Objatie z orientu

Pri všetkých tých krvavých článkoch o islamskom štáte mi napadlo spomenúť, že i ľudia z Blízkeho východu sú stále...veď viete. Ľudia. S rodinami a deťmi..a domovmi, ktoré im boli častokrát zničené..

Môj dedo prišiel na Slovensko z Iraku pred vyše päťdesiatimi rokmi, aby vyštudoval vysokú školu. Hneď po tom sa chcel vrátiť naspäť domov. Ibaže sa zaľúbil do mojej babiny a tak sa stalo, že  sa jeho domovom stalo Slovensko. S arabskou časťou rodiny sa veľa nestretávam, no z rozprávania a niektorých internetových konverzácií mi je jasné, že sú to šikovní ľudia. Zubárky, chirurgovia, právnici a umelkyne. Nádherné ženy s uhrančivými očami, ktoré prechovávajú úprimnú lásku k rodine a ich vysmiate deti s hustými, kučeravými vlasmi.

Nikdy som sa neučila po arabsky. Dedo nijako výrazne islam nevyznáva ( jeho obľúbený nápoj je ibištekový čaj s červeným vínom a vlastní farmu s ošípanými :) ), no o jeho rodnej krajine rozpráva veľa a krásne ... Spomína, ako sa rád učil prírodovedné predmety, aký mali školský systém, pamätá na nádherné statky svojho otca, kde šplhával po palmách, veľa zdôrazňuje úctu a obdiv k súrodencom...

Osobne som spoznala  jeho synovca Mohammeda, ktorý preukázal veľké nadanie pre jazyky a teraz študuje medicínu v Holandsku. Porozprávala som sa s dedovými kamarátmi, ktorí prišli na Slovensko spolu s ním ( z ktorých jeden je môj kožný lekár), poďakovala za bamie a domácu baklavu, ktoré nám doniesli ako dary a hrávala som sa s ich vnučkami. Väčšina ľudí z Východu, ktorých som stretla, boli milí, vysmiati a inteligentní. Manželky nenosili hijáby, ich vierovyznanie nevnucovali a vedeli veľmi dobre hrať Sedmu.:)

Začiatkom novembra k nám priamo z Bagdadu zavítala vzácna návšteva - dedova mladšia sestra Hasnia. Výborne a veľmi elegantne vyzerajúca iracká babička, ktorá i napriek vysokému veku a krušným časom nabrala odvahu a prišla, čím deda nevýslovne potešila. 

Hasnia, zistila som, je znamenitá kuchárka Keď som prišla na návštevu, posadili sme sa za stôl s tradičnou irackou polievkou z jahňacieho mäsa s cícerom, plnenými vinničnými listami a dvoma  plnými misami ďatlových koláčikov kleiche.

Debata sa počas večere rozprúdila naplno ( aspoň natoľko naplno, ako sa dá, keď potrebuje arabsko-slovenského tlmočníka:) ). Hasnia rozprávala o tom, ako veľmi ľúbi svoje vnúčatá, ktoré nedávno začali chodiť do školy. Ako spoznala svojho muža. Ako jej dcéra maľuje krásne obrazy a učí výtvarnú výchovu.  Ako ona sama vyštudovala geografiu, no potom pracovala na ministerstve.  Ako je vďačná, že jej dedo pomohol financovať postavenie krásneho domu pre celú jej rodinu (neskôr mi povedali, že bol zbombardovaný). Aké mala kedysi dlhé, tmavé vlasy. Ako pred takmer tridsiatimi rokmi prišiel môj ocino s babinou k nej na návštevu a ona na to často s úsmevom spomína. Ako rada pozerá seriály, najmä tie o varení. Ako by chcela s nami všetkými fotku na pamiatku....

Celé to bolo také obohacujúce a príjemné...vyslovene som cítila, ako sa atmosféra uvoľňuje, stáva sa úplne priateľskou.
"Och, a to jedlo je naozaj vynikajúce. Si výborná kuchárka. Ďakujem Ti, že si prišla," povedala som. Odrazu som videla, ako sa Hasnii rozradostnila tvár. Naozaj ju to potešilo. Netušila som, čo spraví, no ona sa svižne postavila a podišla ku mne. Na líca mi vtisla dva veľké, vďačné bozky a vzápätí ma silno a úprimne objala. Mierne prekvapená, no s úsmevom na tvári, som privrela oči a  jej objatie opätovala...Bola to radosť, ktorú som cítila až v srdci :)