O kráse všedných dní

      Cupkám na vlak, vraviac si: Och, znovu musím utekať, pretože som sa opäť raz zasnívala. Pekne.... Vlastne, nemusím utekať. Chcem utekať. Pretože ten vlak chcem stihnúť. Nuž, aspoň mám pohyb.... A tak voľajako pofiderne trielim ďalej i s troma ťažkými  taškami okolo krku. Napriek tomu sa nezdá, že mám šancu prísť včas.

  Dobehnem na zastávku. Koľké šťastie, vlak mešká. Začína pršať. Je dusno. Všetky lavičky obsadené, prístrešok preplnený, akoby odveké Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí už dávno neplatilo . A mne je napriek tomu dobre. Radostne nahádžem všetku batožinu na zem, vydýcham sa a užívam si tú krásnu vôňu dažďa. Zahľadím sa na strom predo mnou a odrazu to vidím: " Tamten strom! Vyzerá ako pľúca! " ..radujem sa. Nie len že sú stromy pľúca Zeme, ešte i tak vyzerajú:)

Vlak prichádza, rachotí, dvierka sa skoro nedajú otvoriť, piští statočne. Po dlhšej dobe si nezakrývam  uši dlaňou, iba sa započúvam, aké je to zvláštne, že niektoré kombinácie tónov vytvárajú chaotickú kakofóniu, pri ktorej by nejeden sluchový orgán slzy ronil a iné sú povznášajúco  krásne a príjemné.

V nevoňajúcom vnútri vlaku si reálne začínam uvedomovať, že hoci bezproblémov vystúpim, možno nestihnem prestúpiť. Takže je šanca, že skončím 70 kilometrov od domova. Panika? A na čo. Pomyslene myknem plecom a pokojne sa zamyslím nad možnosťami. Odrazu je ich neúrekom.  Môžem ísť stopom. Spraviť si dlhšiu prechádzku a vrátiť sa naspäť odkiaľ so prišla (  a batožinu si nechať na stanici, kde prestupujem, na ľahší krok:)). Alebo ísť autobusom. ( -> ajhľa, nemám peniaze...No tak by som skúsila popýtať ľudí. Napríklad v nejakých obchodíkoch, aby som ich poľahky našla a vrátila neskôr)... A keby som v cudzom meste, asi by som si vyhrabala nejaký hotel... Teoreticky by som mohla ísť vlakom kamsi ďaleko zadarmo, aby som bola aspoň v teple, knihu som si zobrala...Alebo by som sa kdesi posadila a počkala si na zázrak či osvetnú myšlienku. :-)

  Ako sa neskôr ukazuje, nič také nie je potrebné, prestúpiť stíham. Ajhľa, vzrúšo, spolu so mnou nastupuje horda rovesníkov, ktorí sa chystajú na párty. A tak sa vozňami rozliehajú zvuky d´n´b (a že ja osobne takúto hudbu nemusím) alkohol koluje, chalani pobiehajú hore dole, baby sa smejú, hromada kriku a veselia ... Vravím si, že z pôvodného plánu - kľudná cesta a nerušené čítanie - nebude nič. Tak sa aspoň vyzujem, pretože v takejto spoločnosti je to beztak jedno, pohodlne sa usadím a nadšene sledujem ľudí. Kto sa s kým ako kamaráti, komu je kto  sympatický, aké majú úsmevy a či majú iskru v očiach.

Zdvorilo odmietam všetok ponúknutý alkohol, hlavou krútim i na " Poď s nami!".  Neskôr usudzujem, že je ideálny čas prečesať si vlasy. Prihovára sa mi chalanisko, ktorý vyzerá živočíšne, ako vlkolak. Dávam sa s ním do reči, po pár vetách vynechávam otázky ako Chodíš po horách? rovno prechádzam na : Kde si cestoval naposledy? Čo Ti povedala príroda? ...On sa ma pýta, ktorý deň je môj najobľúbenejší. Kedysi by som možno povedala sobota, teraz len vravím " Všetky dni mám rada."

Na doske pod oknom zbadám chrobáčika prevráteného na chrbáte ako sa bezúspešne mece hore hlavou. Neváham a hneď mu pomáham. O čosi neskôr ho vidím  v celkom rovnakej polohe. Mierne zaskočená teraz nerobím nič, iba sa prizerám. Po niekoľkých nezdarených pokusoch sa sám od seba vyšvihne hore a elegantne odkráča k oknu na slobodu. Pousmejem sa, aký je to pekný príklad toho, že príroda vie, čo robí aj ( najmä ) bez našej pomoci.

  Ľudia sú čoraz hlučnejší, sprievodkyňa len zalamuje rukami, ja zrazu zbadám bývalú spolužiačku, ležérne sediacu v uličke. Rozbehnem sa za ňou, vystískam ju, prisadám si k nej na kúsok voľnej podlahy a už sa smejeme. Sprievodkyňa medzičasom  vyzerá, že má slzy na krajíčku.

  Doma očakávam spoločnosť rodiny, že sa podelím o dojmy z dnešnej maturity, poviem im, ako sme boli so spolužiakom na parádnom obede. Ibaže kde nikto, tu nikto. Som sama. Sklamanie? Ale čoby. Vyhrabávam  z chladničky jedlo, pozerám diel seriálu a chvíľku rozjímam, najskôr v tichu, potom sa nechávam sprevádzať zvukmi hudby Keď neskôr naklusám do postele, zaspávam s úsmevom.

Záverom, deň bol krásny. Pomohol mi uvedomiť si, že:

   • si môžem robiť plány, no je dobré ostať duševne flexibilná. Niekedy sa plány zmenia, a vtedy je namiesto vnútorného lamentovania oveľa lepšie dovoliť  prísť novým riešeniam a či myšlienkam. Ostať pokojný a s otvorenou mysľou.

• sa nemám sústrediť iba na cieľ. I cesta je dôležitá

• nemám upriamovať všetku pozornosť na nepríjemné veci, nechať sa nimi znechutiť. Obzvlášť keď sú to drobnosti.

• je dôležité žiť viac v okamihu prítomnosti, aby sme nemuseli netrpezlivo pozerať na hodiny, kedy sa vlak konečne dovŕzga na stanicu, kedy tam už budeme, kedy tamtí odídu, kedy konečne vypnú hudbu, kedy si nájdem prácu, kedy si nájdem partnera, kedy konečne budem šťastná ...

• mám vnímať i každodenné drobné úsmevné zážitky, nebáť sa, sledovať priestor okolo seba a učiť sa pozorovaním

• svet je plný možnosti a kedykoľvek môžem stretnúť nových ( alebo starých) známych

• mnoho vecí nerobím preto, lebo musím, ale pretože chcem

• je dobré, ak vás stále vie nadchnúť východ alebo západ slnka. Ak neostanete frustrovaní pri pohľade na veselo smejúce sa dievča. Keď je pre vás radosť, ak vidíte hmlu alebo vás objíme dieťa a pohladí kvapka dažďa. Ak nachádzate zrnká múdrosti a krásu vo všedných dňoch. Pretože ak to viete, ste na dobrej ceste :-)

Nie sú učitelia, nie sú žiaci

     Viete, niekdy sa mi tak zdá, že byť učiteľom, to je poslanie a zodpovednosť. Istá pani učiteľka na základnej mala výrazný vplyv na moje záujmy: podporila prirodzený záujem o prírodopis, prehĺbila poznatky, dodala nadšenie, nič neznechutila . . . Alebo dejepis, k nemu som mala vždy neutrálny postoj, no stretnúť učiteľa, ktorý dejiny podával ako pútavý príbeh...ajhľa a človek bol na jeho hodinách aj keď nemusel.

 Na druhú stranu, boli učitelia, ktorí svojim znudeným, monotónnym prístupom žiaka, hoc i snaživého, odradili alebo prinajmenšom uspali. 

   No a tak som sa zamyslela, čo ma tí moji stredoškolskí naučili. Odkedy to prešlo na viac samovzdelávací systém ( toto sa naučte), až tak veľa toho nie je. Nejaká gramatika, pár vzorcov ( vlastne, tie som zabudla), nejaké princípy ... a potom som si pospomínala na pár šikovných rád, ktoré mi dali, ktoré i pomohli alebo ma aspoň doviedli k zaujímavým reflexiám. A oni vlastne vlastne ani  nijako nesúviseli s edukačným procesom. 

" Ak budete mať skleslú náladu, pozrite sa na seba do zrkadla a začnite sa, hoc i nasilu, na seba usmievať" 

" Keď nebudete môcť niečo dostať z hlavy, siahnite po knihe s pútavým príbehom. Možno to najskôr bude ťažké a myšlienka Vám nedovolí na príbeh sa sústrediť, no po chvíľke sa začítate. Pomáha to." 

" Viete, decká, podľa mňa... vieru by Vás nikto nemal učiť, vieru by ste mali cítiť." 

" When you are about to do something wrong, at least be clever and do it right" ( Keď už idete spraviť čosi zlé, aspoň buďte múdri a spravte to správne)

" Športujte. Je to prospešná zábava, pri ktorej sa zrelaxujete, zabudnete na niečo, čo Vás trápi a prídete na iné myšlienky."

" Nobody gives you more than a friend who is happy."
( Nikto Vám nedá viac, ako priateľ, ktorý je šťastný)

" Never call yourself stupid. You might have done something stupid, but do not call yourself like that." ( Nikdy nehovorte o sebe, že ste sprostí. Mohli ste niečo hlúpe urobiť, no nehovorte si tak) 

" Užite si prázdniny a neučte sa, ak by to bolo len pre to, že by ste sa mali.  "

" Ono, každý Vás v živote niečo naučí, treba len prísť na to, že čo to je." :)

Chcete radu? Choďte do prírody

Chcete radu? Choďte do prírody. Choďte do nej s úctou a rešpektom, kľudne i so zámerom s ňou komunikovať. Trávte v nej čas, chváľte ju, sadnite si v nej a potom...dýchajte, rozjímajte, vyrozprávajte sa, nahlas a či v myšlienkach, rieknite obavy, vyslovte túžby alebo len vnímajte. Čítajte, spievajte, píšte, no buďte tam.

   Pretože človek, ktorý vkročí do prírody s čistým úmyslom, je vítaný. Je vítaný  a vypočutý energiou, ktorá má vedomie, duchmi kvetín, stromov, lesov a hôr. Nie je sám. V prírode nikdy.

   V prírode môže načerpať novú energiu, zjemniť vlastnú rezonanciu. Splynúť s okolitou energiou. Liečiť sa. Znovuobjaviť hlbšie spojenie so sebou samým. Vyčistiť si hlavu a dať priestor novým myšlienkam, nápadom, vnuknutiam a pocitom. Alebo, ak chcete niečo nechať ísť, príďte a poproste Budú vedieť pomôcť.

  Príroda funguje v pôvabných cykloch, v cykloch života-smrti-života. Učte sa od nej, nebojte sa, ak má niečo vo Vás umrieť, nechajte to umrieť, veď začiatky častokrát pripomínajú konce.

  Dovoľte inštinktom nech Vás pri komunikácii s prírodou vedú, buďte vnímavý , veľa a  zhlboka dýchajte, kráčajte jemne a uvoľnene.

 Uvedomte si, že okolo Vás pulzuje život, súčasť vašej podstaty, to, s čím ak nenadviažete spojenie, vaša duša bude strádať. A bude chradnúť.

A tak sa nebojte. Ak budete mať problém, dilema, chuť, radosť ... vkročte do prírody... lúka, les, záhrada .. pozdravte, poďakujte. . . a potom si počkajte. Možno sa nestane nič. Možno zázrak. Možnože sa začnete cítiť lepšie.  Alebo dostanete víziu. A či len peknú myšlienku. Azda pekný pocit. Alebo zbadáte jeleňa. Zadíva sa na Vás sýkorka.  Pohladia Vás slnečné lúče. Z jablone Vám dopadne krásne jablko priamo do dlane. Nájdete nádherný kvet. Možno sa niečo vo  Vás pohne. A vy zmeníte pohľad na svet. Alebo si poplačete. Alebo sa nestane nič ;-)

Keď sny učia I.

     A tak si vravím, že keď si sen pamätáte, asi Vám chce niečo dôležité zdeliť. A navyše, pri niektorých snoch sami cítite, že to nie je len spleť zmätených vecí, čo ste videli behom predošlých dní. Jeden z mojich posledných niesol zaujímavé poznatky:-)

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Viezla som sa v aute. Museli sme náhle zastať, pretože, ako som po chvíľke zistila, bol zrazený človek. Na mieste mŕtvy.

  Prekvapivo, nepocítili som žiadnu ľútosť. O malý moment som si uvedomila, že sa duša muža pokúša so mnou komunikovať. Vtedy sa všetka scenéria sna presunula do mojej hlavy ,kedy sa celá konverzácia ukázala akoby sme ju obaja písali perami. ( Asi ako v 2. diely Harryho Pottera:D). Dokonca som vedela rozoznať i môj rukopis od jeho.

" Takže, teraz už nie som súčasťou hmotného tela, " píše.

" Nie, nie si. Ako sa cítiš?"

" Všetkému rozumiem. Hľadím na celý svoj život, ibaže teraz už  vnímam všetky súvislosti...Správal som sa hrozne behom života."

" Tak vidíš to."

"A to, že som odišiel (umrel), to bolo v mojom pláne, to sa malo stať... Mimochodom, spomínam si i na Teba."

" Na mňa?"

" No jasné, Lorien, naše duše sa  poznajú už dlho. Niektoré dohody sme spravili ešte pred narodením do tohto sveta. Pamätáš?"

" Teraz áno." (A precítila som taký zvláštny, nostalgický pocit, neurčitú víziu, niečo mimo sveta, čo sa nedá dobre opísať)

" Mimochodom, ako Vesmír funguje, keď už to  vnímaš tak.. z druhej strany?" pýtam sa.

" Ukážem Ti."

A zrazu ďalší obraz. Zahľadela som sa a pozerala som sa akoby na nič. No cítila som, že priestor na mňa reaguje. spolupracuje so mnou. Ako by to bola kniha o miliónoch, nekonečne nahustených, tenučkých stranách. No tú, ktorú si rezonanciou pritiahnem, tá sa predo mnou predostrie, široká, priestranná a bohatá.

" Perfektné....ďakujem. A ak smiem, ešte jednu otázku... I "ona" je tam s Tebou? Ako sa má? "

" Ona? Už jej je dobre. Je neďaleko odo mňa...Teraz si i ona uvedomuje všetko, čo sa jej v živote dialo. A veľa veciam sa vďaka tomu naučila."

A mňa zaplavila vlna spokojnosti, že všetko je tak, ako má byť.