(Iritácia) Irigácia

Pretože sú slová, z ktorých sa musím len vypísať, nič viac. A články, ku ktorým nemám obrázky.

______________________________________________________________

Cítila som sa ako cyklus. Slnečný, hrejivý deň, vánok a modré nebo, i temná, tajomná noc s nádychom mágie, ticha a striebra hviezd. Celé pretkané riekou pod riekou, šťavou plodov a vytím šeliem. Toľko úprimnosti, sily, zvedavosti. S červenými lícami a očami, ktoré chceli ukázať svetu kúsok svojho jemného ducha.

A teraz? Akoby tú magickú noc nahradila  tma príliš chladná, príliš lepkavá a plazivá na to, aby pochádzala z mojej podstaty. A možno i pochádza, ale je transformovaná, zmenená kdesi v základoch, ktoré som nikdy meniť netúžila. 

A ja som zrazu tvrdšia. Kostnatejšia. Viac šialená. Upadavá. Priveľa alkoholu. Priveľa zlomených ľudí, ktorí majú otázky, nad ktorými už nepremýšľajú, už ich odložili na miesta, kde sa nemá pozerať, vystlali nimi prasknuté vnútra. Ľudia, ktorí už možno ani necítia domov.

Ľudia, ktorí sú dobrí, spravodliví a pouční. Iskra v nich je. Ibaže páli. Je priveľmi horúca a spaľuje do tla.

Popritom mi však dali dar. Chlad ocele a rácia, ktorým sa môžem zohrievať, dokiaľ sa opäť nestretneme.

Hudba je plechová. Víno prisilné a na stole príliš často. Zákerne opojné, moje ústa nevedia, či sa z neho tešiť alebo by sa pred ním chceli uzavrieť. 

Lojálnosť sa udržiava pre logiku chodu. Pokušenia je veľa, zrejme sme ho objavili všetko. (?)

Chýba mi spánok. A oni povedali, že ten sa nevráti, telo si zvykne byť bez neho....ja som im neverila.

Kým som sa nezobudila s tým, že hoci chcem, nemôžem spať viac. 

Bezútešné ráno a ja hľadám v sebe seba, dúfajúc, že ešte viem, ako na to.

Nakoniec len dúfam, že si niekedy spomeniem. 

Bojím sa, že sa strácam. Nenápadne, pomaly a bez násilia. Takže celkom dobrovoľne.

Ale ja sa nenechám. Bojím sa.. Nie. Len boj. Nie s nimi. Mňa so mnou samotnou. Ako zbrane hľadám tam vonku  iných, ktorí mi ukážu moju silu a potom vyhrám.

Asi si len musím priznať, že nepotrebujem nájsť iných. Potrebujem pokoriť seba... Potrebujem pokojiť seba. Potrebujem seba.

Možno by som mala kráčať a namiesto toho sa učím zväzovať uzly. Niektorí tvrdia, že je to umenie. 

Čo ak si to už inak nebudem vedieť ani predstaviť? A viem si vôbec ešte niečo predstaviť? Kam sa podeli všetky vízie, obrazy a fantázie?
Samozrejme, snažím sa veriť, že tam niekde  ešte sú.  Ďaleko odo mňa, rozfúkané vetrom, roztrúsené tam, kde som ich už nenasledovala, tam niekde si lietajú. Chýbajú mi. Ostalo len pár tienistých spomienok na ľahkosť tvorby.

Nechcem aby sa sebadeštrukcia stala nostalgickým pocitom, zlomenosť ideálom. Hlavne, keď  sama a zbytočne dolámem vo vnútri to, čo je silné, zahodím všetko roztrieštené, a to slabé, ešte len kvitnúce, nepodporím.

Možno sa musím pohnúť. Nie ďaleko. Iba na mieste. Hnúť chrbticou a nadýchnuť sa so zatvorenými očami. Pripraviť priestory, nájsť a privítať to, čo znovu pohne skutočnou mnou.

Kým nebude neskoro...potom ostanú už len fľaše vína na dopíjanie, hudba bez pohybu a pivnica príliš tmavá a chladná na bezstarostnosť. 

A ja v nej. Tak nešťastná. S úsmevom na tvári.

____________________________________________________________________

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

Vzdialiť sa  a po čase sa vrátiť na to isté miesto  nie je rovnaké, ako nikdy neodísť.