Deti, ktoré zachránia svet

      „Ideme tu mať sex?“ spýtala som sa ho celkom vážnym hlasom. Oči mi zaiskrili, široký úsmev sršal roztopašou. V tú chvíľku sme totižto sedeli na káve v plnom podniku. Nastala chvíľka ticha, sprevádzaná jeho neveriacim pohľadom. Ja som sa pokúsila udržať vážnu tvár ... a potom som si predstavila, aké by to vlastne bolo - tie zdesené pohľady okolosediacich a absurdnosť situácie.  On si to musel predstaviť tiež, pretože sme sa rozosmiali obaja naraz. S ľahkosťou a úprimne. 

     Smiech ustal náhle, navzájom sme sa zadívali do očí, naklonili sa bližšie a naše pery si automaticky našli k sebe cestu.

      Ten moment mi čosi polozabudnuté pripomenul, nereálnosť predstavy vo mne znenazdajky opäť prebudila istú hravosť. Bezprostrednosť. Bláznivé nápady a predstavy. Akoby sa aspoň na chvíľku odsunuli hradby, ktoré hovorili o tom, či by niečo bolo možné. Pretože v tú chvíľku bolo možné úplne všetko...

    Saltá na povrchu Mesiaca, plachtenie pomedzi morskú penu a vydychovanie skutočných obláčikov, ktoré poletia až k nebu a sformujú sa podľa želania. Všetko, čo som si vedela predstaviť, som cítila! Mohla som vlastniť dychberúce hrady pod hladinou tajomného jazera, kráčať po neviditeľných schodoch alebo ladne lietať s labuťami. Zmeniť podobu na nádhernú mačku, navštíviť mesto vytvorené z popísaných papierov, baletiť pod vodopádom, namiesto cukru použiť hviezdny prach a sviečky zapaľovať pohľadom. Bez ťažkostí bývať v domčeku na strome, nezbedne počúvať, o čom sa vietor rozpráva so Slnkom a na šálku čaju pozvať elfov z lesa nad mestom.
 Och. V predstavách jednoducho nie je čas a priestor na strach a obmedzenia.

    Uvedomila som si, že odkedy sa intenzívne vzdelávam a spoznávam zákony nášho sveta, dlho som si nepredstavila nič, čo by nemohlo byť skutočné. Všetko sa začalo držať mantinelov reality, pri každom nápade som prehodnocovala pravdepodobnosť a analyzovala reálnosť... čo nie je zlé. Ibaže tieto bláznivé predstavy ma nadchli, zahriali a rozradostnili spôsobom, akoby mojej bytosti už neskutočne chýbali...

Čas od času si dovoľte fantazírovať. Vymýšľajte si. Hrajte sa. Predstavujte si. Predstavujte si, že ste ľúbení. Je to prekvapujúco oslobodzujúce. Je to prekvapujúco plné pocitov :)

Nemohla som sa ubrániť úsmevu. Takému, ktorý nie je naučený a strojený. Bol to úsmev, ktorým sa vedia usmievať deti, keď sami vymyslia tú absolútne najúžasnejšiu hru, v ktorej svojou odvahou a kúzlom zachránia úplne celý svet.
A viete čo? Možno ho s takým prístupom raz zachránia naozaj. Ak by nie celý, tak azda nejakú jeho malú časť.

 Aspoň tak si to rada predstavujem. :)