sobota 1. decembra 2018

Iba láska nestačí

Keď som mala asi 14 rokov, povýšila som si lásku nad všetko. Nebola som si celkom istá,  čo to vlastne láska je, ale akosi som ju intuitívne chápala. Skrátka, ak je vo vzťahu láska, stačí to. Láska vo vzťahu je istota. Znamená, že na konci všetko dobre dopadne. Sme zachránení

Po rokoch som prišla na niečo, čo ma prekvapilo. Láska sama o sebe nie je žiadna istota. Vo vzťahu môže byť láska a predsa ma ten druhý môže zraniť.  Podviesť ma. Ublížiť mi. Zabudnúť na mňa. Brať ma ako samozrejmosť. Môže  túžiť po niekom inom. Môže neplniť sľuby, ktoré mi dal. Môže vidieť len to najhoršie vo mne. Môže ma hanlivo osloviť a zvýšiť hlas. Môže odo mňa odísť. A pri tom všetkom ma môže úprimne ľúbiť, najlepšie, ako dokáže. Môže ma ľúbiť a zároveň sa správať ako totálny idiot. :) ( A ja častokrát tiež)

A tak som zistila, že iba láska nestačí. Je potrebná, áno. Je absolútnym základom a je nádherná. Je tak dôležité cítiť ju, k ostatným a hlavne k nám samotným... Ale skrátka nestačí. Pretože láska sama o sebe nie je čarovné zaklínadlo, ktoré zmaže našu minulosť, opraví charakter, zdokonalí osobnosť a spasí dušu. Láska sama o sebe neprináša žiadnu záruku nádherného vzťahu. Láska sama o sebe nevyrieši problémy.  Láska je základ. Láska je láska a my sme ľudia, ktorí si ju azda občas priveľmi romantizujú.

Ibaže, och, koľkokrát  viac ako o romantických bozkoch je to celé o sebazapieraní, priznávaní si vlastných chýb, premáhaní  inštinktov, nechuti, racionálnom uvažovaní, zatínaní zubov. Je tam tak veľmi veľa zraniteľnosti, náročných rozhovorov, obetí, zničených očakávaní a bolestivého spoznávania sa. Láska nesídli v náruživých objatiach a zimomriavkach pri každom dotyku. To je obvykle zaľúbenosť. Láska sídli v rešpekte, opore a pevnom priateľstve. A niekedy je náročná.

Akonáhle si v srdci povieme - S týmto človekom chcem náš vzťah naďalej budovať. Tohto človeka si vyberám za svojho parťáka - vzťah dostáva novú úroveň. Voľba. Zvolili sme si.
Netreba sa potom pýtať, či to s tým druhým bude niekedy ťažké. Prosto to tak bude. Ibaže  vzťah máme a musíme budovať i keď príde náročné obdobie. Keď príde chladná zima. A v takých časoch je niekedy obťažné ( nemožné?:) ) poľahky cítiť tú nadšenú istotu a nájsť oporu v srdci. V tom momente sa musíme našej voľby dotknúť rozumom, logicky, intelektuálne, ba až mechanicky. Rozhodli sme sa a  musíme sa toho držať. V určitom bode sa láska stáva voľbou.

A aký je pre mňa úplne najkrajší paradox? Aj napriek tomu, že iba láska nestačí a nespasí nás, tie náročné zimy v srdci zvládneme stále najmä vďaka tomu, že tam tá láska predsa len kdesi hlboko v nás nenápadne dýcha. Až keď sa jej znovu dokážeme dotknúť, aspoň končekmi prstov, až vtedy majú vzťahy šancu a  zimné ľady sa začnú opäť roztápať... konečne môže prísť naša jar.
A presne v takých chvíľach si hovorím, že azda v niečom som mala pravdu i v štrnástich. Nakoniec nás tá láska predsa len zachráni.  :)


( Inšpirácia na článok prichádza z rozhovorov počas nočnej cesty autom, zo stretnutí v kaviarni, náhodného komentára na Quora.com a rokov krásnych vzťahov, ktoré mali občas náročné konce :) )


pondelok 1. októbra 2018

| Cit

Jeden z najkrajších pocitov -
pokojne sedieť,
vnímať plynutie sveta,
nadýchnuť sa,
vnímať život,
cítiť tep Zeme,
zavrieť oči,
a vidieť prúd.


Usmiať sa,
zamávať spomienkam minulosti
opatrne, nežne ich pohladiť,
milovať aj ich ostré hrany.
Vnímať svet taký aký, je teraz -
pomalý, rozvážny, starý,
 rýchly, plný vnemov a neustále meniaci .


Bezohľadu na vek,
sme mladí.
Blázniví, slobodní,
hraví a rozvážni.
Robíme hlúposti,
ale vždy sa snažíme
venovať to najlepšie z nás.
Poučíme sa.
Ospravedlníme.
Zmeníme.
S nádejou,
že vždy k lepšiemu.


Tak sme v tom svete spolu.
Vďační za minulosť.
Pripravení na budúcnosť.
Ponorení v prítomnosti.
Duch a telo.
Myseľ a cit.

Nebesia na nás nemusia viac čakať,
my už vieme, že sú v nás,
cítime ich v našich srdciach.
Stačí sa utíšiť.
Chcieť.

Počúvame hudbu,
možno jej plne nerozumieme.
No ak sa vedome ponoríme
 do prúdu života,
nakoniec aj tak zistíme,
že malá časť v nás
ju už dávno pochopila.




----------------------------------------------------

Toto je, priatelia,
návod, ako sa stratiť a
 opätovne nájsť.




streda 13. júna 2018

Teória života

Všedné dni.
Šedé ulice.
Vysoké paneláky.
Prísna geometria.
Presné tvary.
Jednotvárnosť.
Avenues.


Systém.
Práca.
Monotón.
Zárobky.
Bezpečie.
Ciele.
Zodpovednosť.
Poistenie.
Istoty.
Istoty života..


Noc.
Bezhvezdie.
Malý chlapec.
Okno.
Výhľad.
Zasnený pohľad.


Vyrušenie zo snívania.
Prišli.
Natiahli ruku.
Zvolali na výlet.

Súhlas.
Odlet.

....

Obrovský zábavný park.
Pestrý.
Hýrivý.
Farebný.
Park.
Park života..

Vôňa.
Pečené gaštany.
Zlatistá kukurica.
Kvety čerešní.
Hudba.
Akordeóny
Trombóny.
Bicie.
Spev a tanec.


Kúzelníci.
Žongléri.
Akrobati.
Trubadúri.
Vysoké klobúky.
Kolotoče.
Balóny.
Spontánnosť.
Cukrová vata.
Dobrodružstvo.
Dobrodružstvo života...


Malý úsmev na chlapcovej tvári.

Výstup na horskú dráhu.
Nervozita v žalúdku.
Hlboký nádych.
Jazda.
Jazda života...


Výskot. Krik.
Radosť.
Hore.
Rýchlo dole.
Vietor vo vlasoch.

Smiech.
Adventúra.
Nepredvídateľnosť.
Kúzla a triky.
Mágia.
Mágia života...

Večerné zore.
Prvé hviezdy.
Fantázia.
Bláznivosť.
Vzostupy.
Zostupy.
Chaos.
Risk.
Trepot srdca.
Eufória.
Odvaha.
Zážitok.
Šťastie.

Rozlúčka.

Návrat späť do mesta.
Rovnováha.
Krása.






Krása života...

sobota 19. mája 2018

Rázcestie

Najsilnejšie ženy
vždy hovorili
že nesmieme
nechať srdce
zatrpknuté.

Nesmieme zabiť
ľudskosť v nás,
nesmieme zabiť
schopnosť ľúbiť,
nesmieme zabiť
lásku.

Práve naopak.



V temných časoch
neistoty
ju musíme
zachrániť.
Musíme zachovať
aspoň kúsok,
aj keby len
veľký ako
zrnko piesku.

Aj to stačí...

Láska v nás
veľká ako
zrnko piesku
a my ešte
stále
môžme byť
spasení..


Prosím
skúsme to.

Nezabime ľudskosť,
len pre to,
lebo si myslíme,
že tak je to
bezpečnejšie
a my sa cítime až príliš
neisto a zraniteľne.

Nezabime.

Nechajme žiť
lásku a ľudskosť v nás.

piatok 18. mája 2018

Svätyne

Hľadala som nádherné záhrady.
Potrebovala vôňu oceánov.
Postrádala náruč stromov.
Dotyk pôdy pod mojimi nohami.
Ticho horských lúk.

Nič 
som
nemohla
nájsť.

Okolo  mňa štyri steny.
Hluk áut.
Mestký ruch.

Vedela som, čo potrebujem.
Ľahla som si na chrbát.
A odišla k sebe.


~

Stála som v nádhernej záhrade.
Učila sa od nej o pokoji.
Oceán mi ukázal silu aj nehu.
Objala som stromy vo mne.
Bosá som vkročila do svojich bolestí.
Spriadala som slová
v horských lúkach.

Bola som v svätyniach,
ktoré okrem mňa
nikto nemôže zbúrať.
Bola som v sebe.

Cítila som vlastnú niť života.
Ctila všetky emócie.
Potichučky som plakala.
Zmývala tak nánosy.
Pýtala som  sa otázky.
Poprosila o pomoc.
Trpezlivo  dýchala.
Modlila sa.

....

Otvorila som oči.
Postavila sa.
Podišla k oknu.
Nechala sa pohladiť slnkom..

Odrazu mi moje vnútro
poslalo odpoveď.

Poslalo mi záblesk nádeje,
novú perspektívu.
Poslalo mi vnútornú silu,
ktorej som sa mohla chytiť.
 Poslalo mi trošku šťastia,
 okolo očí sa vytvoril vejár vrások.

Poslalo mi jasnú správu.
Zvládnem to,
nie je som v tom sama.



Azda pre také pocity
sme od nepamäti
vyhľadávali chrámy´.


Pre dotyky
neprebádaných možností
nás samotných...

A naše telá sú
chrámami.





utorok 17. apríla 2018

Anjeli a démoni

Och miláčik.
To nikdy nebolo o anjeloch.
Nebolo to o ich speve a tanci.
Nebolo to o úsmevoch a zeleni.

Bolo to  o démonoch.
O ich utíšení a ukľudnení.
O mračnách a čiernych farbách.

Nikdy to nemal byť
jednoduchý príbeh.

Mala to byť báseň.
Bez rýmov.
Dôverná.
Dlhá
 a úsečná.



Mala to byť báseň
plná dotykov.
Erotická.
Intímna.

Škoda, že básne si vždy
všetci vysvetlia
po svojom...

-
Nakoniec
anjeli už netancujú.

A zdá sa,
že  bezohľadu
na to,
ako sa
snažíme,
diabli
nikdy
nemôžu 
byť
celkom
umlčaní.
.
.
.
Nikdy




utorok 10. apríla 2018

Láska v byte

Starodávny byt.
Vysoké stropy,
veľké okenice.

Hudba sa odrážala
od všetkých stien,
vysoké tóny
zvolávali dušu.

Čítala som básne,
knižka z roku
1923.

Očakávala návrat
priateľov.

Okná prepustili lúče.
Ošumelá omietka ožila.
Prachové čiastočky 
povstali leskom.

Hudba sa vzniesla
do svojho finále.



A vo mne  vírila
jediná myšlienka.
" Nevedela som,
že existuje takýto druh šťastia.
Pred rokmi by som ho
 nevymyslela...
A teraz som tu.

V dychu minulosti.
Sépiové fotografie.
Poézia.
Verše o kráse.
Hudba.
Ozvena.
Starý byt.
Výhľad na ihličnany.
Slnko..."

 Usmiala som sa,
keď som započula
otváranie dverí.
Postavila som sa z gauča,
vrúcne
 privítať svojich.

" ... objatia a bozky.
Aká neočakávaná
kombinácia.
 Život prekvapil.

Koľká radosť
to  občas
... môže byť. :)  "


piatok 23. marca 2018

Bohatstvá nás


Občas je všetko tak veľký risk.
Vyjsť von.
Spoznávať ľudí ,
prihovárať sa cudzincom,
cestovať, zdieľať.
Spoznávať
seba.



A tam to azda všetko začína.
Malým krokom.
Jediným aktom viery.

~

Odhodllala som sa
spoznať svet.
Jeho bohaté chute.
Sviežosť malín, lahodnosť medu,
chuť bozkov.

Spoznávala som vône.
Kvetnatné, borovicové,
vôňu mužov..

Videla som nádherné scenérie.
Koraly v oceáne, sovie mláďatá,
lásku v očiach.

 Vnímala som hudbu.
Šum rieky, detský smiech,
ranný spev vtákov.

 Mohla som sa dotknúť sveta.
Prejsť prstami po kôre stromov,
cítiť teplo slnka a piesok v dlaniach.

A odvtedy viem, 
že svet je tak bohatý...
Jeho podstata
ma zvoláva k aktivite.
Nemôžem ostať nečinná.

Musím ísť a tancovať.
 Spievať,
kráčať,
 plakať,
smiať sa, 
skúšať, 
spoznávať, 
padať,
snívať,
počúvať,
bozkávať,
ochutnávať,
milovať.

Nebáť sa.

Na tú chvíľku,
kedy tu moja duša
dýcha a svieti,
budem piť víno,
objavovať,
občas riskovať,
čítať poéziu, 
ľúbiť život,
a keď príde čas,
vítať smrť..

... plná odvahy,
ktorá neprichádza zvonku..


Je to odvaha a viera,
ktorá vyviera z mojich 
hĺbok.

Viera, že život
je bohatý.
Nekonečný v možnostiach,
ako ho môžme vnímať.

  A stojí za to...

piatok 23. februára 2018

Uzavretí

Všetci máme právo smútiť.
Trpieť.
Byť ticho.
Premýšľat.
Cítiť bolesť.
Uzatvárať sa do seba.

Potrebujeme si tým prejsť.
Zvládnuť to.
Sami.

 Preto majme úctu k ľuďom,
ktorí cítia, 
že potrebujú mlčať,
odísť od nás
a držať si odstup.

Majme úctu k tým,
ktorí odchádzajú do seba,
trpezlivo
nachádzať svoju dušu.

Majme úctu k tým,
ktorí nechávajú
bolesť
prejsť celým
telom.
Majme úctu k tým,
ktorí veria svojej
vnútornej sile.


Dovoľme im to.
Verme im.

Nenúťme ich
vrátiť sa predčasne.


Nechajme ich 
blúdiť a snívať.


Pripravení im
kedykoľvek 
prísť na pomoc.


A keď prídu späť,
bude to
čerstvý nádych,
nový začiatok.

Nebráňme im
 odísť 
a oni sa určite
vrátia
naspäť k nám.

~

A budú sa radovať.
Rozprávať.
Dýchať zhlboka.
Skákať.
Spievať.
Milovať.
Smiať sa.

A cítiť šťastie. :)

piatok 2. februára 2018

Dospelá, ale bosá

Ako z rozprávky,  studená septembrová noc, svit mesiaca. Behali sme bosí po tráve, voľní, bez hraníc... Vnímala som chlad vzduchu, jeho hrdelný smiech, bezprostrednosť momentu. Obaja sporo odetí, utekali sme, zabárali sa do pôdy, čľapotali v potôčku.


Bolo to také zvláštne ...
Mám prácu, chodím do firiem, roky bývam mimo rodičovského bytu. Píšem seminárky, podpisujem zmluvy, volím a mám založený sporiaci účet.

A predsa, keď som ležala na tráve a pozerala sa na nebo, cítila som sa ako veľké dieťa. S iskrivými očami, strapatými vlasmi, hlinou na chodidlách a radosťou v celom tele ... akosi ponorená v prítomnosti ... milovaná večnosťou.

Akoby celý ten dospelácky svet bol v poriadku a mal zmysel, no život ponúka najlepšie chute, keď ho v správny okamih skombinujeme s detskou podstatou. Zodpovednosť, adekvátne správanie, vzdelávanie sa, no túžim byť  schopná dovoliť sama sebe uvoľniť sa. Vliať sa do prítomnosti a kráčať ľahkým krokom. Neustále sa nekontrolovať. Nemyslieť toľko na problémy. Smiať sa nahlas, povoliť z vážnej serióznosti, tešiť sa. Byť úprimná, bláznivá a hravá. Byť plná života.

Ten večer bol zrejme jeden z najbláznivejších dospeláckych zážitkov, čo som si zažila. A bolo to absolútne nádherné. :)

štvrtok 1. februára 2018

Úprimnosť vhľadu

Predstavte si,
 že by sme svet nevideli taký,
ako sa zdá byť.
Videli by sme ho taký,
aký je naozaj.

Bez klamov,
videli by sme skutočné farby,
vnímali hĺbku,
cítili emóciu,
počuli podstatu.

Ktožvie, aké by to zrazu bolo,
prechádzať sa po meste,
vchádzať do podnikov,
ochutnávať jedlá,
privoniať si k vínu.



 Ktožvie, aké by to bolo,
prechádzať sa po lúke,
vhádzať do lesov,
ochutnávať plody,
privoniať si ku kvetom. 

Ktožvie, čo by sme
na tomto svete hľadali,
čo by bolo dôležitým.

A možno viac,
než inokedy,
hľadali
 a nachádzali
by sme všetko,
čo má dušu.


Nachádzali by sme
ľudí s emóciami,
názormi, iskrou
 a mágiou v hlase.

Nachádzali by sme
hudbu, ktorá dýcha,
maľby a básne,
ktoré  nás rozplačú,
miesta, ktoré neklamú,
ľubili by sme každú
atmosféru momentu.

Nachádzali by sme
západy slnka,
cykly Zeme,
mäkké oči,
smiech a slzy.
Východy slnka.


Videli by sme svet,

ktorý má dušu.
Ktorý je dušou ľudí.


Videli by sme ľudí,

ktorí majú dušu.
Ktorí sú dušou sveta.




Videli by sme skutočné.
A možno ... by sme ani nemuseli otvoriť oči :)

pondelok 22. januára 2018

Priznania

Ležala som v tichu vedľa neho,
cítila  jeho dych na svojich ramenách,
opatrne ískala jeho vlasy.

Uvedomila som si,
že vždy som chcela byť silná,
neovplyvnená správaním iných.

Snažila som sa,
aby konanie druhých
nikdy nenarušilo moje šťastie,
preto som vždy zaspávala sama...
                   
~
                 
Ležala som v tichu vedľa neho,
cítila jeho lásku,
opatrne ískala svoje pocity.

Len aby som zistila, že ho ľúbim,
záleží mi na ňom,
a keď mám slabšiu chvíľku,
potrebujem uistiť.

Trvalo mi celé roky priznať si,
 že občas sa o iných potrebujem oprieť,
ich správanie ma niekedy rmúti, 
 niekedy teší alebo hnevá,
a naše životy zdieľame spolu, 
takto jednoducho a ľudsky.

Po všetkých rokoch emočnej nezávislosti,
až v ten moment sa sloboda ľahkosti dotkla
najbližšie môjho srdca.

Pomaly ponárajúc sa do sna, 
pritisla som si ho bližšie k sebe,
vedomá toho, že to najlepšie  v živote
vždy prináša so sebou risk.

A stojí to za to.




Nebuďte stále len silní. Občas zariskujte. Buďte i ľudskí. :)


nedeľa 21. januára 2018

Nakoniec sme ľúbení všetci

    Bol súmrak a ja som akurát vytúpila z MHD. Odrazu sa nám stretli pohlady s krásnym havranom. Usmiala som sa, on naklonil hlávku. Rozhodol sa pricupitať ku mne, celkom blízko, takmer som ho mohla pohladiť. Znovu si ma bystro premeral , keď z ničoho nič úplne parádne zakrákal, akoby ma pozdravil. Hneď na to hrdo odskákal do trávy za svojím, len ja som ostala prekvapene stáť na mieste.
______________________

    V istý zamračený a sychravý deň som stála na ulici, čakajúc na autobus. Bola mi zima, tak som len tak prestupovala na mieste. V slúchadlách mi hrala pôvabná skladba, pri ktorej som sa aspoň trochu mohla povzniesť nad mestskú šeď. Vo chvíli, keď začal hrať refrén, jeden obláčik na oblohe sa pretrhol. Na moju tvár dopadol slnečný lúč a nežne, hrejivo ma pohladil po líci. V momente, keď pieseň dohrala, nebo sa opäť uzavrelo... no mne ostalo teplejšie. V srdci.
 ______________________________________________

    Zamýšľala som sa, ako mi v novom byte chýba pohľad na hory, nostalgicky som sa zadívala von z okna. Bol zimný deň, belasé nebo a slnko svietilo. Zrazu som si uvedomila, že niečo je úchvatne inak. Nad horizontom sa sformovali oblaky, ktoré vyzerali ako vysoké kopce, ako zasnežené, nádherné pohorie. Chvíľku som netušila, čo bolo reálne a čo bola ilúzia, bola som celkom ochromená. Na jeden moment  som vďaka mrakom mala možnosť opäť bývať v náručí majestátnych hôr,  na jeden moment som sa opäť vrátila domov. :)
______________________________________________


A tak si hovorím, že svet funguje podľa vlastných zákonov, no má svojsky tiché, nenápadne nežné spôsoby, ako povedať, že nás počúva a vníma, že nás má rád... azda že nás i ľúbi. Všetkých. :)




( Och. Možno niekto príde a povie, že všetko sú to náhody.... ale ako sa mi len ľúbi predstava, že žijem vo svete, kde je dostatok lásky ... a akby škrípe medziľudská, stále nie je sme celkom stratení... )

pondelok 15. januára 2018

Deti, ktoré zachránia svet

      „Ideme tu mať sex?“ spýtala som sa ho celkom vážnym hlasom. Oči mi zaiskrili, široký úsmev sršal roztopašou. V tú chvíľku sme totižto sedeli na káve v plnom podniku. Nastala chvíľka ticha, sprevádzaná jeho neveriacim pohľadom. Ja som sa pokúsila udržať vážnu tvár ... a potom som si predstavila, aké by to vlastne bolo - tie zdesené pohľady okolosediacich a absurdnosť situácie.  On si to musel predstaviť tiež, pretože sme sa rozosmiali obaja naraz. S ľahkosťou a úprimne. 
     Smiech ustal náhle, navzájom sme sa zadívali do očí, naklonili sa bližšie a naše pery si automaticky našli k sebe cestu.

      Ten moment mi čosi polozabudnuté pripomenul, nereálnosť predstavy vo mne znenazdajky opäť prebudila istú hravosť. Bezprostrednosť. Bláznivé nápady a predstavy. Akoby sa aspoň na chvíľku odsunuli hradby, ktoré hovorili o tom, či by niečo bolo možné. Pretože v tú chvíľku bolo možné úplne všetko...
    Saltá na povrchu Mesiaca, plachtenie pomedzi morskú penu a vydychovanie skutočných obláčikov, ktoré poletia až k nebu a sformujú sa podľa želania. Všetko, čo som si vedela predstaviť, som cítila! Mohla som vlastniť dychberúce hrady pod hladinou tajomného jazera, kráčať po neviditeľných schodoch alebo ladne lietať s labuťami. Zmeniť podobu na nádhernú mačku, navštíviť mesto vytvorené z popísaných papierov, baletiť pod vodopádom, namiesto cukru použiť hviezdny prach a sviečky zapaľovať pohľadom. Bez ťažkostí bývať v domčeku na strome, nezbedne počúvať, o čom sa vietor rozpráva so Slnkom a na šálku čaju pozvať elfov z lesa nad mestom.
 Och. V predstavách jednoducho nie je čas a priestor na strach a obmedzenia.


    Uvedomila som si, že odkedy sa intenzívne vzdelávam a spoznávam zákony nášho sveta, dlho som si nepredstavila nič, čo by nemohlo byť skutočné. Všetko sa začalo držať mantinelov reality, pri každom nápade som prehodnocovala pravdepodobnosť a analyzovala reálnosť... čo nie je zlé. Ibaže tieto bláznivé predstavy ma nadchli, zahriali a rozradostnili spôsobom, akoby mojej bytosti už neskutočne chýbali...


Čas od času si dovoľte fantazírovať. Vymýšľajte si. Hrajte sa. Predstavujte si. Predstavujte si, že ste ľúbení. Je to prekvapujúco oslobodzujúce. Je to prekvapujúco plné pocitov :)

Nemohla som sa ubrániť úsmevu. Takému, ktorý nie je naučený a strojený. Bol to úsmev, ktorým sa vedia usmievať deti, keď sami vymyslia tú absolútne najúžasnejšiu hru, v ktorej svojou odvahou a kúzlom zachránia úplne celý svet.
A viete čo? Možno ho s takým prístupom raz zachránia naozaj. Ak by nie celý, tak azda nejakú jeho malú časť.

 Aspoň tak si to rada predstavujem. :)

sobota 6. januára 2018

Spojenie

Voda stekala po pokožke. 
Prsty sa dotýkali lona. 
Stála som bosá.
Celkom nahá.
So všetkým, čo mám.


S hustými vlasmi.
 Výrazným nosom.
Mandľovými očami. 
Krehkým zápästím.
Neveľkými prsiami.
Znamienkom na hrudi.
Mäkkým bruškom. 
Bielymi škrvnami.
Jazvami na bokoch.
Chudými nohami. 


A veľkým srdcom.
Tak plným lásky a úcty...


Cítila som neznáme hĺbky, 
vnárala sa do oceánov,
nehybná.

Už som vedela,
 že telo je umením,
a každý pohyb panvou je radosťou.

Vystrela som sa,
nie pre iných,
pre svoj úsmev.

A vykročila.
Celkom nahá.
So všetkým, čo mám. 
Plná lásky a úcty.
K sebe samej.