Keď som mala asi 14 rokov, odrazu mi začalo vadiť, ak bol niekto ku mne výrazne starostlivý. Neberte to zle, vážila som si to, len ma to z ničoho nič prekvapilo.
Prečo mi starká doniesla tanier s jedlom až do obývačky, keď mám zdravé nohy a hromadu energie a môžem si poň zbehnúť sama? Prečo mi hovoria, kedy sa mám ísť učiť a kedy mám oddychovať? Hádam si viem svoj čas sama najlepšie zorganizovať. A ak nie, treba sa to naučiť. Prečo mi kážu, kedy ísť spať?
Toto vnútorné nastavenie mi zabezpečilo ľahký prestup na internát. Veľká časť mojich rozhodnutí mala zrazu výrazný dopad na kvalitu môjho študentského života. Nebolo nikoho, kto by mi dohováral, pomáhal mi. Ak si miniem všetky peniaze, mám problém dostať sa v piatok domov. Aký nákup si spravím, také jedlo budem jesť ( alebo umriem od hladu :D ). Ak budem ponocovať, budem unavená. Aké oblečenie si prinesiem, tak budem odetá. Ak nebudem tolerantná k spolubývajúcim, neprispejem k dobrej atmosfére. Poobedia si takmer úplne organizujem sama. Ak nedodržím termín na odovzdanie laboratórnej práce, budem mať o desať percent nižšiu známku. Ak si zabudnem zobrať dáždnik v upršanom období, pravdepodobne zmoknem. Ak si nespravím čaj, tak je nízka šanca, že budem mať v ten večer čaj. Ak si neumyjem po sebe riad, objaví sa pleseň a on odíde sám ( no kiežby!).
Na priváte človek získa ešte väčšiu voľnosť. Nemusí sa strachovať, že niekto bude sliediť, či šiel po škole na pivo. Nemusí si pýtať vychádzku. Nemusí tam prespať. Nemusí sa obávať, že mu po desiatej vypnú teplú vodu ( pretože tá nejde obvykle celý deň). Ak sa ľudia nijako nedohodnú, tak sa v kúpeľni objaví tiež pleseň a kúpeľňa odíde spolu s riadom.
A ono to pokračuje i do ďalších životných oblastí. Môžem cestovať, aj do ďalekých krajín. Sama rozhodnúť, či na to sú peniaze, čas a chuť. Môžem mať partnera a nájsť si brigádu. Ísť na chatu, festival a k večeri si dať víno. Rodičov sa už nemusím pýtať o dovolenie, len im oznamujem. Nerozkazujú ani nezakazujú, iba dávajú rady.
Ako mi začalo tiahnuť na dvadsiaty rok života, celé sa to ešte viac prehĺbilo. Preberám zodpovednosť za svoj život. Ešte hlbšie a výraznejšie vnímam, že mám možnosť voľby, rozhodnutia majú vždy následky a ich spleť vytvorí tapisériu môjho života. Rozhodujem, aké mám myšlienky. Kde pôjdem pracovať. Je na mne, s akými ľuďmi budem tráviť čas. V mojej réžií sú názory, ktoré si pripustím, zručnosti, ktoré si osvojím a zmluvy, ktoré podpíšem. Knihy, ktoré prečítam, filmy, ktoré ma ovplyvnia a miesta, kam zavítam. Od drobností - ako sa budem dnes stravovať a či si pôjdem zabehať až po verdikt, kde a na ako dlho chcem bývať, ako si zariadim priestory a komu verím.
Rozhodujem, či budem rozvíjať to, čo mi ide a čo ma baví, alebo či budem príliš pohodlná a mrhať energiou.
A tým nechcem povedať, že niektoré dnes-sa-z pyžama-neprezlečiem lenivé dni sú zlé. Práve naopak. Často poobedia strávim len takým poflakovaním - a ono to je prospešné. Pozeranie vtipného seriálu/hrabanie sa internetom/spánok mi veľakrát dá v tú chvíľku viac ako čokoľvek iné. Ide len o to, že kdesi hlboko v sebe cítim, kedy to už nie je čas strávený oddychom a relaxom, ale lenivosť a plytvanie. Vtedy sa potrebujem vzchopiť a neupadnúť do životnej pohodlnosti. Viem, že potom strádam, pretože (napriek občasnej daromnosti) svoju energiu predsa túžim vedome vkladať a smerovať.
Nedávno som začala pozerať seriál Breaking Bad. Niektoré diely a scény vystihovali život jednej z hlavných postáv - mladého Jessieho Pinkmana. Po tete mal pekný dom, ktorý bol ale v katastrofálne žalostnom stave, samý neporiadok, chabo zariadený, jeho kamaráti pôsobili ako trosky, ktoré nezvládajú život s drogami. Nemal prácu, peniaze, vzdelanie, ani ženu, ktorej teplo tela by cítil každú noc a mohol by ju zahŕňať láskou. Životom sa pretĺkal cez rôzne párty a drsne pôsobiacim slovníkom s obmedzenou slovnou zásobou, no bol pohádaný s rodičmi, bez ich podpory a hlboko v sebe zúfalý. Škoda ale bola, že ten chalanisko mal potenciál. Ak už nič iné, vedel kresliť. A evidentne ho to i bavilo. I keby už nič iné na svete dobre nevedel, prečo sa nevenoval aspoň tomu? Prečo sa nechal ubiť nepriaznivou situáciou v mladosti a stratil silu urobiť za niektorými vecami hrubú čiaru a zmeniť sa?
Na mňa to pôsobilo ako príklad. V teoretickej rovine tak môžem skončiť i ja. No nechcem. Túžim mať miesto, kde sa cítim dobre. Domov. Robiť činnosti a aktivity spojené s radosťou. Stretávať ľúbezných ľudí. Mať priestor v živote na spontánnosť, chaos i úhľadný poriadok. A z obrovskej časti je to celé najmä v mojich rukách. Toto uvedomenie ma zahŕňa veľkým rešpektom.
Keď som bola dieťa, boli to najmä rodiča, ktorí rozhodli o tom, čo sa kúpi. Čo bude na večeru, kam sa pôjde na dovolenku, aké oblečenie nosím, ktoré programy v televízií máme predplatené, aké vlastním hračky a aká rádiová stanica nám hrá. Je to krásne, asi ako vždy keď vás niekto oboznámi s niečim novým, čo ste nepoznali. No myšlienka toho, že môj život pomaly začína byť o mojom vkuse, mojom štýle a o mne samotnej ma napĺňa bázňou a radosťou. Je to zodpovednosť, ktorú plne prijímam, pretože verím, že so snahou, silou, vierou a pozornosťou môžem tú svoju púť prežiť tak, aby stála za to. Aspoň pre mňa :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára