sobota 1. decembra 2018

Iba láska nestačí

Keď som mala asi 14 rokov, povýšila som si lásku nad všetko. Nebola som si celkom istá,  čo to vlastne láska je, ale akosi som ju intuitívne chápala. Skrátka, ak je vo vzťahu láska, stačí to. Láska vo vzťahu je istota. Znamená, že na konci všetko dobre dopadne. Sme zachránení

Po rokoch som prišla na niečo, čo ma prekvapilo. Láska sama o sebe nie je žiadna istota. Vo vzťahu môže byť láska a predsa ma ten druhý môže zraniť.  Podviesť ma. Ublížiť mi. Zabudnúť na mňa. Brať ma ako samozrejmosť. Môže  túžiť po niekom inom. Môže neplniť sľuby, ktoré mi dal. Môže vidieť len to najhoršie vo mne. Môže ma hanlivo osloviť a zvýšiť hlas. Môže odo mňa odísť. A pri tom všetkom ma môže úprimne ľúbiť, najlepšie, ako dokáže. Môže ma ľúbiť a zároveň sa správať ako totálny idiot. :) ( A ja častokrát tiež)

A tak som zistila, že iba láska nestačí. Je potrebná, áno. Je absolútnym základom a je nádherná. Je tak dôležité cítiť ju, k ostatným a hlavne k nám samotným... Ale skrátka nestačí. Pretože láska sama o sebe nie je čarovné zaklínadlo, ktoré zmaže našu minulosť, opraví charakter, zdokonalí osobnosť a spasí dušu. Láska sama o sebe neprináša žiadnu záruku nádherného vzťahu. Láska sama o sebe nevyrieši problémy.  Láska je základ. Láska je láska a my sme ľudia, ktorí si ju azda občas priveľmi romantizujú.

Ibaže, och, koľkokrát  viac ako o romantických bozkoch je to celé o sebazapieraní, priznávaní si vlastných chýb, premáhaní  inštinktov, nechuti, racionálnom uvažovaní, zatínaní zubov. Je tam tak veľmi veľa zraniteľnosti, náročných rozhovorov, obetí, zničených očakávaní a bolestivého spoznávania sa. Láska nesídli v náruživých objatiach a zimomriavkach pri každom dotyku. To je obvykle zaľúbenosť. Láska sídli v rešpekte, opore a pevnom priateľstve. A niekedy je náročná.

Akonáhle si v srdci povieme - S týmto človekom chcem náš vzťah naďalej budovať. Tohto človeka si vyberám za svojho parťáka - vzťah dostáva novú úroveň. Voľba. Zvolili sme si.
Netreba sa potom pýtať, či to s tým druhým bude niekedy ťažké. Prosto to tak bude. Ibaže  vzťah máme a musíme budovať i keď príde náročné obdobie. Keď príde chladná zima. A v takých časoch je niekedy obťažné ( nemožné?:) ) poľahky cítiť tú nadšenú istotu a nájsť oporu v srdci. V tom momente sa musíme našej voľby dotknúť rozumom, logicky, intelektuálne, ba až mechanicky. Rozhodli sme sa a  musíme sa toho držať. V určitom bode sa láska stáva voľbou.

A aký je pre mňa úplne najkrajší paradox? Aj napriek tomu, že iba láska nestačí a nespasí nás, tie náročné zimy v srdci zvládneme stále najmä vďaka tomu, že tam tá láska predsa len kdesi hlboko v nás nenápadne dýcha. Až keď sa jej znovu dokážeme dotknúť, aspoň končekmi prstov, až vtedy majú vzťahy šancu a  zimné ľady sa začnú opäť roztápať... konečne môže prísť naša jar.
A presne v takých chvíľach si hovorím, že azda v niečom som mala pravdu i v štrnástich. Nakoniec nás tá láska predsa len zachráni.  :)


( Inšpirácia na článok prichádza z rozhovorov počas nočnej cesty autom, zo stretnutí v kaviarni, náhodného komentára na Quora.com a rokov krásnych vzťahov, ktoré mali občas náročné konce :) )