Uzavretí

Všetci máme právo smútiť.

Trpieť.

Byť ticho.

Premýšľat.

Cítiť bolesť.

Uzatvárať sa do seba.

Potrebujeme si tým prejsť.
Zvládnuť to.
Sami.

 Preto majme úctu k ľuďom,

ktorí cítia, 

že potrebujú mlčať,
odísť od nás
a držať si odstup.

Majme úctu k tým,

ktorí odchádzajú do seba,

trpezlivo

nachádzať svoju dušu.

Majme úctu k tým,
ktorí nechávajú
bolesť
prejsť celým

telom.
Majme úctu k tým,
ktorí veria svojej
vnútornej sile.

Dovoľme im to.
Verme im.

Nenúťme ich
vrátiť sa predčasne.


Nechajme ich 

blúdiť a snívať.


Pripravení im

kedykoľvek 

prísť na pomoc.


A keď prídu späť,
bude to

čerstvý nádych,

nový začiatok.

Nebráňme im
 odísť 
a oni sa určite
vrátia
naspäť k nám.

~

A budú sa radovať.
Rozprávať.
Dýchať zhlboka.
Skákať.
Spievať.
Milovať.

Smiať sa.

A cítiť šťastie. :)

Dospelá, ale bosá

Ako z rozprávky,  studená septembrová noc, svit mesiaca. Behali sme bosí po tráve, voľní, bez hraníc... Vnímala som chlad vzduchu, jeho hrdelný smiech, bezprostrednosť momentu. Obaja sporo odetí, utekali sme, zabárali sa do pôdy, čľapotali v potôčku.

Bolo to také zvláštne ...
Mám prácu, chodím do firiem, roky bývam mimo rodičovského bytu. Píšem seminárky, podpisujem zmluvy, volím a mám založený sporiaci účet.

A predsa, keď som ležala na tráve a pozerala sa na nebo, cítila som sa ako veľké dieťa. S iskrivými očami, strapatými vlasmi, hlinou na chodidlách a radosťou v celom tele ... akosi ponorená v prítomnosti ... milovaná večnosťou.

Akoby celý ten dospelácky svet bol v poriadku a mal zmysel, no život ponúka najlepšie chute, keď ho v správny okamih skombinujeme s detskou podstatou. Zodpovednosť, adekvátne správanie, vzdelávanie sa, no túžim byť  schopná dovoliť sama sebe uvoľniť sa. Vliať sa do prítomnosti a kráčať ľahkým krokom. Neustále sa nekontrolovať. Nemyslieť toľko na problémy. Smiať sa nahlas, povoliť z vážnej serióznosti, tešiť sa. Byť úprimná, bláznivá a hravá. Byť plná života.

Ten večer bol zrejme jeden z najbláznivejších dospeláckych zážitkov, čo som si zažila. A bolo to absolútne nádherné. :)

Úprimnosť vhľadu

Predstavte si,

 že by sme svet nevideli taký,

ako sa zdá byť.

Videli by sme ho taký,

aký je naozaj.

Bez klamov,

videli by sme skutočné farby,

vnímali hĺbku,

cítili emóciu,

počuli podstatu.

Ktožvie, aké by to zrazu bolo,

prechádzať sa po meste,

vchádzať do podnikov,

ochutnávať jedlá,

privoniať si k vínu.

 Ktožvie, aké by to bolo,

prechádzať sa po lúke,

vhádzať do lesov,

ochutnávať plody,

privoniať si ku kvetom. 

Ktožvie, čo by sme

na tomto svete hľadali,

čo by bolo dôležitým.

A možno viac,

než inokedy,
hľadali

 a nachádzali
by sme všetko,

čo má dušu.

Nachádzali by sme
ľudí s emóciami,
názormi, iskrou
 a mágiou v hlase.

Nachádzali by sme

hudbu, ktorá dýcha,

maľby a básne,
ktoré  nás rozplačú,
miesta, ktoré neklamú,

ľubili by sme každú

atmosféru momentu.

Nachádzali by sme

západy slnka,

cykly Zeme,

mäkké oči,
smiech a slzy.
Východy slnka.

Videli by sme svet,

ktorý má dušu.

Ktorý je dušou ľudí.

Videli by sme ľudí,

ktorí majú dušu.

Ktorí sú dušou sveta.

Videli by sme skutočné.

A možno ... by sme ani nemuseli otvoriť oči :)