Obvykle som vymýšľala príbehy na piesne od Nightwish, pretože boli miestami snové, veľmi atmosferické a opisovali nevídané scenérie, ktoré poslúžili ako základná inšpirácia pre "môj vlastný príbeh".
Bola však jedna pieseň, Stargazers, ku ktorej mi skrátka nič nenapadlo. Vypočula som si ju, iste, pocit tam bol, pesnička sa mi páčila, no vízia žiadna. Nič som však nenútila, jednoducho som ju prepla na inú, s tým, že hádam raz ma " osvieti". A svete div se, ono sa tak stalo.
Kráčala som hore ulicou, slúchadlá v ušiach, slnko zapadalo ponad kopce, jedna pieseň dohrala a mp3 sa svojvoľne rozhodla pre Stargazers. Ibaže tentoraz to bolo iné. Zrazu som presne vedela, o čom príbeh bude.
O panenskom oceáne. Nádhernej planéte, kedy ešte neboli ľudia, iba bohovia, veľkolepí a mocní. Ticho a nedotknutosť. Len ozvena šumu vĺn narážajúcich na skaly. Prapodstata sveta zahalená vo večne atramentovej oblohe a pokojnom mori. Ako pieseň postupne hrala, príbeh sa sám rozvinul,
Bohovia. On, mužská energia, sila a láskyplnosť. Ona, bohyňa, energia ženy, pôvabne krásna a s túžbou v srdci po vytvorení niečoho nového vo svete. A tak prišla za ním so žiadosťou. On, z lásky k nej, vyhovel jej žiadosti a zhmotnil jej sen: Pevnina. Motýle. Slnko. A potom, za zvukov flauty, nádherný motýľ letiaci ponad jej rameno poza kopec, nabádajúci, aby ho nasledovala. Keď vystúpi na vrchol, vidí rozbresk nového dňa, novej éry. Popri oceáne sú nádherné trávnaté pláne, prečesávané jemným vánkom. Motýľ letí k nebeskej kvetine, ktorá sa otvára. Slnečný lúč ju nežne hladí po tvári, v jeho lesku sa odrazí kvapka slzy. Začína sa nový život.
Veľmi sa mi to páčilo. Nieslo to v sebe určitý pocit počiatku a svojskú inšpiráciu. Toto bolo asi pred 4-5 rokmi. Pred dvoma rokmi som si pieseň pustila znovu. Nerátala som s tým, no v príbehu nastala zmena. Nie vedome, no predsa.
Tentoraz neprišla ona za ním s prosbou. Uvedomila si svoju vlastnú podstatu ženskosti. Ona je žena, matka, stvoriteľka. Je tá, ktorej zázrak života pulzuje lonom, ktorej energie sú schopné tvoriť, formovať a vychovávať. Materstvo je jej právom, výsadou i silou. Viedla ju vlastná intuícia, hlboká ako jazva, a ona s nehou a vášňou stvorila to, po čom jej srdce túžilo.
Myslím, že to mnou do veľkej miery otriaslo. Nie často si tak výrazne uvedomím, že byť ženou má v sebe úžasnú hĺbku, že som matkou, hoci som ešte nemala dieťa. Som schopná podielať sa na procese stvorenia. Viac ako schopná, je to mojou úlohou.
Až som sa pousmiala, ako som mohla kedysi nechať ženský princíp tvorby na mužskej energií :))
Ibaže na neočakávanie, i táto vízia sa zmenila. Posledné obdobie sa niesie v duchu zmeny. Uvedomila som si, aké zrkadlo mi nastavili moje predchádzajúce vzťahy. Navyše, po dlhšom čase ...som prestala mať potrebu partnerského vzťahu. Naopak, v túto dobu, oveľa viac apelujem na seba a aby sa prehĺbili moje vedomosti, skúsenosti a poznatky A ak už si i predstavím akýsi vzťah, vnímam ho viac cez to energetické, ako je o spolupráci, pomoci tomu druhému napredovať. O rovnováhe u oboch, možnosti dozrieť do rozchodu, otvorených mysliach a sile ducha. Žiadna kŕčovitá potreba toho druhého. Sebaláska, láska. Voľnosť a zdieľanie.
Takto som precítila možný vzťah asi prvýkrát. Bolo to nevídané. Ajhľa a opäť sa ozvala stará pieseň. Nevediac, čo sa stane, započúvala som sa, ponorila do príbehu.... Stále je to o tvorení. Ibaže...
... tentoraz tvoria spolu. Muž a žena. Obaja sú si plne vedomí ich úloh vo svete, vediac o zmysle podstaty každého z nich, chápajúci svoju úlohu. Nikto nie je viac alebo menej. Nie slabší a silnejší. Len súčasťou jednoty, celku, kde majú obaja svoje miesto. A tak zaniká časť oceánu a vzniká nový život. V rovnováhe.
. . . konečne. :)
( Mimochodom, včera som náhodou čítala v knihe Ze Mě, kde Jarda Dušek opisoval svoj rozhovor s Duchom Afriky. Pýta sa ho, kam zmizla všetká radosť ľudí, keď Afrika je zem stvorená pre tanec, rytmus, bubny a spev.....A odpoveď? Keď sa muž dotkne ženy, ale žena sa nedotkne naspäť muža, nič nevznikne ... )
