Životná radosť? Dáku kujem

Bývam na priváte už druhým rokom. Je to zle postavený malý domček, ktorý ťažko udrží teplo, takže keď som tam niekedy zostala cez leto, v obývačke som behala s dekou a von som sa chodila zahriať. Málokedy nám tam svieti slniečko. Mali sme problémy s boilerom. Je nás tam priveľa. V kuchyni je zle vyriešené umývadlo a teplá voda tečie do drezu len občas. Ale tak, mykla som plecom, je to lepšie ako nič a rozhodne lepšie ako internát. A tak som si zvykla....

Tento decembrový víkend sme si s mojou sestrou spravili výlet do Brna. Nocľah nám poskytli bývalí spolužiaci. Keď sme večer došli, zložila som si veci a hneď s nimi klusala na pivo. Pokecali sme si, zoznámila som sa s pár novými ľuďmi a naspať som sa vrátila páchnuca ako tuhý fajčiar, ktorý nadovšetko miluje cigarety.

A tak som prebehla apartmán, v ktorom sme sa nachádzali, a trielila rovno do kúpelne. Stihla som si všimnúť vysoké, holé steny, chladnú podlahu, málo kobercov, zapratanú kuchynku, polozariadené izby ( čo je i tak parádne, pretože chalani povedali, že si všetok nábytok zohnali zadarmo sami ) a zamýšľala som sa, či by som v niečom obdobnom chcela bývať. Radostne som vkĺzla do vane, len aby som zistila, že teplá voda netečie. V duchu som zaúpela a márne čakala. Z ľadovej vody sa stala chladná a tá lenivo prešla do veľmi vlažnej, ktorá sa nanešťastie rýchlo stiahla naspäť do studenej. Povzdychla som si. Neostalo mi nič iné, než to vydržať. Myšlienky sa mi rozutekali k nášmu privátnemu domčeku, kde to nie je ideálne, no aspoň sa môžem sprchovať v teplej vode a kúri sa nám dostatočne na to, aby som nemusela drkotať zubami.
A vtedy som si niečo uvedomila...vlastne doteraz netuším, či chalani naozaj žijú v tak survival podmienkach alebo to bolo len dočasné, neviem nakoľko priestory za ten čas, čo tam bývajú, už zmenili ... podstatné pre mňa bolo uvedomenie si, že som niektoré veci vo svojom živote začala brať ako samozrejmosť - tečie nám z kohútika pitná voda...Spím na posteli pod hrubou prikrývkou a mám vlastný písací stolík. Môžem si kúpiť ovocie a uvariť obed. Môžem slobodne večer odísť a prejsť sa na námestie. Môžem si vybrať, čo si chcem obliecť a bývam s ľuďmi, ktorých mám rada. Mám zaujímavé učebnice z biológie, pripojenie na internet, možnosť organizovať v škole akcie, zdravé pľúca a pocit bezpečia.
Nie je to samozrejmosť. Milujúca rodina nie je samozrejmosť. Ani priatelia, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Ľudia, pri ktorých sa cítim byť sama sebou. Pocit vnútorného vedenia. Špajza plná jedla a útulné izby. Pevné zdravie. Je to niečo, za čo cítim, že mám ďakovať. S úctou si uvedomovať šťastie,  hojnosť a vedomosti a zveľaďovať ich.

Skutočná vďačnosť, radosť a spokojnosť nás nebrzdia. Nepodnecujú pasivitu a nebránia možnosti posunúť sa v živote, niečo zlepšiť. Práve naopak, snaha a energia z nás prýštia,  s ľahkosťou sa hýbeme, tvoríme, vylepšujeme a meníme.
Príde mi to ako lúčna cesta, po ktorej cítim, že mám kráčať, aby som došla tam, kam chcem. Napriek tomu, že denne prejdem veľa krokov a destinácia je ešte ďaleko, nezastavujem sa. Svoju pozornosť však neupriamujem len na koniec cestovania. Teším sa zo slnečných lúčov na pokožke a spevu vtákov, vnímam jemný vánok vo vlasoch. Zvedavo ochutnávam ovocie zo stromov, pozorujem srny a obdivujem zurčanie potoka. S úsmevom sa zdravím ďalším pútnikom, ktorých stretnem a delím sa s nimi o príbehy. Cítim vďačnosť za múdrosti, ktorým ma učia búrky, ďakujem nohám, ktoré ma nesú. Užívam si pohľady na kopce a vychutnávam okamihy striebristých nocí. Krásne je mať cieľ a smerovať k nemu, krásne je cítiť a ctiť si cestu....

Objatie z orientu

Pri všetkých tých krvavých článkoch o islamskom štáte mi napadlo spomenúť, že i ľudia z Blízkeho východu sú stále...veď viete. Ľudia. S rodinami a deťmi..a domovmi, ktoré im boli častokrát zničené..

Môj dedo prišiel na Slovensko z Iraku pred vyše päťdesiatimi rokmi, aby vyštudoval vysokú školu. Hneď po tom sa chcel vrátiť naspäť domov. Ibaže sa zaľúbil do mojej babiny a tak sa stalo, že  sa jeho domovom stalo Slovensko. S arabskou časťou rodiny sa veľa nestretávam, no z rozprávania a niektorých internetových konverzácií mi je jasné, že sú to šikovní ľudia. Zubárky, chirurgovia, právnici a umelkyne. Nádherné ženy s uhrančivými očami, ktoré prechovávajú úprimnú lásku k rodine a ich vysmiate deti s hustými, kučeravými vlasmi.

Nikdy som sa neučila po arabsky. Dedo nijako výrazne islam nevyznáva ( jeho obľúbený nápoj je ibištekový čaj s červeným vínom a vlastní farmu s ošípanými :) ), no o jeho rodnej krajine rozpráva veľa a krásne ... Spomína, ako sa rád učil prírodovedné predmety, aký mali školský systém, pamätá na nádherné statky svojho otca, kde šplhával po palmách, veľa zdôrazňuje úctu a obdiv k súrodencom...

Osobne som spoznala  jeho synovca Mohammeda, ktorý preukázal veľké nadanie pre jazyky a teraz študuje medicínu v Holandsku. Porozprávala som sa s dedovými kamarátmi, ktorí prišli na Slovensko spolu s ním ( z ktorých jeden je môj kožný lekár), poďakovala za bamie a domácu baklavu, ktoré nám doniesli ako dary a hrávala som sa s ich vnučkami. Väčšina ľudí z Východu, ktorých som stretla, boli milí, vysmiati a inteligentní. Manželky nenosili hijáby, ich vierovyznanie nevnucovali a vedeli veľmi dobre hrať Sedmu.:)

Začiatkom novembra k nám priamo z Bagdadu zavítala vzácna návšteva - dedova mladšia sestra Hasnia. Výborne a veľmi elegantne vyzerajúca iracká babička, ktorá i napriek vysokému veku a krušným časom nabrala odvahu a prišla, čím deda nevýslovne potešila. 

Hasnia, zistila som, je znamenitá kuchárka Keď som prišla na návštevu, posadili sme sa za stôl s tradičnou irackou polievkou z jahňacieho mäsa s cícerom, plnenými vinničnými listami a dvoma  plnými misami ďatlových koláčikov kleiche.

Debata sa počas večere rozprúdila naplno ( aspoň natoľko naplno, ako sa dá, keď potrebuje arabsko-slovenského tlmočníka:) ). Hasnia rozprávala o tom, ako veľmi ľúbi svoje vnúčatá, ktoré nedávno začali chodiť do školy. Ako spoznala svojho muža. Ako jej dcéra maľuje krásne obrazy a učí výtvarnú výchovu.  Ako ona sama vyštudovala geografiu, no potom pracovala na ministerstve.  Ako je vďačná, že jej dedo pomohol financovať postavenie krásneho domu pre celú jej rodinu (neskôr mi povedali, že bol zbombardovaný). Aké mala kedysi dlhé, tmavé vlasy. Ako pred takmer tridsiatimi rokmi prišiel môj ocino s babinou k nej na návštevu a ona na to často s úsmevom spomína. Ako rada pozerá seriály, najmä tie o varení. Ako by chcela s nami všetkými fotku na pamiatku....

Celé to bolo také obohacujúce a príjemné...vyslovene som cítila, ako sa atmosféra uvoľňuje, stáva sa úplne priateľskou.
"Och, a to jedlo je naozaj vynikajúce. Si výborná kuchárka. Ďakujem Ti, že si prišla," povedala som. Odrazu som videla, ako sa Hasnii rozradostnila tvár. Naozaj ju to potešilo. Netušila som, čo spraví, no ona sa svižne postavila a podišla ku mne. Na líca mi vtisla dva veľké, vďačné bozky a vzápätí ma silno a úprimne objala. Mierne prekvapená, no s úsmevom na tvári, som privrela oči a  jej objatie opätovala...Bola to radosť, ktorú som cítila až v srdci :)

O dievčati bez hudby, labuťom srdci, snehu a prvých bozkoch

Rozpoviem Vám príbeh, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý. Je o tom, ako som spoznala hudbu. O jednej piesni. O viere, nádeji a o celkom obyčajných vločkách v jeden zimný večer pred rokmi, kedy sa mi splnil sen.

V okruhu mojej najbližšej rodiny nie je sú žiadni hudobníci. Nepovšimla som si ani výraznú vášeň pre kapely a piesne ( azda okrem starkej s ľudovkami). Zo skoršieho detstva si vybavujem iba pár albumov, ktoré sme mali v aute, no je to minimum, takže obvykle len obdivne hľadím, ak niekto pozná celú diskografiu Iron Maiden a AC/DC pretože otec je fanúšik a rocková hudba im v domácnosti hrala každý deň.

Prvých interpretov som objavila až keď som mala 11 rokov vďaka susede, ktorá mi povedala o existencií YouTube a Rihanny. Nuž a tak som si do svojej prvej mp3 dala prvé piesne. Hity vtedajšej doby ako Britney Spears, P!nk, Black Eyed Peas a Beyonce. Nebolo to zlé, zistila som, že hudba je celkom pôvabná, nápomocná a azda i..inšpiratívna? Skrátka niečo príjemné na dlhé cestovanie.. No v tej dobe som z nej ešte nikdy nezažila zimomriavky...

Nightwish som spoznala asi ako trinásť ročná, keď mal vtedajší spolužiak tašku cez plece s ich logom. 

" To čo máš za divnú tašku? Čo je to za čmáranicu na nej napísané?"
" Paťa...to je Nightwish.. kapela, vieš? " 

" Aha. Nightwunsh. Pekne."

Ešte v ten deň dotyčný spolužiak zdieľal na internete jednu z ich piesní - Over the hills and far away. Usúdila som, že názov znie pekne a že za vypočutie nič nedám. Zapla som skladbu, video sa načítalo a...nič. Skrátka nič. Neprišlo mi to zaujímavé. A život šiel ďalej, rovnako ako dovtedy...

Asi dva dni. Pretože potom mi v hlave začala hrať melódia. Len tak, sama od seba. Taká, ktorá pohla mojím telom. Vábivá a silná. Nepripomínala nič z toho, čo som bola zvyknutá počúvať. Nevedela som na ňu zabudnúť, nevedela som si ju zaradiť. Odkiaľ sa berie?

Vtedy mi to došlo. Ten Nightwish! ..  Vedela som, že som nemala veľmi dobrý hudobný sluch, takže ma nijako neprekvapilo, že mi skladba na prvé počutie prišla veľmi fádna, jednotvárna a jej čaro som objavila až neskôr..

 A tak bolo na čase zadať názov kapely do vyhľadávania a spoznať viac ...v ten deň som objavila svoju lásku k symfonickému metalu...

Také zimomriavky som nikdy predtým nezažila... Delikátna kombinácia jemnosti a drsnosti v hudbe, dovtedy nevídaná. Flauty. Niekedy husle. Dunivé zvuky, bicie a gitarové riffy. Basy, klavír a operný hlas s nádhernou charizmou. Texty o oceáne, príbehoch, nevinnosti, ružiach a kráse žien. Našla som hudbu, ktorú som hľadala a ani som nevedela, že existuje.

Nepoznala som jej teóriu, noty mi nič nehovorili, máloktoré tóny som postrehla, niekedy som si neuvedomila ani len všetky nástroje. Nemohla som posúdiť zložitosť skladby, plne oceniť jedinečnosť...a predsa. Vďaka piesniam som zrazu vedela uveriť, že mágia je skutočná, no v rôznych podobách, a že zázraky sa dejú. Nevadilo mi, že hudbe nerozumiem. Táto tvorba rozprúdila moju fantáziu a maľovala obrázky. Dodávala silu a priniesla pocity.

Bolo to viac ako šesť rokov späť. Pre mňa vtedy nastalo veľmi významné obdobie. S odstupom času vidím, ako som si v tej dobe proste začala uvedomovať, že  som osobnosť. Individuálna ľudská bytosť. Akoby som dovtedy rástla len lineárne, no to sa prirodzene zmenilo na cyklický vývoj. Kládla som otázky a hľadala vlastné odpovede. Boli to dni plné úvah, spoznávania sa, formovania prvých názorov a vlastných životných postojov. Veľmi svojská doba, plná pocitov. Cítila som nadšenie, keď som niektoré veci pochopila. Keď mi niektoré princípy začali dávať zmysel. Keď som v sebe objavila akúsi silu, ktorú som pred tým necítila. Keď som sa zaľúbila. Keď mi prvý chlapec povedal, že som milá a charizmatická ( a to nevadí, že som nevedela, čo znamená slovo charizmatická. Od šťastia som nezaspala takmer celú noc :) ). Keď som sa prvýkrát rozhovorila o svojich úvahách a niektorí rovesníci ma počúvali. Keď som si začala všímať malé drobnosti, ktoré sa okolo mňa dejú. Keď som sa pokúsila precítiť končekmi prstov kôru stromov, v izbe si zapálila prvú sviečku a prvýkrát sa prihovorila kvetine.

To všetko sú pre mňa vzácne momenty a veľká väčšina z nich bola sprevádzaná práve snovými tónmi spomínanej fínskej kapely. Doteraz sú tie piesne pre mňa veľmi cenné, pretože mi pripomínajú to najkrajšie z oných rokov.

Rub k lícu sa však nájde aj tu. Občas ma totižto prepadla veľká bezmocnosť. Naozaj ťaživá, takže v slabších chvíľkach som len plakala a tápala, čoho sa zachytiť.

Chýbali mi kamaráti, ktorí by mi boli podobní. Často som sa cítila v partií ako niekto navyše a hoci som mala okolo seba zaujímavých ľudí, nevedela som, nakoľko pevné tie kamarátstva boli. No zo všetkého najviac som postrádala vzťah. Cítila som sa naň zrelá. Chcela som zdielať vlastné zážitky a zistiť, ako chutia bozky. Pohladiť partnera po líci a veľa sa rozprávať. Dotknúť sa jeho bedrových kostí a hrávať s ním hry.

Konečne som začínala žiť, vnárať sa do života, bolo to nádherné...no napriek tomu všetkému mi veľmi chýbal psychický a fyzický kontakt, určitá forma socializácie. Pokúšala som sa nájsť tú silu v sebe samej. Chytiť sa toho nepolapiteľného, étrického a nedovoliť, aby som upadla do veľkých smútkov a zúfalstva. 

Vtedy vkĺzla do môjho života jedna pieseň práve od Nightwishu, ktorá mi vždy bude pripomínať, aké to bolo.  Jej tóny sú práve preto pre mňa čisté, úprimné, uboľavené, vrúcne a zasnežené. Je zvláštna, nie celkom tradičná a volá sa Swanheart.

Hneď vo mne zarezonovala. Keď zaznel verš " A wintry eve, once upon a tale" ..dostala som víziu. Ja a chlapec, bozkávajúci sa. Ako sa naše pery spojili, začalo snežiť. Nevedela som, odkiaľ tá predstava prišla, no zrazu tam bola, nenápadná a číra, znejúca ako prísľub.

Pieseň pokračovala a v jej finále zaznelo " Crystal pond awaits the lorn. Tonight another morn for the lonely one is born." ... ktožvie ako to autor zamýšľal. Ja som si to vysvetlila celkom jednoducho. Kryštálový rybník je niečo ako môj cieľ cesty, ktorý ma očakáva. Ja som ten "lonely one" - osamelá. No dnes sa zrodí nové ráno, ktoré so sebou prinesie novú nádej. To, nad čím som žialila včera, dnešok môže zmeniť...tieto dve vety som si spievala každým východom slnka...

Pochopila som to. Odrazu som  vo svojom vnútri vedela, že niekto do môjho života príde. Bude to až neskôr, no nemusím sa obávať. Toľko vytúžený moment nastane. Ako keď zimné bábätko uistíte, že na jar uvidí lastovičky...Nerozumela som tomu plne, no cítila som sa pokojná a učila som sa tým tichej, nenáhlivej trpezlivosti..

Tento príliv viery a nádeje mal úžasný vplyv na mňa samotnú. Prestala som zúfať a klásť si hlavu na kolená. Nemusela som sa utápať v žiali, že nespoznám nikoho, kto by ma upútal ( a najviac som rozhodne pátrala po zaujímavej mysli, inteligencií a charizme osobnosti). .. Namiesto toho som hrala hry, čítala knihy, spoznávala ďalšiu zaujímavú hudbu, pozerala seriály a zisťovala si o udalostiach, ktoré sa diali vo svete. O všetkom som potom rada diskutovala, pomaly vďaka tomu stretávala nových ľudí. Zakázala som si slovne podkopávať samú seba  a naučila sa usmiať sa zakaždým na seba do zrkadla. Skúšala som si maľovať oči a vymýšľať nové účesy, v ktorých som sa cítila dobre. Oživila som si šatník. Podstatné je, že som si dovolila "zabudnúť", že očakávam vzťah. Skrátka som vedela, že príde, tak som si dala za úlohu mať sa zatiaľ dobre. Chápala som, že až keď sa ja budem vo vlastnej prítomnosti dobre cítiť, budú sa môcť i ostatní. Mojou úlohou bolo  pracovať na sebe a svojom sebaprijatí.

V januári ďalšieho roku naozaj niekto do môjho života prišiel. Bolo to veľmi pekné, milé a krátke. Prvý bozk bol neistý, trochu nešikovný.. no s krásnym výhľadom na Bojnický zámok...ibaže v ten moment nezačalo snežiť...

Neskôr na to prišiel on. On, s ktorým som si tak výborne rozumela a nikdy som si nepripustila myšlienku, že by z toho mohol byť vzťah. Nečakala som to. Prechádzali sme sa po vysvietenom námestí, ponorení do rozhovoru. Odrazu sme zastali pod lampou, okolie stíchlo. Delilo nás niekoľko centimetrov a keď sa nám stretli pohľady, s ľahkosťou som spravila posledný krok k nemu. V ten zimný večer som dostala svoj druhý bozk v živote ....keď mi vzápätí vo vlasoch pristáli prvé snehové vločky.... :)

(z)Odpovedám sama za seba

Keď som mala asi 14 rokov, odrazu mi začalo vadiť, ak bol niekto ku mne výrazne starostlivý. Neberte to zle, vážila som si to, len ma to z ničoho nič prekvapilo.

Prečo mi starká doniesla tanier s jedlom až do obývačky, keď mám zdravé nohy a hromadu energie a môžem si poň zbehnúť sama? Prečo mi hovoria, kedy sa mám ísť učiť a kedy mám oddychovať? Hádam si viem svoj čas sama najlepšie zorganizovať. A ak nie, treba sa to naučiť. Prečo mi kážu, kedy ísť spať?

Toto vnútorné nastavenie mi zabezpečilo ľahký prestup na internát. Veľká časť mojich rozhodnutí mala zrazu výrazný dopad na kvalitu môjho študentského života. Nebolo nikoho, kto by mi dohováral, pomáhal mi. Ak si miniem všetky peniaze, mám problém dostať sa v piatok domov. Aký nákup si spravím, také jedlo budem jesť ( alebo umriem od hladu :D ). Ak budem ponocovať, budem unavená. Aké oblečenie si prinesiem, tak budem odetá. Ak nebudem tolerantná k spolubývajúcim, neprispejem k dobrej atmosfére. Poobedia si takmer úplne organizujem sama. Ak nedodržím termín na odovzdanie laboratórnej práce, budem mať o desať percent nižšiu známku. Ak si zabudnem zobrať dáždnik v upršanom období, pravdepodobne zmoknem. Ak si nespravím čaj, tak je nízka šanca, že budem mať v ten večer čaj. Ak si neumyjem po sebe riad, objaví sa pleseň a on odíde sám ( no kiežby!).

Na priváte človek získa ešte väčšiu voľnosť. Nemusí sa strachovať, že niekto bude sliediť, či šiel po škole na pivo. Nemusí si pýtať vychádzku. Nemusí tam prespať. Nemusí sa obávať, že mu po desiatej vypnú teplú vodu ( pretože tá nejde obvykle celý deň). Ak sa ľudia nijako nedohodnú, tak sa v kúpeľni objaví tiež pleseň a kúpeľňa odíde spolu s riadom.

A ono to pokračuje i do ďalších životných oblastí. Môžem cestovať, aj do ďalekých krajín. Sama rozhodnúť, či na to sú peniaze, čas a chuť. Môžem mať partnera a nájsť si brigádu. Ísť na chatu, festival a  k večeri si dať víno. Rodičov sa už nemusím pýtať o dovolenie, len im oznamujem. Nerozkazujú ani nezakazujú, iba dávajú rady.

Ako mi začalo tiahnuť na dvadsiaty rok života, celé sa to ešte viac prehĺbilo. Preberám zodpovednosť za svoj život. Ešte hlbšie a výraznejšie vnímam, že mám možnosť voľby, rozhodnutia majú vždy následky a ich spleť vytvorí tapisériu môjho života. Rozhodujem, aké mám myšlienky. Kde pôjdem pracovať. Je na mne, s akými ľuďmi budem tráviť čas. V mojej réžií sú názory, ktoré si pripustím, zručnosti, ktoré si osvojím a zmluvy, ktoré podpíšem. Knihy, ktoré prečítam, filmy, ktoré ma ovplyvnia a miesta, kam zavítam. Od drobností - ako sa budem dnes stravovať a či si pôjdem zabehať až po verdikt, kde a na ako dlho chcem bývať, ako si zariadim  priestory a komu verím.

Rozhodujem, či budem rozvíjať to, čo mi ide a čo ma baví, alebo či budem príliš pohodlná a mrhať energiou. 

A tým nechcem povedať, že niektoré dnes-sa-z pyžama-neprezlečiem lenivé dni sú zlé. Práve naopak. Často poobedia strávim len takým poflakovaním - a ono to je prospešné. Pozeranie vtipného seriálu/hrabanie sa internetom/spánok mi veľakrát dá v tú chvíľku viac ako čokoľvek iné.  Ide len o to, že kdesi hlboko v sebe cítim, kedy to už nie je čas strávený oddychom a relaxom, ale  lenivosť a plytvanie. Vtedy sa potrebujem vzchopiť a neupadnúť do životnej pohodlnosti. Viem, že potom strádam, pretože (napriek občasnej daromnosti)  svoju energiu predsa túžim vedome vkladať a smerovať.

Nedávno som začala pozerať seriál Breaking Bad. Niektoré diely a scény vystihovali život jednej z hlavných postáv - mladého Jessieho Pinkmana. Po tete mal pekný dom, ktorý bol ale v katastrofálne žalostnom stave, samý neporiadok, chabo zariadený, jeho kamaráti pôsobili ako trosky, ktoré nezvládajú život s drogami. Nemal prácu, peniaze, vzdelanie, ani ženu, ktorej teplo tela by cítil každú noc a mohol by ju zahŕňať láskou. Životom sa pretĺkal cez rôzne párty a drsne pôsobiacim slovníkom s obmedzenou slovnou zásobou, no bol pohádaný s rodičmi, bez ich podpory a hlboko v sebe zúfalý. Škoda ale bola, že ten chalanisko mal potenciál. Ak už nič iné, vedel kresliť. A evidentne ho to i bavilo. I keby už nič iné na svete dobre nevedel, prečo sa nevenoval aspoň tomu? Prečo sa nechal ubiť nepriaznivou situáciou v mladosti a stratil silu urobiť za niektorými vecami hrubú čiaru a zmeniť sa? 

Na mňa to pôsobilo ako príklad. V teoretickej rovine tak môžem skončiť i ja. No nechcem. Túžim mať miesto, kde sa cítim dobre. Domov. Robiť činnosti a aktivity spojené s radosťou. Stretávať ľúbezných ľudí. Mať priestor v živote na spontánnosť, chaos i úhľadný poriadok. A z obrovskej časti je to celé najmä v mojich rukách. Toto uvedomenie  ma zahŕňa veľkým rešpektom.

Keď som bola dieťa, boli to najmä rodiča, ktorí rozhodli o tom, čo sa kúpi. Čo bude na večeru, kam sa pôjde na dovolenku, aké oblečenie nosím, ktoré programy  v televízií máme predplatené, aké vlastním hračky a aká rádiová stanica nám hrá. Je to krásne, asi ako vždy keď vás niekto oboznámi s niečim novým, čo ste nepoznali. No myšlienka toho, že môj život pomaly začína byť o mojom vkuse, mojom štýle a o mne samotnej ma napĺňa bázňou a  radosťou. Je to zodpovednosť, ktorú plne prijímam, pretože verím, že so snahou, silou, vierou a pozornosťou môžem tú svoju púť prežiť tak, aby stála za to. Aspoň pre mňa :)

Kritika veľmi bolí, na chvále šťastie stojí

V druhom ročníku sme mali každý spraviť prezentáciu na nejakú tému z biológie v Power-pointe. Mne pridelenou boli Ryby, čo ma naozaj nadchlo. A tak som začala spracovávať podklady - delenia rýb, názvy plutiev, princíp dýchania. Skrátka všetko, čo tá prezentácia mala obsahovať. Skákala som meter dvadsať od nadšenia, koľko rôznych zaujímavostí som behom čítania našla. Dozvedela som sa, že tá rybička z Nema vie počas života zmeniť pohlavie, objavila som existenciu Mexican walking fish, ktorá nie je ani len rybou, ale salamandrom, a zistila som, že niektoré ryby nosia oplodnené  ikry v ústach.

" Hm. O toto sa musím podeliť," pomyslela som si. Vtedy mi skrsla myšlienka postrihať záznamy na Youtube - dokumenty alebo rôzne zábery od chovateľov - a spojiť ich do jedného krátkeho videa,  pripísať zaujímavosti a pridať hudbu. " Bude to dobré," vravím si.

Nejaký čas mi tvorba zabrala, najmä pretože som zistila, že neviem dobre pracovať ani len so základmi základného MovieMakeru. Ale bola to jazda! Bavila som sa kvalitne, tešila som sa objaveným záberom pôrodu malinkých morských koníkov (ktoré sa, mimochodom, rodia z bruška samčeka), tanečného párenia a  jedinečným ukážkam života hlbokomorských rýb.

Dvojdňová práca zmáčknutá do troch minút a zvukov Beyond the Sea od Robbieho Williemsa. Na prezentáciu som išla pripravená ako nikdy.

" Tákže, najskôr by som Vám chcela ukázať video, ktoré som spravila," začala som, no učiteľka ma zahriakla, že na to nemáme čas, nech len proste ukážem tú prezentáciu. Jasné, že som sa nedala odbiť. Pustila som video, ibaže pedagogický kritik za katedrou ho odsledoval len tak jedným okom, mykol plecom, ale za to bol nadšený podrobným diagramom, ktorý opisoval funkciu žiabier. Takže žiadne body navyše, žiadna pochvala za snahu, ocenenie, dokonca i percentá zo známky boli dané výhradne za Power-point.

Tak som sa po hodine zamýšľala, ako sa ohľadom toho cítim. A zistila som, že možno určitá logika káže, aby som hundrala. No kdesi hlboko mi to v skutočnosti nijako nevadilo. Prečo by vlastne malo? Robila som azda niečo také pre učiteľku? Podstatné je, že som sa ja čosi naučila, niečo nové pochopila. Ukázala som video ostatným a tí, ktorých to zaujímalo, si to pozreli. Vďačne som privítala i rady, čo vylepšiť do budúcna.

Počnúc touto skúsenosťou som si pomaly začala uvedomovať, nakoľko si pripúšťam ostatných reakcie k srdcu. Ako sa to všetko v priebehu času mení. Ako boli slová chvály dôležité a mala som pocit, že i sebamenšia kritika mojej osoby by ma vedela rozbiť...a ako to všetko, postupne nabralo nový spád :)

Pamätám si, že raz dávno, keď som mala akési neveselšie obdobie, niektorí ľudia v tej dobe za mnou prišli a zložili mi komplimenty, pochvaly, presne tam, kde som si bola neistá. Počúvalo sa to véľmi dobre. 

Prvá prišla spolužiačka a povedala mi, aká som krásna, že vie, že by so mnou veľa chlapcov chcelo chodiť. Och, aký pohľad som musela hodiť! Naspäť do izby som došla určite s úsmevom širokým na celú tvár....Ibaže, po chvíľke to nadšenie prešlo. Znovu som začala byť neistá. Našťastie, prišiel niekto iný a ten len tak mimochodom prehodil, aké mám pekné pery a krásne oči.. Jémin. To je aké milé od teba, vravím si. To si zapamätám, a potom si to budem pripomínať... och a iný známy mi napísal, že som veľmi charizmatická. A kamarátka zas, že mám krásne nohy :))

No a tak som sa držala tých slov ako kliešť, hockedy som sa cítila pod psa, spomenula som si, ako ma chválili. ( horšie bolo, keď mi dlhšiu dobu nikto žiaden kompliment nehodil). Takéto moje nastavenie smerovalo k podvedomému premýšľaniu o tom, čo sa druhým bude páčiť a čo robiť, aby sa ku mne tie úžasné pochvaly dostali. 

A potom, jedného dňa, som sa pozrela na seba do zrkadla a povedala si, že  akousi mágiou mám dnes dobré vlasy. Husté, objemné ako hriva,  a už sú i celkom dlhé. Také...podľa môjho vkusu. Odrazu niekto došiel a zahlásil: " Preboha! Paťa, rob so sebou niečo!"  " Čooo? " " Tvoje vlasy! Sú strašné. Vyzeráš ako Divá Bára ...Skroť ich. A nechceš sa dať ostrihať? Naozaj sa mi nepáčia." 

Tak. A čo teraz? Mám utekať do najbližšieho kaderníctva a mávať na nich, že akútne potrebujem nový účes? Alebo chytiť nožnice a zobrať si 10 centimetrov len pre to, lebo komusi sa moje vlasy nepáčia? A čo ak by  mi ich namiesto toho dotyčný pochválil? To by som potom účes nezmenila, ani keby som chcela? A ešte by k tomu napríklad dodal, nech si ich nechám viac narásť, pretože on má rád dlhé? To by som sa nedala 20 rokov ostrihať, aby sa mu stále páčili?
Ostalo mi len myknúť plecom. Zvážila som to. Vlasy nakrátko nechcem, podstrihnúť končeky si pôjdem dať. Divá Bára? Mne sa to tak páči. :)  Ľudia majú rôzne názory.. nakoniec predsa len záleží, kedy sa cítim dobre ja.

Poznala som dievčinu, nazvime ju Aňa. Aňa, zdalo sa tak, bývala často nahnevaná. A keď bola nahnevaná a niekto urobil niečo, čo sa jej nepáčilo, skúšala nahnevať i jeho, alebo aspoň docieliť aby sa aj on cítil horšie.
Pre mňa bolo úžasné pozorovať vlastné reakcie. Ako keď niekedy skúsila Aňa  niečo jedovité vychrliť, no so mnou to ani len nehlo a občas naopak trafila presne miesto, kde to zabolelo. A ja som sa buď na Aňu nahnevala alebo som chcela odísť a plakať. Aňa mi vlastne ukázala, na čom môžem pracovať, čo nie je v rovnováhe.
Medzičasom som postrehla veľkú zmenu. Nech to teraz Aňa skúša akokoľvek, jej slová so mnou nič nerobia. " Si škaredá. Pribrala si. Nemáš kamarátov. Si hlúpa. Nikam to v živote nedotiahneš."
Trik bol v tom nezanevrieť na city. Nie pokúšať sa nič necítiť, ale vnútorne si tie veci uvedomiť, spracovať. Pre niekoho môžem byť škaredá, no ja sa cítim vo vlastnom tele dobre. Pribrať som mohla, no môžem i schudnúť, ak si tak budem priať. Mám krásnych  ľudí okolo seba, ktorí ak by odišli, jednoducho by prišli ďalší, keby som chcela, svet tak funguje. Hlúpa...nuž, hlúposti môžem robiť, ale snažím sa im predchádzať a uvažovať. No a čo to znamená " dosiahnuť niečo v živote" je diskutabilné, no vynakladám snahu, aby som bola spokojná.
V poslednej dobe si nič takto pre seba ani pre niekoho druhého neobhajujem. Jednoducho to viem.  A ak najbližšie príde niečo, kedy ma kritika zamrzí a vyvolá akúsi reakciu, budem vedieť, že je to čosi nové vrámci mňa samotnej, nad čím sa môžem zamýšľať a bádať.

Zaujímavé však je, že inak cítim i pochvaly. Jasné, sú krásne, obzvlášť, keď človek začne s niečim novým. Avšak, zdá sa, že tá zmena prišla pre niečo, čo som začala lepšie vnímať až nedávno.
Každý z nás je iný a každý má inak nastavené myslenie, inak premýšľa, iné veci zažil, inak tento svet vníma. V podstate  čo iný človek, to iná realita.. Raz som viedla so mne blízkou dušou rozhovor o školstve, argumenty sa sypali samé, nadšene som rozprávala, kládla rečnícke otázky, počúvala jej doplnenia a ku koncu sme si ťapli, aké to bolo super. O pár dní prišla veľká chvíľa -  spolužiačka, ktorá začala diskusiu na presne rovnakú tému. Paráda! Myšlienky som mala v hlave už  sformulované a tak som začala. Ibaže.. som cítila, že tentoraz to tak hladko nepôjde. S tým, ako vníma svet táto spolužiačka...proste som tušila, že sa stretnem s veľkým nepochopením a nesúhlasom. Napriek tomu som neprestávala hovoriť. Dopadlo to presne tak, ako som očakávala.

Raz sa mi nepozdávala reakcia môjho spolužiaka. Povedala som mu to a on sa rozhovoril o jeho uhle pohľadu. Po chvíľke som začala veľmi silne vnímať celú situáciu jeho očami, s jeho názormi a jeho konaniu som rozumela, hoci stále - ja by som sa tak nezachovala.
Je to obdobné, ako keď čítate knihu a popritom na chvíľku začnete uvažovať o svete ako samotný autor alebo postava, myšlienkami sa na nich "naladíte". Vtedy mi vždy prídu úvahy, ktoré by mi inak na um nezišli, pretože  rozmýšľam na inej vlne.
A odkedy sa dejú takéto empatické precitnutia, moje reakcie na pochvaly sa dotýkajú môjho vnútra trochu inde. Už na nich neľpiem, nezbieram ich ako prepychové, vzácne drahokamy a nezamykám ich do truhličiek a vitríniek na obdiv. Vážim si ich, usmejem sa, no oveľa viac mi skôr pripomínajú svieži vánok alebo kvety, ktoré mi ten druhý ukáže. Jeho kvety. Zrazu rozumiem, že som stretla človeka, ktorého vnímanie sveta a moje sú si v niečom podobné, takže na niečom rezonujeme spoločne, jemu sa to páči a vyjadril to i slovne.


Vďaka všetkým týmto zážitkom si začínam uvedomovať jednu vec. Nezáleží na tom, či je to pochvala alebo kritika - reakcie druhých ľudí sú jednoducho o tých druhých ľuďoch a ich vnímaní sveta.

Celé  to smeruje k určitej vnútornej slobode. Keď si uvedomujem, že reakcie druhých ľudí, nie je sú o mne. Keď negatívne komentáre zvážim, no inak sa ma nedotýkajú. Keď sa nad pochvalami usmejem s radosťou, no nie sú pre mňa nevyhnutné. Keď chválim a oceňujem ľudí, ak sa ma ich tvorba alebo správanie dotýka. Keď nájdem niekoho, o kom viem, že máme niečo spoločné, pretože sa mu niečo moje páči. Keď neutekám pred svojimi pocitmi, neuzatváram sa pred nimi a často ich analyzujem, vďaka čomu sa môžem posúvať. Keď väčšina pocitov veľkého smútku, agresivity a či žiarlivosti takým spôsobom odchádza a ja mám viac času na radosti v živote :)

( idem si ) Po-moc!

     Občas sa len tak bezcieľne potulujem po izbe. No neviem si vybaviť moment, kedy som sa naposledy cítila znudene. Muselo to byť veľmi dávno a poznáme to asi všetci. Ten pocit, kedy skrátka na nič nemám chuť, hento sa mi nechce, spať sa mi nechce, hrať sa mi nechce, nič sa mi nechce.

    Ani neviem, kedy sa to zmenilo. Azda s takým celkovým pohľadom na svet. ( Alebo keď mi raz niekto povedal: " Nudia sa len nudní ľudia", na čo som sucho skonštatovala, že veď ja nie som nudná.) Občas sa mi práve naopak zdá, že dni sú príliš krátke. Je toľko seriálov a filmov, ktoré si chcem pozrieť, jedál, ktoré chcem skúsiť uvariť. Na poličke sa kopia skvelé knihy a tam vonku sú kamaráti, ktorých chcem objať. Sú zvieratá, o ktorých som nikdy nepočula. Hry, ktoré som ešte nehrala a myšlienky, ktoré mi doteraz nikdy nenapadli. 

Niektoré dni sú akčné, plné pohybu, iné akonáhle doklusám zo školy som v starých teplákoch  a zahrabaná v deke. A tak to ide v (obvykle) radostnom duchu, chápem, že je tu stále niečo, čo sa môžem naučiť, objaviť. Zážitky, pocity, nové vnemy, inšpirácie.... :)

No. Ibaže za svoj život som stretla pár ľudí, ktorí takéto nadšenie nezdieľali. Často boli veľmi znudení, nevrlí, nespokojní. Každý deň bol úporným bojom, čo vlastne budú robiť, čím " zabijú čas".  A obvykle to skončilo s: " Toto sa mi nechce, na toto nemám chuť a tamto ma omrzelo po pár minútach "  ... Celý ich životný postoj sa prelínal s otupenou apatiou a veľkým pesimizmom. Pre mňa to bola podvedomá výzva a hneď som chrlila nápady, ako ich z biedy vyhrabať a pomôcť im k veľkolepej životnej zmene.

" Tak začni cvičiť. Možno hrať nejaký šport? A čo tak zaobstarať si psa, ktorého môžeš trénovať? Nechcel si sa v minulosti naučiť hrať na hudobnom nástroji? Tak napíš nejaký príbeh. Prihlás sa do jazykovky. Hej, a čo keby si cestoval? Alebo turistika? " 

Vedela som si to to predstaviť. Človek nevie, čo v živote, ale skúsi niečo, čo ho láka. Krúžok, kurz, aktivitu... a zrazu stretne nových ľudí. Navštívi nové miesta. Tým získa novú inšpiráciu. Priučí sa niečomu, nadobudne nové ponímanie a myšlienky. Každá nová myšlienka dá vznik ďalším. Myšlienky predchádzajú našim slovám a plodia nové postoje. Nové postoje menia naše zvyky a správanie. To prinesie činy a zrazu si človek pomedzi to všetko po čase spomenie, že sa vlastne kedysi nudil.

Aspoň tak som si to v hlave vymaľovala ja. Navyše, u mňa to fungovalo.

Nanešťastie, druhá strana mala na moje nadšené vyratúvania možností a povzbudenia ohľadom ich  talentov celkom iný pohľad. 

" Cvičiť sa mi nechce...na športy ma príliš bolia kolená. Mám alergiu na psov. Hudobný nástroj už nezvládnem. Neviem písať príbehy.. Na čo budem platiť za jazykovku? Nemám rád cestovanie. A kam by som šiel  na turistiku? Ja vlastne nemám rád zmeny."

Vo mne to zanechalo alarmujúce  pocity...pamätám, keď sa čosi obdobné stalo, jediné na čo som sa vtedy zmohla bolo " Ty...nemáš rád zmeny?  Ale... "
 ..veď zmena, rozladene v duchu kvílim...predsa to, čo stojí, čo sa nehýbe a nemení.. to umiera... A to akože chceš takto žiť už stále?? Čo je to za prístup, keď sa ani len necítiš šťastne...veď to tak vôbec nemusí byť .. A že je na hudobný nástroj neskoro? Ja sama poznám ľudí, ktorí začali v ešte neskoršom veku a sú v tom naozaj dobrí a ako to myslíš, že nevieš písať príbehy, veď som si čítala niektoré tvoje staré práce a prečo hovoríš, že...

No a tak mi to neskôr došlo. Kto chce, hľadá spôsoby. Kto nechce, výhovorky.

Ľudia, ktorí sa pre niečo trápia a čosi ich rmúti. Takých je veľa a sú i v mojom okruhu známych.

Hovorím si občas, čo som to za  kamarátku, keď očividne niekto z mojich blízkych má problémy a ja tu pre neho nie som. Ale zas, zamýšľam sa, s niektorými ľuďmi sa o ich problémoch rozprávam a ak môžem, rada im podám pomocnú ruku, stojím pri nich, snažím sa byť oporou...

Prečo je to tak? Kde je ten rozdiel? Prečo sa od niektorých kamarátov podvedome odvraciam a  pri iných mi nevadí vypočuť si ich trápenia? Došlo mi to. Niektorí ľudia sú utrápení, no inak sa nijako nesnažia ich problémy spracovať, nehľadajú spôsoby, východiská ani riešenia. Nie sú ochotní zamýšľať sa, objaviť príčiny a spraviť zásadné zmeny, 

A čím dlhšie s takým človekom ste, tým viac škodíte sami sebe.

Skúšať pomôcť niekomu, kto vlastne tú pomoc nechce je ako pokúšať sa zobudiť človeka, ktorý sa rozhodne predstierať, že spí. Kto sa nechce zmeniť, ten sa nezmení. Kto nechce začať svoje problémy zodpovedne riešiť ich akurát tak bude zakopávať hlboko do seba. To sa mu stane základom pre nevyrovnané reakcie v jeho živote, takže sa všetko len zbytočne  viacej  nabalí na seba.

V podstate sa takí ľudia chovajú ako paraziti.  Nechcú od seba pustiť šťastnejších ľudí, oberajú ich o energiu a občas to zamaskujú do slov o vrúcnej láske a silnom priateľstve.

Trvalo mi roky uvedomiť si, že ak si naozaj vážim seba, obmedzím alebo preruším s takými ľuďmi kontakt. Je to to najlepšie, čo môžem pre toho druhého (a seba) spraviť.

Pod náporom úprimnej snahy som videla úžasné premeny. S niektorými mne blízkymi ľuďmi sme riešili duševné bôle do neskorých nočných hodín, hútali sme, radili sme si navzájom celé týždne.  Oni naozaj chceli, aby im bolo v živote lepšie. A niekedy to trvalo roky. Je pochopiteľné, že im do života prichádzajú stále nové a nové výzvy....

Ibaže keď sa teraz na nich všetkých pozriem, vidím sebavedomé, vyrovnané osobnosti, mladé, plné potenciálu, ktoré na sebe stále pracujú. Sú mne i iným veľkou inšpiráciou.

No aby im bola podaná pomocná ruka (a tá vždy príde) a aby ju mohli prijať....prvé kroky museli  vždy spraviť najskôr oni sami.

Kde je vôľa, tam sa skôr či neskôr cesta naozaj objaví. A kde vôľa nie je, tak tam nič, akurát je z toho ešte viac problémov :)

Maturantská (bez)rad(n)osť

Tak si sedíme v šere so spolubývajúcim a hundreme. Vzdycháme nad chabosťou nášho školského  systému. Nad učiteľmi, ktorí sa povyšujú a občas sa k nám, miestami inteligentným, až na isté okamihy slušným, mladým ľuďom s perspektívou správajú ako k bande hulvátov.  Alebo zlyhávajú v naučení ich predmetu. A tak sa debata presunie na to, že vlastne nevieme, čo chceme v živote robiť. Čo spraviť po dokončení strednej. Kam ísť na vysokú. Kam nás vezmú, čo má vôbec zmysel študovať, či je to to, v čom sme dobrí, či sa zamestnáme, ako to zvládneme finančne a či sa neuberieme totálne nesprávnym smerom. Šťuchám si tak do ruky, a mrmlem, že som ešte ani len nenašla energiu v sebe si tie vysoké vôbec pozrieť.

 A keď som ostala sama, hovorila som si, že je to zvláštne. Viete, že sa ešte necítite na urobenie tých dôležitých rozhodnutí, ktoré ovplyvnia vaše najbližšie roky, no musíte, pretože existujú deadliny, termíny.

 Niektorý deň na to si idem v autobuse, sledujem krajinu a zamýšľam sa. Čo by bola najošemetnejšia situácia ktorá by mohla nastať? Asi to, ak by som na žiadnu vysokú nakoniec nešla alebo z nej veľmi skoro odišla. Rodina by to asi nikdy nezvládla. :D

  To odsunúc  bokom, ako sa ja cítim v takej myšlienke? Čo by som robila? V tej chvíli mi spontánne nabehli do mysle rôzne predstavy. A hromada potencionálnej energie, takej, ktorá vás burcuje, aby ste dni nepreležali celé v posteli. 

  Pravdepodobne by som skúsila z gap yearu vyťažiť čo najviac. Cestovala by som. Veľa a tak ďaleko, ako by sa len dalo. Okúsila iný svet, vzduch, jedlo a mentalitu. Možno by som pracovala.

  Vynorili sa mi všetky príbehy mojich starších spolužiakov, ktorí boli úspešní v tom, ako nešli hneď na vysokú. Dievčina, ktorá odišla do Indie a pomohla založiť školu. Chalan, ktorý sa našiel v Číne a zarobil hromadu peňazí. Iný, ktorý precestoval kus sveta a niekoľko mesiacov mal krásnu prácu zasadenú v nádhernej nórskej prírode ( a vychutnal si festival za polárnym kruhom).

 " No, to by som zvládla, zrejme. Asi by som sa dosť zmenila, možno si prežila a videla veci, o ktorých som doteraz len čítala. Pravdepodobne sa vrátila múdrejšia, ale iným spôsobom, ako mi môže ponúknuť akademická pôda. Možnože by som lepšie vedela, čo chcem v živote dosiahnuť," uzavrela som. Viem, že ročná prestávka medzi strednou a vysokou školou nie je pre každého, resp. niektorí už potom nie sú schopní opäť upadnúť do systému výučby dennou formou štúdia. Ale akonáhle som sa vnútorne zmierila s tým, že najhoršou vecou by nebolo neísť na vysokú, ale byť neproduktívna a inaktívna....prekvapivo sa vo mne prebudila chuť konečne si tie vysoké školy preskúmať. Začať sa prehrabávať rubrikami prijímacích konaní, požiadaviek na prijatie a  ponukami odborov... 

   Prvý míľnik vybratý. Potencionálna fakulta, odbor, miesto, mesto. Viem, čo treba robiť, aby som sa tam dostala. 

  A tak sme znovu skončili so spolubývajúcim  pri rozhovore. Opäť trochu obšmietavo. Zvládneme to? Z čoho ideme maturovať? Z mojej strany sa myšlienky rozutekali....

Je to ale naozaj to, čo chcem? No a čo s tým potom? Spomínam si na ambasádorku Liverpoolskej Univerzity, ktorá k nám priletela vysmiatučká z Anglicka, učitelia ju zobrali na kafe a do Tatier, ona nám odprezentovala, prečo by sme mali ísť študovať do Liverpoolu ( a my nepôjdeme, lebo je to drahé :D ), rozdala nám tašky s logom školy a išla naspäť. Nie je to pekná práca? S mladými, cestuje po svete....Kto to kedy študoval? Kto kedy vyštudoval Ambasádora Univerzity? Na svete je toľko zamestnaní a pracovných príležitostí, na ktoré skrátka odbor nenájdem....Navyše, veľa ľudí pracuje v diametrálne odlišných oblastiach ako vyštudovali. To všetko mi dáva nádej, že to naozaj nie je  len o vysokej škole. 

A mala by som byť ambiciózna a pokúšať sa vyšvihnúť na čo najlepšie školy?

Možno áno. Ak by viem, čo chcem robiť. Keby viem, že chcem byť medik, trielim na niečo v popredných rebríčkoch. Ibaže ja neviem... A potom je tu moja známa, ktorá študuje nie až tak náročnú školu, ktorá ju ale stále čosi naučí, už teraz robí v onom biznise a má prax, získava kontakty, stíha ďalšiu brigádu, partnera, spoločenský život i šport...Vraví, že pri hľadaní zamestnanie sa o ňu takmer pobili, teraz je finančne nezávislá od rodiny... Príbeh inej dievčiny zahŕňa vyštudovanie ťažkej chemickej školy. Tá údajne vstáva každé ráno o piatej a je v mliekárni. Bez praxe, ktorú popri škole nestíhala, sa zatiaľ lepšie nezamestnala ...

Doba sa mení, byť na vysokej nie je ktožvieaký zázrak, titul zas až tak veľa neznamená v porovnaní s inými kvalitami. Ľudia sú úspešní i bez slov ako Cambridge alebo Oxford v ich životopisoch. Niektorí nemajú pred a za menom nič a predsa sa uchytili, vyhrávajú napríklad  rôzne vedomostné televízne súťaže, napísali tri knihy, založili úspešné firmy alebo cestujú po svete  a programujú. Sú chytrí, makali na svojich talentoch, žili.... Napríklad teraz sa stala bestsellerom nejaká knižka o upratovaní. Mne to prišlo veľmi úsmevné....veď, denne upratujú milióny ľudí a niekto o tom napíše knihu a ostatní sú radi. A ktožvie, či má autorka vyštudovanú nejakú Fakultu vyšších prác upratovačských a písania dobre predávajúcich sa kníh (dvojodbor). :)

 Školy, najmä gympel, aj vzhľadom na to, že ma neupútal žiadny z asi 12tich ponúkaných predmetov ( aspoň nie do takej miery, že by som mu chcela dedikovať majoritnú časť života), vnímam skôr ako útočisko. Miesto, kde je človek ešte pod ochranou, má časť dozrieť a nájsť sa.
  U veľa spolužiakov sledujem nerozhodnosť. Tí, ktorí si mysleli, že vedia, čo so životom, kam sa uberať, odrazu prehodnocujú. A tak som sa nad tým pousmiala. Mnoho z nás  je na tom obdobne. I mne sa kadečo vyjasňuje, chytám pevnejšiu pôdu pod nohami, a to iným spôsobom ako doteraz. Cítim výraznú, hlbokú zodpovednosť za vlastný život, ktorú si veľmi cením a vítam ju. Sledujem zmeny v sebe, nové uvedomenia si...je to krásne, prirodzené a úplne ignorujúce, že ja toľko času skrátka nemám. :D

 Zrazu sa usmejem a podtón myšlienok sa zmení. Došlo mi, že som pomaly naberala pohľad, že svet je jedno ťažkopádne miesto, kde príležitosti lezú ako z chlpatej deky, kde keď už raz výber vysokej dovrzám, bude sa to so mnou ťahať ako žuvačka, musím si vybrať z mála a takmer každý výber je len z blata do kaluže a pekných vyhliadok je ako šafranu. 

 Tak sa na to pozriem inak. Po chvíli si uvedomím, že hoci sa cítim tak rozpačito a nerozhodne, dáva mi to príležitosť byť dobrodružná. A vzhľadom na to, že som bez konkrétne vytýčeného sna, teraz bude dôležitá najmä cesta. Vo svete je toho tak veľa, čo sa dá robiť. I ako práca, i ako koníček. Myriady miest, kam cestovať. Milióny aktivít, ktoré môžem vyskúšať. Samé príležitosti ako (sa) spoznať, zmeniť, niečo nové naučiť. Skrátka, život je najmä o radosti. O radosti zo skúšania nového, budovania a tvorenia. Učenia sa. A to aj na vysokých školách ( ktorých vôbec nie je málo. A obzory si môžem rozšíriť i na tie zahraničné). Na každej je nejaký človek, ktorý vie niečo, čo ja nie a môže ma inšpirovať. Každá má nejaké krásne miesto, kde si môžem vytvoriť svoju vlastnú jedinečnú spomienku. A v krajnom prípade, stále môžem odísť na inú.

 Pomohlo mi to. Odrazu som to všetko vnímala akosi jasnejšie. Svet je bohatý. Verím, že keď budem pilná a budem na sebe pracovať, uvažovať, používať rozum, usmievať sa, učiť...vyjde to...

              A keby nie, tak si dám ten gap year :)) 

Keby som...

Keby som bola zviera, bola by som
… hrdá, no milujúca šelma 

Keby som bola fáza mesiaca, bola by som
… celý cyklus

Keby som bola kniha, bola by som

… príbeh plný smiechu, sĺz a nočných rozhovorov, z ktorých vzídu najväčšie múdrosti a priateľstvá

Keby som bola oblečenie, bola by som
…  voľná košeľa obopínajúca nahé telo s trochou čipky na lemu, dlhý plášť

Keby som bola šperk, bola by som
… okolo krku ovíjajúci sa, tenký, kožený, prepletaný náhrdelník. S drobným, z dreva vyzeávaným príveskom a nepatrným kameňom

Keby som bola vec, bola by som
… stará knižnica plná vzácnych zväzkov a kníh

Keby som bola element, bola by som
… vzduch spolunažívajúci s ohňom, vánok prečesávajúci trávu a koruny stromov, vietor prinášajúci vôňu oceánu

Keby som bola strom, bola by som
… kvitnúca čerešňa alebo košatá vŕba, dotýkajúca sa svojimi listami toku rieky, prinášajúca tieň a útočisko

Keby som bola ovocie, bola by som
… jablko

Keby som bola farba, bola by som
… biela, ktorá vznikne roztočením celej palety farebného spektra no i  farba hviezdnej oblohy

Keby som bola nápoj, bola by som
… krištáľovo číra voda, opojné víno

Keby som bola človek, bola by som
… bard alebo kňažná

Keby som bola planéta Slnečnej sústavy, bola by som
… horúca, červená Venuša

Keby som bola hmyz, bola by som
…  motýľ, s krehkými, veľkými  krídlami sýtej, modrasto-fialovej farby

Keby som bola verejný dopravný prostriedok, bola by som
…  plťka, prísľub pre pár ľudí zazrieť čosi málo vídané

Keby som bola pieseň, bola by som
… mystická, netradičná. Bez slov, zahŕňajúca flauty a bubny.

Keby som bola film, bola by som
… mysteriózny, mozaikovitý, plný úvah a života

Keby som bola ročné obdobie, bola by som
… babie leto, plné zlatistých lúčov, farieb, listov, jabĺk, medu, orechov a plameňov sviec
... rozkvit jari, ten moment, kedy cítite, že po zime nastáva príchod nového

Keby som bola kvetina, bola by som

…  voňavá, jemná, s tŕňmi, ktoré sú právom jej súčasťou

Keby som bola povolanie, bola by som
…spisovateľ milujúci svoj život. Svoj (vnútorný) svet, vďaka ktorému tvorí..

Keby som bola  seriál, bola by som
… heroický príbeh vo svete mágie

Keby som bola miesto, bola by som
… skryté, výhľad z lesnej mýtiny na šíry oceán

Keby som bola darček, bola by som
… originálna, prinášajúca úsmev

Keby som bola spomienka, bola by som
… vháňajúca nostalgické slzy

Keby som bola mesto, bola by som
… zžité s prírodou, skryté v nej, nádherné, sebestačné, s malými domčekmi, úzkymi chodníkmi a jedinečnou architektúrou

Keby som bola zmysel, bola by som
… intuícia, spleť citu pre materiálny i duchovný svet

Keby som bola hra, bola by som
… eroticky zmyselná, s niektorými zásadami, bez pravidiel, odvážna, spontánna

Keby som bola sladkosť, bola by som
… roztopená čokoláda

Keby som bola denná doba, bola by som
… zrod rána, prvý dotyk zemských lúčov

Keby som bola hračka, bola by som
… ten plyšák, ktorý aj keď je ošarpaný, deti si ho berú všade so sebou a nezabudnú naň ani keď už  nie sú deťmi

Keby som bola časť tela, bola by som
… lono:)

Keby som bola zem, bola by som
… Atlantida, bájna, nepolapiteľná 

Keby som bola šport, bola by som
…lukostreľba 

Keby som bola vôňa, bola by som
… vôňa Zeme po daždi

Keby som bola znamenie, bola by som
… panna, večná panna, vždy objavujúca nové hĺbky

Keby som bola bájna bytosť, bola by som
… elfka

Keby som bola budova, bola by som
… starodávny chrám, priestranný, so záhradami, riekou, pokojný

Keby som bola mesiac, bola by som
… máj

Keby som bola látka, bola by som
… kašmírová vlna

Keby som bola tvar, bola by som
… pentagram v kruhu

Keby som bola odpoveď, bola by som
… Áno

Keby som bola hudobný nástroj, bola by som
…  harfa, ladná, zvučná

Keby som bola slovo, bola by som
… melodickosť (?)

A ti, kteří by tu bez chyby zbyli, na co by tu vlastně byli ?

      Raz som v noci sedela na posteli a zamýšľala sa, že v minulosti, pred asi 5 rokmi som urobila

isté rozhodnutia ohľadom vzťahov, ktoré sa v tej dobe javili krásne a postupne sa to celé zbúralo a priviedlo to akurát tak hromadu ošemetných situácií.

  " No, ale teraz som už poučená. Pravdepodobne, keby viem ten koniec teraz a akosi to poviem svojmu minulému ja, neurobila by som to už... Och, prečo som vlastne vtedy prikývla na otázku ohľadom partnerského vzťahu? Veď tie náznaky nepríjemného konca tam boli celý čas...."

  Zrazu...som to cítila. Bol to taký malý zázrak, pretože z ničoho nič som sa, sama od seba, ako dar, začala cítiť presne tak, ako pred piatimi rokmi. Pocity, na ktoré som akoby zabudla, všetka nevinnosť, očakávania, atmosféra vtedajšej zimy, postoj k vlastnej osobe, príchuť života, obavy, túžby..... všetko sa na chvíľku vrátilo, v ten moment som mala opäť 15. Vtedy som si uvedomila, že ja som si tým všetkým skrátka mala prejsť, potrebovala som to zažiť. Nebola to chyba. Alebo, ako sem tam vravím, múdrosť je výsadou skúsených. V tom momente empatie k sebe samej som skrátka vedela, že nech by mi  hocikto rozprával hocičo, dával akékoľvek - aj múdre - rady, nezáležalo na tom. Chápala som samú seba. Vtedy som si skrátka nemohla vybrať inak, boli to pre mňa kľúčové zážitky, bez ktorých by som niektoré veci nikdy plne nepochopila.

   Dôležité je, že som sa poučila, posunula som sa. Čosi som prežila, vnútorne to spracovala a vyšla uvedomelejšia a zmenená. A cítim, že k lepšiemu.  To je princíp.

  Pre mňa jedno z hlavných  uvedomení si bolo, že v konečnom dôsledku je zbytočné hovoriť o tom, že to ten druhý pokazil, on robil vo vzťahu samé chyby. Vzťahy sú totižto hlavne o nás samotných. A nie, nemám smolu. Nemám nešťastie na partnerov.  Každý vzťah a tá druhá polovička v ňom vypovedá čosi o nás samotných. Ak sa nejaký vzor opakuje, niečo sa zakaždým stane a ono sa to celé domrví, nie je to  o " no, mne sa také skrátka deje, to ja mám v živote takú smolu" alebo "to on bol taký babrák a ja som bola to chúďa". Je to hlavne o nás, o záležitostiach v našich vnútach, na ktoré sme ešte neprišli. Dôležité je naozaj chcieť na sebe pracovať, prísť na to a zlepšiť sa.

   Na škole mám hodinu Verejné vystupovanie v anglickom jazyku. Krásna vec je, že nejde o známky. Jednotku mám už len za to, že sa postavím pred tabuľu a poviem aspoň niečo. Takže v tom momente to celé naberá nový rozmer. Moja plná sústredenosť sa upriamuje na to, aby som podala čo najlepší výkon. Atmosféra je nastavená príjemne, všetci, celá trieda sme na jednej lodi, s viac-menej rovnakými skúsenosťami a učiteľ berie chyby ako súčasť, ako niečo, čo nám pomôže sa zlepšiť. Z jeho úst všetko znie ako cenný postreh, príležitost, na čom zapracovať, žiadna kritika.

  Trik je v tom vždy robiť veci najlepšie ako sme v tom okamihu schopní. Skrátka sa snažím. Ale dnes, napriek tomu, dostanem spätnú väzbu: Hovorila si miestami prirýchlo a potichu.

   A tak som bez stresu. Viem, že som spravila, čo som mohla. Nabudúce budem skrátka hovoriť pomalšie. A hlasnejšie. Za ideálnych podmienok sa opatrne, krôčik po krôčiku zlepším. A ak by náhodou nie, tak si dám možno pauzu s pokusmi o rečnenie a prihlásim sa na brušné tance. :D

   Na hodine Dejín kultúry padla otázka aká veta stojí nad vchodom do chrámu v Delfách. Zvláštne bolo, že odpoveď som poznala. Vedela som to. Napriek tomu som povedala celkom iný výrok.

Nebol síce správny, no niesol svoju múdrosť ( Ako hore tak i dole. Ako vnútri tak i vonku).

Čo ma na celej situácií prekvapilo najviac bolo, keď ma učiteľ za moju nesprávnu odpoveď, za moju chybu, pochválil, že je to veľká pravda a je výborné, že to poznám. Uvedomila som si, že niekedy to skrátka nie je len o exaktných odpovediach. Čas od času je to viac o rozhovoroch, diskusiách, úvahách a o tom, že nie je len jedno správne riešenie. 

   A tak si vravím. Vždy robte najlepšie ako to ide. Buďte húževnatí, snažte sa, nemajte z chýb hrôzu, občas sa stávajú. A bola by škoda, ak by niekto len zo strachu z chýb nič v živote neskúsil. Neurobil. Nerozvíjal svoje dary. Nezariskoval. 
  Navyše, čokoľvek ste už spravili, môžete to zobrať ako  situáciu z ktorej sa dá veľmi silno poučiť. Uvedomiť si, čo sa dá nabudúce spraviť lepšie, vyvodiť si zásady, ktoré sa i reálne dodržia a potom dané veci skrátka neopakovať. Byť pokorný, zamýšľať sa nad sebou a svojim konaním. 

  Sme tu od toho, aby sme rástli. Dôležitý je pohyb.  Niekedy skrátka vypadneme z rytmu. Ale chápete. Človek tento svet nespozná len skrz hlboké meditácie. Občas treba čosi trepnúť. Rozbiť. Dovŕzať. Zhodiť. Potknúť sa. Zle vybrať. Je to učebný proces. O tom je život. 

Jednoduché.  Konajte rozvážne a urobte  najviac, ako sa dá, aby sa chybe predišlo. A ak už sa predsa len stane, aspoň máte zážitok, na ktorom sa, v ideálnom prípade (keďže ľudia sú škodoradostní :D),  budete raz smiať. 

A ešte sa i poučíte. :)

Keď vás telo ľúbi

Máme vajíčko a spermiu. Spoja sa a zázrak sa začne diať. Tam kdesi to je celé zakódované. Malé semienka v ktorých je všetko. Vzniknú tkanivá. Kosti a svaly. Pôrod. Človek vidí. Postupne sa naučí rozprávať a spievať, vie, kedy sa má nadýchnuť a kedy žmurknúť. Každý orgán v tele vie, kedy a čo má spraviť. A vie, kedy ma rásť. Z toho takmer ničoho postupne, opatrne vyrastie  ľudská bytosť v nádhernom tele, do plnosti.

  Vždy ma to fascinovalo. Ako to tie bunky vedia a z čoho vlastne všetko vzniká . . .

  Musím priznať, že so svojím telom som nemala vždy najlepší vzťah. Nebol nijako sebadeštruktívny, no pamätám, ako som sa nijako nemohla pozrieť na seba v zrkadle, radšej som ho v rýchlosti prebehla, vynakladajúc snahu, aby som sa nijako nezahliadla v odraze. Bezohľadu na to, ako som vyzerala.

  A tak si hovorím, že je rozdiel, keď niečo viete a keď si to uvedomíte. Jasné, vedela som, kdesi hlboko, že moje telo je krásne. K uvedomeniu mi však dopomohol istý večer, sedela som v kuchyni a odrazu mi napadlo, čo keby poďakujem každej časti tela za to, že sa tak snaží, pracuje, je tu so mnou. Veď, nanešťastie, človeku častokrát začne chýbať zdravie až keď oň začne prichádzať. A tak som začala. 

   Najskôr vlasmi, jemne som ich pohladila a riekla úprimné ďakujem za to, že sú také lesklé, husté a dodávajú mi osobitný vzhľad. Celej lebke, že je pevná a chráni. Čelu. Očiam, že mi pomáhajú vidieť, Vďačná som i za ich farbu, tvar, pekné mihalnice, obočie. Môj nos, ktorý ma naučil veľa veciam. Pery, vďaka ktorým chutia bozky a môžem sa usmievať. Brada, lícne kosti. Uši. Krivka čeľuste. Zuby, jazyk, Precítila som krk. Pletenec ramena, lakte, zápästia, dlane a všetky články prstov. Každý jeden stavec. Ďakovala som prsiam, hrudnej kosti, rebrám, drieku, brušku, lonu, stehnám. Bokom, chodidlám a kľúčnym kostiam. Pomyslene som objala celú kožu, akoby som si prvýkrát uvedomila jej mäkkosť.

   Zabralo mi to istý čas. A uvedomila som si, že i tak som vynechala väčšinu vnútorných orgánov. Pousmiala som sa a začala odznova, zahŕňajúc i poznatky z biológie. Čapíky. Kruhové svaly oka. Zrenice. Sluchové kostičky a bubienok. Tymus. Nadobličky. Žily. Chrupavky hlasiviek. Komory srdca, srdcový skelet. Kostná dreň a plazma. Väzivá. Bunkové organely. Alveoly. Krvné cievy vo svaloch a  lymfatický systém. 

  A to už mi zabralo značné minúty, ktoré sa mohli poľahky pretaviť do hodín. Úžasné bolo, že veľa procesov a prepojení som si ani nie je vedomá a predsa som sa akosi nevedela zastaviť.

  A tak na mňa doľahla skutočnosť. Moje telo je tu so mnou. Pre mňa.  Stará sa o mňa, pracuje a snaží sa, aby som skrz neho mohla prejaviť svoju osobnosť. Aby som mohla precítiť všetky pocity a šťastie, ktoré tento svet ponúka. A ja mám pred ním rešpekt. Odrazu som jasne videla, ako sa vždy snaží, najviac ako sa dá. Len ja to niekedy bezočivo ignorujem a nijako mu nepomáham, skôr naopak...

  Svoje telo ľúbim. Chcem s ním byť kamarátka, často mu ďakujem a  prosím ho.Vravím mu, nech je  tu pre mňa a nech so mnou komunikuje, že  ja sa budem snažiť pochopiť ho a vypočuť...... Pretože v tomto svete to jeden bez druhého nezvládneme.:)

  A teda sa rada budem stravovať tak kvalitne, ako to len pôjde. Budem sa snažiť veľa hýbať, byť na slniečku, dýchať čerstvý vzduch, smiať sa, skákať, prechádzať sa, variť si, piť vodu a dostatočne veľa snívať.

 Ono to tak potom akosi ide všetko lepšie. V zdravom tele zdravý duch. Zistila som, že telo na dobrú starostlivosť zareaguje rýchlo, už o niekoľko dní viem postrehnúť rozdiel.  A stojí to za to. Cítim sa potom ľahko a všetko v živote ide akosi ľahšie.

  Nehovoriac o tom, že pred pár týždňami som si opäť skúsila takto komplexne precítiť telesnú schránku. Tentoraz som sa už i pozerala na seba vo veľkom zrkadle.  A stalo sa čosi nevídané. Kdesi v procese som sa začala cítiť nevýslovne šťastne, spôsobom doteraz nepreskúmaným. Pocit vyvieral zvnútra, prechádzal cez srdce a celú ma objímal. Akoby...som konečne, po toľkých rokoch života...precítila aké to je. Keď Vás vlastné telo ľúbi. A vy jeho. :)

Nie je temnota ako temnota

     Ľudské bytosti pochádzajú zo svetla. Slnko je blahodarné a liečivé. Dni ma napĺňajú radosťou, prebúdzajúce sa rána a pôvabné západy červenkastých lúčov. Ja som to veselé dievča plné farebných snov. Nič škaredé, surové, divoké si neprosím. Ja sa nebudem pozerať na tieto čiernobiele výjavy. Chápete, chcem radosť, veselie a v noci snívať o rozkvitnutých denných záhradách zaliatych mliečnymi lúčmi.

  Vyhrievam sa na Slnku ako mačka, preciťujem jeho dotyky a je mi dobre, mám všetko, čo potrebujem...Je to ľahká rovnica. Svetlo je dobré. Tma je zas zlá. Dualita.

Áno. Dokiaľ som si prvýkrát nesadla za mesačnej noci na záhradu. Hľadím na mesiac, obklopená tmou.

   " Naháňala som celý ten čas slnko, neuvedomujúc si, že to bola luna, čo mi chýbala," píšem. Cítim sa tak pokojne, vzduch je plný vône tajomstiev. Zrazu som vo svete, ktorý mi slnečný svit ponúknuť nevie. Moja bytosť sa raduje. Učím sa tomuto nočnému tichu, pokoju, mágií... obloha nijako nepripomína tú, na ktorú som si tak dôverne zvykla. Zmenila sa. Rozprestrelo sa predo mnou majestátne divadlo padajúcich hviezd, súhvezdí, mliečnej dráhy, splnu a nádychu nekonečnosti.
 Tak. Život nie je len o slnečných dňoch. A nie všetky noci sú zlé. Sú skrátka iné. Plné svojských čarov a skúseností.

 

   A tak teda sa pomaly učím. Vnímať sa celá, biela i čierna. Prijať i svoju temnú stránku, nepotláčať ju, nebojovať s ňou. Nebáť sa kostier, prachu. Obliekam sa do čiernych šiat, ak sa na to cítim. Keď prídu, pokúšam sa vítať i obdobia, kedy sa necítim pekne, beriem to ako súčasť, fázu, vďaka ktorej sa môžem opäť znovuzrodiť do nevinného dievčaťa.   A potom, celkom prirodzene, odhodím čierne šaty a vďačne sa oblečiem do svetlých, zrazu zažiarim.
 Objímam moju clivosť. Melanchóliu. Samotu. Hnev. Uzavretosť. Sexualitu. Preciťujem, ako sa aspekty mojej osobnosti dopĺňajú. Tým, že im dávam voľný priechod mi zas oni dávajú, učia ma tomu najlepšiemu z nich a následne opäť odchádzajú.
  Krásne je, že človek postupne naberá cit. Napríklad smútok, žiaľ, i ten veľmi ťaživý. Necháte slzy zmyť najväčšie nánosy bôľu, plač vykoná čo má a zrazu ucítite kdesi hlboko, že už stačí. Vtedy si poviete: " Dosť. Je čas posunúť sa, táto emócia mi pomohla tak, ako len mohla," a s ľahkosťou ju vďačne necháte ísť.

 Celé je to vlastne o veľmi delikátnej rovnováhe. Vedieť určiť, kedy nechať plynúť a na čom treba psychicky pracovať. A občas si i hovorím, že ak sa ma určitá myšlienka stále dotýka, zrejme som ju ešte plne nepochopila. Je na mne, čo s ňou urobím Obvykle ju jednoducho nechám dozrieť. Opatrne sa na ňu zameriam po čase a skúmam, ako sa ohľadom nej cítim.

  Pomyslené dni a noci duše prichádzajú cyklicky a môžu trvať týždne. A až keď sa naučíme ich v pokoji privítať, uvedomiť si ich a nepotláčať, naplno sa prejavia všetky dary, ktoré so sebou prinášajú.

" Si na dievčatá?" aneb hlbšie za skutočnosťou

    Mala som asi dvanásť, keď som si povedala, že niekedy si určite založím blog, seriózny, kde si budem zapisovať svoje postrehy a úvahy. Premýšľala som však, že pekné obrázky sú veľmi dôležité a google nie vždy ponúkne to, čo hľadám. Tak som sa prvýkrát začala hrabať na rôznych stránkach s obrázkami, ako deviantart, a ukladať si tie, ktoré by sa mi mohli teoreticky hodiť. Neskôr myšlienka upadla a ja som si skrátka začala ukladať obrázky, ktoré sa mi páčili. Prišlo uvedomenie, že tie   obrázky sú rôznymi prejavmi môjho ja, ako vnímam svet, na čom rezonujem, čo ma láka, čo sa mi páči, po čom túžim, čo ma priťahuje, aké mám vnútro, ako sa cítim, nad čím premýšľam. 

   Výber prebiehal často podvedome a za tie roky sa mi galérka v noteboku prerástla na vyše tisícpäťsto obrázkov. Obrázky rada zverejňujem a aj si rada pozerám podobné "zbierky" iných ľudí. Mám vždy pocit, že toho človeka trochu viac spoznám, rovnako, ako aj keď niekto zareaguje na mnou zdielané obrázky. Občas sa divím, koľko rôznorodosti možno vidieť i tu. Ako niektorí nachádzajú záľubu v chladných a čiernych výjavoch, dokonca i v agónií, občasní si libujú na farebných dáždnikoch a mačičkách, iní na dychberúcich záberoch prírody. Mala som kamaráta, ktorý bol na verejnosti vždy veselá kôpka, veľa sa smial, farebne obliekal, no na pozadie si nastavil veľkú, šedú fotografiu zlovestne smutnej oblohy. Hneď mi napadlo, že ho čosi musí trápiť, keď mu je blízke niečo také depresívne. A bola to pravda ...

    Za tie roky vnímam i u seba rôzne uvedomenia si a zmeny. V trinástich som si stiahla fotky, nad ktorými by som sa teraz ani len nepozastavila. Vďaka tomu, že som si istú dobu ukladala obrázky, kde často figurovali masky a škrabošky, mi došlo, že sama som si vo svete "nasadila veľkú masku" a nehľadím na svoje úprimné názory.

   Je toho veľa. Je zaujímavé sledovať, ako sa galéria mení spolu so mnou. Pomedzi čas sa však vyskytlo množstvo obrázkov žien. Odetých, sporo odetých, vyzývavo odetých až nahých. A tak prišla, neraz, otázka: Paťka, a ty si bi? Alebo si na baby? . . . Zamýšľam sa, že nie, nie som, ako Ti to mohlo vôbec napadnúť?? Zamýšľam sa hlbšie, odpoveď nemenná. Tak som si vzdychla a reálne sa rozhodla pozbierať všetky dôvody, prečo je tam tých žien tak veľa, pretože vyniesť rýchly záver, že je to skrátka mojou sexuálnou orientáciou, je síce jednoduchý, ale celkom nesprávny. 

1. Vôbec netuším, ako som asi do 11tich rokov vnímala ľudí alebo ako som ich vôbec mohla rozoznať v dave:D Pretože som ich vnímala ako celok a ani trochu som sa nesústredila na jednotlivé časti. Vedela som povedať farbu vlasov, či mi je niekto sympatický alebo nie, či s ním chcem tráviť čas, či je dobrý alebo zlý. No mimo toho som netušila, či je človek považovaný za pekného alebo nepríťažlivého. Nevšímala som si farbu očí, opuchy tváre, veľký nos, vrásky, stavbu tela, krivku úsmevu, pleť. Postrehla som nezdravé extrémy, ako prílišnú chudosť či obezitu, no hodnotiť, čo vyzerá sexy išlo úplne mimo mňa.

  Prvý raz som si všimla nejakú babu, ktorá sebavedomo kráčala pred nami: " Aha, aká je pekne chudá! A takáto postava sa chlapcom určite páči." Maminina reakcia bola: " Konečne si to všímaš!" A tak som si začala všímať ľudí, rovesníkov, celkom inak ako doposiaľ. Začala som sa viac pozerať na seba, porovnávať sa. Prezerala som si azetové profily dievčat a prepadlo ma ťaživé zistenie, že tie dievčatá sú pekné a aj na fotkách vyzerajú krásne a ja vyzerám na fotkách škaredo. V rebríčku zaujímavosti a nádherných čŕt som na spodných priečkach. Sila toho "zistenia" bola taká ťaživá, že sa mi chcelo plakať. Rýchlo som si uvedomila, že toto musím v sebe vyriešiť v zárodku, pretože to môže byť moc silné. A tak mi nenapadlo nič lepšie, ako sa snažiť úprimné dievčatá v duchu pochváliť za hocčo, čo sa mi na nich páči. Žiadna zášť ani závisť. " Aké má krásne oči. Máš nádherné vlasy. Ona vyzerá úplne rozkošne." Eventuálne, ako som sa naučila nájsť krásu v iných, ( a zistila som, že na každom môže byť čosi pôvabné) našla som i tú svoju:) Pridanie fotky so sympatickým dievčaťom bolo teda v tej dobe založené na prejave obdivu, pochvaly a akceptovania.

2. O existencií porna som vedela, bolo to také "verejné tiché tajomstvo". Moc sa o tom nehovorilo, možno občas šepkalo v škole medzi spolužiakmi, teória nám bola vysvetlená a neznelo to nijako nepríjemne. Keď som na internete videla takéto video prvýkrát, ostala som v šoku a istú dobu som na chlapov pozerala s prižmúrenými očami, krútiac hlavou nad tým, čoho všetkého sú schopní. 

 Mala som "šťastie" na akt mimoriadne drsný, príliš rýchly a zúrivý na to, aby bol príjemný pre oboch, on bol veľký, ona maličká, on ju škrtil a bil a nadával jej. Žiadne pohladenia, uvoľnenosť, smiech. Skrátka, klasika. Musela som to chvíľku v sebe spracovať, takže  som bola oveľa dôverčivejšia k ženám, pretože som si vravela, že ony sa takto ku svojim partnerom nesprávajú.

3. Chlapcov som sa istú dobu stránila, hanbila, nevedela som, čo v ich prítomnosti povedať, takže som si ich ani nevšímala.

4. Ako dieťa som bola trošku bucľatá, keď som si to konečne "všimla" a uvedomila, začala sa cesta rôznych, miestami náročných, no prospešných zmien. A tak som sa povedome obklopovala obrázkami zdravých, štíhlych dievčat, ktoré boli fit. Pre vlastnú inšpiráciu, ako pekne môže vyzerať telo, keď sa oň starám.

5. Keď už som bola staršia ( a spracovala môj zážitok z pozerania porna:D), okolo 15tich, nemala som pocit, že ma moc kolektív bral. Azda som pôsobila až moc nevinne, slušne, že by som spolužiakmi pohŕdala, keby sa podelia o príbehy, ktoré sa im stali alebo so mnou zdieľajú ich partnerské: chcem zažiť. Občas som i započula: " Pššt, ide Paťa, nebavme sa o tom." 

Halooo. Ja nie som puritánka. Veď, dokonca, i ja som mala frajera. No taak, decká, čo je s Vami. - myslela som si. A tak, priznávam, som tak svojsky chcela dať i ostatným vedieť, že ja nemám problém so šteklivými témami, nebudem nikoho odsudzovať, a preto som podobné obrázky i zverejňovala. Obvykle umelecké, no napriek tomu polonahé ženy, dotýkajúce sa dvojice a tak. A prišli komentáre ako: " Téda, toto by som do Teba nikdy nepovedala." Ha! Vidíte? Nejdem za rehoľnú sestru. Navyše, neskôr som zistila, že to oceňujú najmä chalani. " Pekne Paťa, dobre ty, ty asi budeš taká divoška, čoo? :P " Ach jaj. Keď už nič iné, aspoň bola som zaujímavá . (teda, možno)

6. V tom období som bola dosť zameraná na svoje telo, pretože sa rýchlo menilo, váha kolísala a podobné, po čom som ja túžila , som i hľadala. Plné tvary, driek, dlhé vlasy, skrátka, aby celkový dojem zo mňa bol príťažlivý, takže bolo prirodzené, že som automaticky takéto niečo postrehla i na iných ženách a ocenila to. Zverejnené fotky boli odzrkadlením mojich predstáv, ako by som chcela pôsobiť na ostatných.

7. Ako roky plynuli, postupne sa viacmenej vytratili všetky vyššie spomenuté dôvody, je to za mnou. Objavila som v sebe sama niečo iné. Silu ženstva. Zisťujem, že som nevynašla nič prevratne nové, sú o tom knihy (napríklad Ženy, ktoré behali s vlkmi), kapely, skupiny  a hlavne, celé vnútorne dedičstvo a stovky rokov tradícií. 

  Toto prišlo neočakávane, nový nádych z celého podvedomia. Raz som sa vnútorne snažila vysporiadať s určitou bolesťou zo vzťahu a skúšala som to pomocou rôznych predstáv v mojom vnútornom svete. Keď som skončila, ostala som tam a odrazu ucítila niečo nové. Vzdialené, no silné. Sama som, ani neviem prečo, povedala modlitbu, že si prosím naučiť sa starej múdrosti žien. A zmeny prichádzajú, hoci pomalinky. Niekedy, keď sa stratím v úvahách, absolútne nechápem, ako mohlo dôjsť k patriarchálnemu systému spoločnosti

   Ženy sú vodkyne a vedmy. Ony majú vnútorné spojenie s múdrosťou, energiami, cítia, ich menštruácia je posvätná, pretože odráža prírodný cyklus, je o prepojení vnútorného sveta s vonkajším.  Sú to liečiteľky i šamanky. Vedia, kedy prichádza smrť, ktorá je nevyhnutná. Predpovedajú budúcnosť a komunikujú s duchmi. Môžu byť dravé a divoké, plné právoplatného hnevu, no i milujúce, podnecujúce to najlepšie v nás. Oporu nachádzajú v intuícií, ktorá presahuje to, kam môže ísť logika, ženy tvoria, majú vízie a sny, sú matky detí a myšlienok. Vychovávajú a zasväcujú, zbierajú kosti a poznajú byliny. Nebránia sa pocitom, plačú a ich slzy obmývajú Zem, listy sa chvejú od radosti s nimi, keď sa smejú. Vedia v tichosti pozorovat a aj energicky brániť. Sú schopné krásne spievať a do vlasov pliesť kvety. Prijímajú a prekonávajú bolesti. Nosia vodu. Utiekajú do lona prírody a je to ich návrat domov Pre ne je prirodzené spoločne tancovať počas splnu, vyť a následne sa uzatvárať do seba. Sú empatické, schopné vcítiť sa, porozumieť. Maľujú. Milujú mužov a cenia si svoje sestry. Ženy vedia, kde hľadať vnútornú silu a byť statočné.

    Pár dni po modlitbe som si tak z dlhej chvíle hodila do vyhľadávania prvé, čo mi napadlo. Wild Woman. Obrázky z veľkej miery odrazili to, po čom som pomaly začala sama túžiť, čo sa mi začalo výrazne páčiť. Spontánnosť, príroda, ohniská, mesiac a opäť - vnútorná sila v rôznych obmenách.

   Obdobné fotky sa vyskytli v galérií i pred tým, pretože to tam kdesi vo mne bolo vždy. Ženy, vyjadrujúce emócie, opätovné spojenie s telom a prírodou, ženské kruhy, návrat ku koreňom. Záblesk odrazu toho, čo považujem za prirodzené pre ľudskú bytosť.

8. A vôbec nemám v úmysle povedať, že muži nemôžu byť liečitelia. Alebo že oni vedia milovať menej a nespievajú tak pekne a príroda ich odpísala a sú z kameňa a nevedia nič precítiť a vlastne na čo ich máme. Vec sa má tak, že som musela hlbšie spoznať seba, aby som mohla začať hlbšie spoznávať mužov. Donedávna som sa stále cítila pri niektorých menejcenne. Teraz to vnímam inak, nie je to: " Ja by som nebola pre neho dosť dobrá." Namiesto toho cítim:" My dvaja sa jednoducho k sebe nehodíme. Ja si neprosím tráviť s Tebou  veľa času a možno ani ty so mnou."

  Pri mužoch u mňa ( vyjmúc extrémy ) nikdy nerozhodovala fyzická stavba tela, takmer som ju ignorovala. No teraz ju vnímam, aj keď sa vôbec nesústreďujem na nádherne vyrysované svaly. Telo je súčasť. Sledujem, aké je mužské telo odlišné od ženského, chôdza je iná a ako sa snúbi vzhľad s povahou a charakterom. Ako znie ich smiech, čo hovoria oči a ako vyzerajú ruky.

   Nie je to o tom, že by mi kedysi prišli chlapi nezaujímaví a preto ich bolo menej v obrázkoch. Je to o tom, že do plnohodnotného ocenenia som, vyzerá to tak, musela dozrieť. :)

9. Prostý posledný dôvod je, že sa mi skrátka páči ľudské telo. Pekný akt je podľa mňa umenie. Nahé telo je prirodzené, je to istá sloboda, ladnosť, krása, dokonalý výtvor prírody, celý nežne popretkávaný tak, aby fungoval. V zdravom tele je sila, ležérnosť, niektoré telá sú pevné a pružné, ako lane, iné sú mäkké a oblé. Telá reagujú na prítomnosť iných tiel, vedia sa poddať a niektoré krivky na nich sú, verím tomu, stvorené na dotyky a obdiv:)

   Celé je to vlastne koplexná kombinácia vecí, dôvody sa prelínajú, nadväzujú na seba. Zverejňovanie obrázkov odráža cestu pocitov menejcennosti, "terapie", hľadania vlastnej pevnej pôdy pod nohami, spolupráce s telom, motivácie, obdivu, uznania, nachádzania a v neposlednom rade, mám hromadu krásnych fotiek, ktoré môžem používať ku článkom na blogu. :))