Na záhrade u babky máme ríbezle, egreše, jostu. V správny čas leta je to správna hostina. Pobehovala som od kríku ku kríku, pekne poprosila rastlinku, následne pekne poďakovala a šla oberať ďalej. Ovocie bolo výborné, svieže a mne zaraz napadlo, že ho je predsa málo!
Sme veľká rodina, u babky nás je hojne, ako sa vôbec môže rátať s tým, že pár drobných kríčkov nám bude stačiť?! Ajhľa, susedia sú dvaja a majú oveľa viac, to čo máme my je sotva pre pár ľudí.
A tak som pokračovala v mlsaní s myšlienkami, že poviem našim, že jednoducho je potreba viac. Treba kúpiť nové rastlinky!
Keď som sa dostala k posledným kríčkom, čosi sa ale zmenilo.
Uvedomila som si, že druhé kolo oberania si nevládzem dať, kyslého ovocia prosto nemožno zjesť až tak veľa. Navyše, riadne som sa obzrela. Konáre kríkov boli mimoriadne štedré, niektoré sa dokonca prehýbali pod toľkou váhou. Plody bolo vidno i z väčšej diaľky. Uvedomila som si niečo. Uvedomila som si, že ich máme...veľa? Nie celkom. Ucítila som
dostatok. Máme presne toľko kríkov, koľko potrebujeme, tak aby nič nevyšlo na zmar a mať ich viacej by v tú chvíľku bola chamtivosť. Ten pocit bol taký silný...pod jeho inšpiráciou mi došlo, že často mám pocit, že niečo mám, ale treba viac. Mám kamarátov, a predsa by som si ich kopila pre istotu viacej. Tak veľmi sa občas sústredím na kvantitu, až si prestávam uvedomovať, kedy ma vedie potreba a kedy už mám dosť a som vedená len akousi formou nenásytnosti.
Koľká škoda niekedy:) Pretože, chápete, keď si plne uvedomíte, čo už máte, zaplaví Vás vďačnosť. A to je predsa pocit, ktorý nám prináša šťastie. A to nám ide, no nie? O pocity.
