že telo na dobrú starostlivosť zareaguje rýchlo, už o niekoľko dní viem postrehnúť rozdiel.  A stojí to za to. Cítim sa potom ľahko a všetko v živote ide akosi ľahšie.

  Nehovoriac o tom, že pred pár týždňami som si opäť skúsila takto komplexne precítiť telesnú schránku. Tentoraz som sa už i pozerala na seba vo veľkom zrkadle.  A stalo sa čosi nevídané. Kdesi v procese som sa začala cítiť nevýslovne šťastne, spôsobom doteraz nepreskúmaným. Pocit vyvieral zvnútra, prechádzal cez srdce a celú ma objímal. Akoby...som konečne, po toľkých rokoch života...precítila aké to je. Keď Vás vlastné telo ľúbi. A vy jeho. :)

Nie je temnota ako temnota

     Ľudské bytosti pochádzajú zo svetla. Slnko je blahodarné a liečivé. Dni ma napĺňajú radosťou, prebúdzajúce sa rána a pôvabné západy červenkastých lúčov. Ja som to veselé dievča plné farebných snov. Nič škaredé, surové, divoké si neprosím. Ja sa nebudem pozerať na tieto čiernobiele výjavy. Chápete, chcem radosť, veselie a v noci snívať o rozkvitnutých denných záhradách zaliatych mliečnymi lúčmi.

  Vyhrievam sa na Slnku ako mačka, preciťujem jeho dotyky a je mi dobre, mám všetko, čo potrebujem...Je to ľahká rovnica. Svetlo je dobré. Tma je zas zlá. Dualita.

Áno. Dokiaľ som si prvýkrát nesadla za mesačnej noci na záhradu. Hľadím na mesiac, obklopená tmou.

   " Naháňala som celý ten čas slnko, neuvedomujúc si, že to bola luna, čo mi chýbala," píšem. Cítim sa tak pokojne, vzduch je plný vône tajomstiev. Zrazu som vo svete, ktorý mi slnečný svit ponúknuť nevie. Moja bytosť sa raduje. Učím sa tomuto nočnému tichu, pokoju, mágií... obloha nijako nepripomína tú, na ktorú som si tak dôverne zvykla. Zmenila sa. Rozprestrelo sa predo mnou majestátne divadlo padajúcich hviezd, súhvezdí, mliečnej dráhy, splnu a nádychu nekonečnosti.
 Tak. Život nie je len o slnečných dňoch. A nie všetky noci sú zlé. Sú skrátka iné. Plné svojských čarov a skúseností.

 

   A tak teda sa pomaly učím. Vnímať sa celá, biela i čierna. Prijať i svoju temnú stránku, nepotláčať ju, nebojovať s ňou. Nebáť sa kostier, prachu. Obliekam sa do čiernych šiat, ak sa na to cítim. Keď prídu, pokúšam sa vítať i obdobia, kedy sa necítim pekne, beriem to ako súčasť, fázu, vďaka ktorej sa môžem opäť znovuzrodiť do nevinného dievčaťa.   A potom, celkom prirodzene, odhodím čierne šaty a vďačne sa oblečiem do svetlých, zrazu zažiarim.
 Objímam moju clivosť. Melanchóliu. Samotu. Hnev. Uzavretosť. Sexualitu. Preciťujem, ako sa aspekty mojej osobnosti dopĺňajú. Tým, že im dávam voľný priechod mi zas oni dávajú, učia ma tomu najlepšiemu z nich a následne opäť odchádzajú.
  Krásne je, že človek postupne naberá cit. Napríklad smútok, žiaľ, i ten veľmi ťaživý. Necháte slzy zmyť najväčšie nánosy bôľu, plač vykoná čo má a zrazu ucítite kdesi hlboko, že už stačí. Vtedy si poviete: " Dosť. Je čas posunúť sa, táto emócia mi pomohla tak, ako len mohla," a s ľahkosťou ju vďačne necháte ísť.

 Celé je to vlastne o veľmi delikátnej rovnováhe. Vedieť určiť, kedy nechať plynúť a na čom treba psychicky pracovať. A občas si i hovorím, že ak sa ma určitá myšlienka stále dotýka, zrejme som ju ešte plne nepochopila. Je na mne, čo s ňou urobím Obvykle ju jednoducho nechám dozrieť. Opatrne sa na ňu zameriam po čase a skúmam, ako sa ohľadom nej cítim.

  Pomyslené dni a noci duše prichádzajú cyklicky a môžu trvať týždne. A až keď sa naučíme ich v pokoji privítať, uvedomiť si ich a nepotláčať, naplno sa prejavia všetky dary, ktoré so sebou prinášajú.