Niekedy nevieme.Nevieme, aký chceme zajtrajšok.
Nevieme, či sú naše rozhodnutia správne.
Nevieme, ktorým smerom vykročiť.
Nevieme presne, čo sa deje a čo sa stane.
Možno sme si nie je ani celkom istí, čo sa už stalo.
Nevieme si spomenúť, čo sme chceli povedať.
Nevieme odpovede a nemáme ani len správne otázky.
Nevieme opísať, kto sme.
Nevieme.
Niekedy nevládzeme.
Nevládzeme usmievať sa.
Nevládzeme stihnúť všetko.
Nevládzeme splniť naše plány.
Niekedy nestihneme. Nemáme. Nechceme.
A musíme?
Systém a spoločnosť potrebujú uzávierky a deadliny. Test si napíšeme tento štvrtok. Do budúceho utorka zaplatíme účet a knihy máme vypožičané do stredy. To je v poriadku. Vďaka tomu fungujeme ako civilizácia.
Ibaže my tak nemusíme fungovať stále. Nemusíme mať všetko premyslené okamžite. Nemusíme hneď pochopiť nás a iných. Nemusíme vždy vedieť pomenovať. Nemusíme poznať odpovede. Nemusíme si byť istí ... môžme skrátka len dúfať.Výdych. Nový nádych. Iba si ľahnúť a dýchať zhlboka.
Nechajme to plynúť. Voľne, ako príchod jesene, ako prúd vody. Pozorujme. Ohmatávajme, pomaly a zvedavo. Myšlienkami robme malé, opatrné kroky. Precízne. Nesnažme sa všetko kontrolovať. Počkáme, čo vyjde na povrch. Ak to bude bolieť, tak to necháme bolieť...
Nemusíme všetko vyliečiť naraz. Nemusíme mať stále pod kontrolou.
Keď nabudúce nebudete vládať alebo vedieť, uvolnite sa. Uvolnite kŕč v sebe. Možno to teraz nejde, pretože ešte nie je čas. Možno ešte niečo musí dozrieť. Možno sa my ešte trošku musíme zmeniť.
Skrátka, prídeme, keď budeme doma. No neustrnieme. Budeme kráčať.
Cieľ je prísť, najdôležitejšie je ísť..
Prajem krásnu jeseň. :)
