Minulý rok na jeseň som zažila
absolútne úchvatný výlet, kedy sme si prešli niektoré miesta
Anglicka a Škótska. Pocitovo najlepšie som sa cítila vo – v ten
deň obzvlášť veternom - Edinburghu. Pôvabné mesto, s akýmsi
osobným šarmom, nuž som neodolala a behom takmer celodenného
rozchodu som a na chvíľku zatúlala objaviť pár uličiek sama.
Veselo som si hopsala, kam sa mi pre
nejaký dôvod zaľúbilo, cupkala po kamenných chodníkoch, občas
nakukla do obchodíkov, kde sa na mňa usmievali predavači s natoľko silným
prízvukom, že som miestami len dúfala, že sa mi zdravia,
sem-tam sa môj krok zladil s rytmom gájd ,
inokedy mi zas v hlave hrala pieseň The Drunk Scotsman ( ktorá, mimochodom, prináša odpoveď na možnú úvahu o škótskych
kiltoch :D ) a ja som sa neubránila konštantnému úsmevu i napriek
rozfúkaným vlasom v očiach. Skrátka, nádhera.
Takýmito potulkami som došla k
akémusi trávnatému kopcu. Pozorne som si ho obzrela, všimla si
množstvo kvetín , videla ako sa tráva ležérne poddávala
vetru. Neodolala som a v myšlienke som na celú scenériu pred
sebou uprela pohľad sústredenia a pozdravila som. A poďakovala
a pochválila.
Vtedy sa stalo čosi krásne. Na tú
chvíľku, kedy som cítila na mne pozornosť prírody, prestal fúkať
vietor. Tá zmena bola očividná, nič sa nehýbalo, všade
zavládlo ticho a pokoj. Úplne bezvetrie. Ponorila som sa do tohto magického momentu, očarená takýmto drobným, pre niekoho azda i nepatrným, zázrakom.
Presne vo chvíli, kedy som myšlienky upustila od lúky predo mnou, vietor sa opäť zdvihol. Vohnal mi vlasy do tváre a všetko v Edinburghu sa vrátilo do normálu:)
