Ako
z rozprávky, studená septembrová noc, svit mesiaca. Behali sme
bosí po tráve, voľní, bez hraníc... Vnímala som chlad vzduchu,
jeho hrdelný smiech, bezprostrednosť momentu. Obaja sporo odetí,
utekali sme, zabárali sa do pôdy, čľapotali v potôčku.Mám prácu, chodím do firiem, roky bývam mimo rodičovského bytu. Píšem seminárky, podpisujem zmluvy, volím a mám založený sporiaci účet.
A
predsa, keď som ležala na tráve a pozerala sa na nebo, cítila som
sa ako veľké dieťa. S iskrivými očami, strapatými vlasmi,
hlinou na chodidlách a radosťou v celom tele ... akosi ponorená v
prítomnosti ... milovaná večnosťou.
Akoby
celý ten dospelácky svet bol v poriadku a mal zmysel, no život
ponúka najlepšie chute, keď ho v správny okamih skombinujeme s
detskou podstatou. Zodpovednosť, adekvátne správanie, vzdelávanie sa, no túžim byť schopná dovoliť sama sebe uvoľniť sa. Vliať sa do
prítomnosti a kráčať ľahkým krokom. Neustále sa nekontrolovať.
Nemyslieť toľko na problémy. Smiať sa nahlas, povoliť z vážnej serióznosti, tešiť sa. Byť úprimná, bláznivá a hravá.
Byť plná života.
Ten
večer bol zrejme jeden z najbláznivejších dospeláckych zážitkov,
čo som si zažila. A bolo to absolútne nádherné. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára