Vo svojom živote (ne) žiar(l)im I.

Ja si len tak kráčam životom, idem si, žiarim si sama pre seba a nežiarlim. ^^ Aneb žiarlivosť a ja.. :) 

Môj prvý stret

   Mala som možno trinásť rokov, keď som spoznala čiernovlasého mládenca, ktorý sa vďaka jemu vlastnému milému a gentlemanskému správaniu stal veľmi rýchlo mojou platonickou láskou. Jeho trápenia boli i mojimi trápeniami, dumala som, ako mu pomôcť a čo poradiť, tešila som sa, keď sa mal šťastne a každý večer som radostne očakávala jeho tradičné "ahoj :)", počiatok podnetnej konverzácie. Bol vtipný, chápavý, inteligentný a vždy som sa pri ňom cítila trochu hanblivo, ostýchavo a azda zaľúbene.

Jedného dňa ma naši poslali do mesta na nákup. Pred odchodom som ešte preletela pohľadom po sociálnych sieťach, keď som si všimla, že si tento mládenec zmenil stav na Zasnúbený.

Srdce sa mi ponorilo kdesi hlboko, začalo sa zadúšať a ja som tam len stála, neschopná reakcie. Rodičia ma vystrčili z vchodových dverí a  nohy ma akosi automaticky začali niesť do ulíc. Akonáhle som vyšla na vzduch, spustil sa príval úvah. 

Vedela som, že tento šuhaj na takéto facebookove veci a zábavy nie je. Zároveň som vedela, že je to určite len vtip. Z toho vyplývalo jediné. To dievča, s ktorým sa dal do záväzku musí pre neho veľa znamenať. Má ju rád. Zrejme viac než rád, inak by to nespravil. Má ju radšej než mňa. Pravdepodobne je ona jeho láskou a on by chcel byť jej chlapcom.

Nedalo sa mi ani len plakať. Len sa vo mne prelieval lepkavý pocit beznádeje, cítila som sa  zbytočná, neschopná, túžila som vidieť v statuse svoje meno namiesto mena dievčiny....Svet bol odrazu jedno pochmúrne, chladné miesto a vnímala som ho tak až dokiaľ som o pár dní nezistila, že všetko bolo len súčasťou stávky, ktorú on prehral.

A tak som zrazu pochopila, o čom sú všetky tie piesne o žiarlivosti a zlomených srdcách. Filmy a opisy v knižkách. Rozumela som, ako sa umelci museli cítiť a v akých zúfalých situáciach sa mohli ocitnúť...

Možno i pre to som si tak obľúbila citát  " If your happiness depends on what somebody else does, I guess, you do have a problem" ( Ak Vaše šťastie závisí od toho, čo spraví niekto iný, myslím, že máte problém ) .. Táto situácia bol jeden pekný príklad toho, ako som si nechala mávať mojím šťastím, spokojnosťou, efektivitou a elánom a mala som popritom pocit, že s tým nemôžem vôbec nič spraviť. Všetky moje emócie záviseli od rozhodnutí niekoho iného, kto ani len netušil, nakoľko ma ovplyvní...Dokiaľ mi môj vysnívaný venoval pozornosť a písaval mi, všetko bolo v poriadku. Akonáhle nenapísal alebo zverejnil fotku s inou dievčinou, mrzelo ma to a môj duch výrazne poklesol.
Vtedy som sa rozhodla, že budem hľadať príčiny, ak sa ma reakcie druhých, ktoré ani neboli so mnou spojené, tak výrazne dotknú. Analyzovala som pocity, priznala si a pomenovala problémy, snažila sa nájsť rovnováhu. Nebyť natoľko pyšná, aby som neprijala pomoc a radu ostatných, nevybudovať si natoľko hrubú stenu okolo seba, aby som sa s blízkymi nevedela smiať alebo plakať , no spokojnosť si nosiť vo vnútri, šťastie vo vlastnom tele a nehľadať ich zúfalo vonku.

Zaručená rada, ak máte záujem pokaziť Váš vzťah? Žiarlite, a to veľa.

O pár rokov na to prišiel iný chlapec, modrooký, kučeravý. Chodili sme spolu dva a pol roka a asi tri-štvrť rok z toho bolo všetko krásne. Idylické. Rozumeli sme si, mali sme podobné záľuby, vkus, veľmi často sa rozprávali, boli si navzájom oporou. Vedeli sme o svojich strachoch, túžbach a predstavách. Poznala som jeho obľúbené piesne, jeho vôňu a krivku úsmevu. Hrávali sme spolu hry, chodievali do čajovne a keďže som zmenila školu, stali sme sa i spolužiakmi. Nevedela som si predstaviť, že by sme sa niekedy pohádali....

Myslím, že som si vtedy hovorila, že som sa nikdy nemala v živote lepšie. Bola som na novom mieste, spoznávala nových ľudí, ktorí ma brali inak, ako ktoríkoľvek rovesníci doposiaľ. Počas vyučovania som sa veľa smiala, pretože niektorí noví spolužiaci boli fantastickí. Poobedia som trávila s ním, užívala si, že môžme byť konečne spolu viac, a predsa nám často krát bolo málo. Večery na internáte som zas prežila s nádhernými dievčatami, novými kamarátkami, ktoré boli rozdielne, no  v mnohom podobné ako ja. 

Všetko bolo tak vyvážené. Vzťah, škola,  kamaráti a kamarátky.... V istý neskorý novembrový deň sa však stalo jedno nedorozumenie, kedy si  priateľ myslel, že som na neho zabudla, pretože som bola priveľmi ponorená do rozhovoru so spolužiakom. Nahneval sa a moje, aj keď úprimné, vysvetlenie považoval za vymyslené. 

Predtým som urobila čosi - teraz vidím - s neveľmi vyspelým cieľom: zverejnila som na internet fotku, kde mal kamarát prehodenú ruku cez moje plecia. Mojim zámerom bolo priateľa trochu"poškádliť", hovorila som si, že štipka žiarlivosti je prirodzená a aspoň to vzpruží jeho záujem o mňa....

Začalo to pomaly. Nechcel, aby som s novými ľuďmi trávila toľko času, nech som radšej viac s ním. Nemusela by som sa tak často rozprávať s inými chalanmi a kým som na internáte, mohli by sme si viacej písať spolu. Hoci som ohromne túžila ísť na chatu, neprial si, aby som tam išla. Určite by som sa opila, spravila hlúposti a bolo by mi zle. Nechodila som na školské akcie, plesy ani do pizzérií, dokiaľ tam nebol i partner. Zrazu som sa začala cítiť trochu stiesneno. Našla som pojem " ponorková nemoc" a prišlo mi, že úplne vystihuje môj aktuálny stav.

Postupne to gradovalo do väčších zákazov. Ostatných chalanov som sa nemohla dotýkať ani ich objímať. Nemala som sa s nimi fotiť. V presný čas som musela byť online na internete. Do školy nebolo treba chodiť vlakom s ostatnými ľuďmi, vždy po mňa povinne prišiel autom. Nevhodné bolo, ak som nosila sukne a šaty, ktoré boli nad kolená, niečo podobné malo byť v krajnom prípade vecou dohody. Nepredstaviteľným sa stalo, ak som si chcela ísť sadnúť s hocikým opačného pohlavia niekam von. Nasrdil sa, ak som s chlapcami volala cez skype. Mala som povolené rozhovory a rozlúčkové objatia na presný počet sekúnd alebo minút. Na triednej fotke bolo pre mňa neprístojné stáť pri iných mužoch. Párkrát som na školskom výlete nezdvihla telefón načas, takže bolo jasné, čo som robila a teda mi bolo veľmi vynadané. Tabu boli opekačky, koncerty, divadelné predstavenia a kaviarne (výnimku tvorili rodinné stretnutia a výhradne dievčenské spoločnosti). Vyhrážal sa, že mojim kamarátom fyzicky ublíži, ak sa budem naďalej tak hlúpo správať a  na konci vyučovacích hodín stával pred mojou triedou, sliediac, pri kom som sedela. 

Bolo to dávno. Postupne som sledovala, ako sa zimný sen mení na strašidelnú moru o klietke so zlatým pozlátkom. Dlho som ju nevidela, prehliadala, tolerovala, než som v tom nebola ponorená až príliš. 

Smutné bolo, že dokiaľ priateľ nezačal výrazne žiarliť, nebolo prečo žiarliť, vo vzťahu som bola spokojná. Čím viacej ma však chcel mať pri sebe, iba pre seba a obmedzoval ma, tým viacej som ja chcela odísť. Až vtedy, nie skôr. Páčilo sa mi, ako so mnou niekedy iní flirtovali, no to bolo úsmevné, nič viac. Bola som vďačná, ako si rozumiem so spolužiakmi, no nerozmýšľala som o nich v romantickom duchu, dokiaľ sa do praxe nedostali "povinné opatrenia pre naše spoločné dobro".

Vnútorne ma moja nesloboda ubíjala, bola som smutnejšia, menej veselá, nenapredovala som, veľa sa hádala, priateľ bol nervózny, agresívny i nešťastný a celkovo vzťah už postrádal zmysel. Neboli sme viac  pre seba podnetní a inšpiratívni, nerástli sme. Nezdieľali sme to najlepšie v nás, klamali sme, zvyšovala sa intenzita hlasov i nadávok. Bola som hysterická i apatická, pokojná i vznietlivá, no najmä zúfalá. Rozísť sa bolo ťažšie, ako sa mohlo na prvý pohľad zdať..

Vtedy som najjasnejšie videla, aká je vlastne takáto žiarlivosť nezmyselná. 

Ak ten druhý chce podvádzať, bude to robiť, či už ho partner kontroluje alebo nie. Ak sa chce bozkávať s inými alebo s nimi zdielať telo, spraví to i keby bol pod sebaväčším drobnohľadom. 

Na druhej strane,  čím viac dotyčný žiarli, tým výraznejšie sa prejavuje jeho komplex menejcennosti a strach. Pocity, že nie je dostatočne dobrý, že si musí silou mocou, za každú cenu "chrániť a udržať" človeka, ktorého "vlastní", pretože si ťažko nájde niekoho iného.

Pocit " ja som na nič", je niečo, na čom sa dá pracovať. Zastávam myšlienku, že každý jeden človek na tejto planéte JE na niečo dobrý, no musí sa snažiť, musí makať, drieť, oddychovať a premýšľať nad sebou.  Tým, že niečo tvoríme, o niekoho sa staráme, pomôžeme iným, učíme sa alebo robíme užitočné aktivity, sa krok po kroku dopracujeme k zdravému sebahodnoteniu a sebaistote. Verím, že ak človek naozaj chce, je schopný vo svojej hĺbke  nájsť, prijať alebo si pomaly vybudovať vnútornú sebadôveru už len tým, aký je a čo vo svojom živote robí.
To je nevyhnutným základom pre to, aby cítil, že ľudia s ním chcú byť i bez toho, aby s nimi musel manipulovať, kontrolovať ich alebo im  brániť v rozhodnutiach. V opačnom prípade ostatní zo života naozaj odchádzajú a obe strany sa trápia.

A ja žiarlim alebo si vynucujem stálu prítomnosť kamarátov? 

Svet vnímam ako niečo, čo je neustále v pohybe, mení sa, pretvára, nastáva zánik a následne zrod nového. 

Vidím, ako môžem kedykoľvek spraviť najrôznejšie zmeny. Ľudia, o ktorých som si myslela, že budú v mojom živote navždy a nevedela som si predstaviť, ako by sme sa mohli odcudziť, sú dnes len dobrí známi. A občas zas vznikli kamarátstva, ktoré by mi predtým na um ani len neprišli..

Vždy som veľmi vďačná a šťastná,  ak stretnem podnetných ľudí a vybudujem priateľstvá. No zároveň vnímam, že tí ľudia môžu celkom prirodzene odísť z môjho života. Niekedy to tak cítia oni, niekedy ja, no verím, že ak si máme niečo dať, niečo sa naučiť, sme "naladení" jeden na druhého, tak sa stretávame, rozhovory sú dlhé a nádherné, plné smiechu, stále je niečo, čo by sme si radi povedali, čas ubehne, ani neviem ako. Všetko ide akosi ľahko a ak sa i vyskytnú problémy, vnímam v sebe energiu a možnosti, ako ich vyriešiť.
 Mám niekoľko dlhoročných kamarátstiev, ktoré si hlboko vážim a príde mi, že rastú bezstarostne ako tráva. Stretávame sa, keď to tak cítime, je tam úprimnosť a istá sloboda, uvoľnenosť. Niekedy sa nevidíme alebo nerozprávame celé týždne, no keď sa opätovne stretneme, akoby sme sa nikdy ani len nerozlúčili...
Občas každý z nás potrebuje zmenu. Byť s niekym iným.  Spoznať niečo nové, nových ľudí, alebo ísť niekam sám. Pre mňa je veľmi dôležité, aby sa to druhý človek pokúsil rešpektovať. I ja sa snažím.

Pravdepodobne to poznáte. Ako sú v niektorých (nie len partnerských) vzťahoch stále starosti, vnútorná neistota, neviete, na čom ste, raz je všetko v poriadku a vzápätí na to zas nepríjemné, prípadne sa veľa škriepite, necítite, že je kontakt prínosom...A potom, na kontrast, spoznáte niekoho, s kým všetko plynie ľahko ako let sovy.  Niekoho, s kým by Vám ani nenapadlo mať podobné konflikty, niekoho,  pri kom sa cítite byť lepším človekom, s kým je celý vzťah o niečom inom. Niekoho, koho by ste radi stretli v živote tak skoro, ako sa len dá.

No niekedy taká osoba nepríde hneď. A niekedy i taká osoba skrátka odíde. A niekedy nie, nikdy neviem povedať naisto.

Aj keby cítim, že momentálne v mojom živote nie je sú mne blízki kamaráti, pracujem na sebe, akýmkoľvek spôsobom. Príde mi, že vlastnou snahou môžem výrazne ovplyvniť, akých ľudí bližšie spoznám a ako si budeme rozumieť, pretože čím viac sa rozvíjam, tým viac som podnetná. Čítam knihy, skúšam nové veci, rozjímam, učím sa, komunikujem s ostatnými, chodím na prechádzky so psom. Snažím sa viac spoznať samú seba a robím, čo ma v danom období zaujíma. Zároveň verím, že niekto nejakými cestičkami do môjho života príde. A potom bez plánov a vypočítavosti budujeme kamarátstva, ktoré si plne užívam, starám sa o ne, no dávam im priestor slobodne odísť. Nechcem ich umelo  živiť a na silu udržiavať... Pre dobro a možnosť prospešných zmien v živote oboch, ak cítime, že je čas na  posun a okúsenie úplne nového.
Viete čo ja na tom krásne? Vďaka tomu, že s nikým nemusíme byť z povinnosti a nie sme nútení tráviť spolu všetok čas, veľa priateľstiev ostáva na veľmi dlho, sú pevné a zakorenené. Ak sa aj prestaneme stýkať, zmeníme sa a rozdelíme, obvykle je to celkom prirodzený proces, pokojný ako výdych dňa.

A tak nejako vnímam i partnerstvá. Neľpiem, no snažím sa vychutnať si ich naplno. Precítiť ich, nič nehrať, nepredstierať, byť úprimná, hovoriť o pocitoch, počúvať toho druhého a nikoho nenútiť. Dať partnerovi dostatok osobného priestoru, voľnosti a slobody, ktorú očakávam i ja.

Ak som vo vzťahu a je to vecou vzájomnej dohody, nepodvádzam, bez ohľadu na to, či ma niekto kontroluje. Ani ja nesliedim, jednoducho dôverujem. Sebe i  jemu. 

Preto to cítim takto. Verím, že ak dvaja chcú byť spolu ( aj ako kamaráti), sú spolu. Akonáhle niekto z nich nechce, môže to byť predmetom činov, rozhovorov, úvah, diskusií a skúmanía jeho vlastných prianí a životných priorít, no taká situácia občas v živote nastane, či už ten druhý žiarli alebo nie. Akurát, že ak áno a nevytvorí tým priamo podnet na odchod, žiarlivosť dokáže vzťah a situáciu minimálne veľmi výrazne zhoršiť.

Som rada, keď sú vzťahy o voľnosti, dôvere, zdielaní, sile osobnosti a nie zväzovaní alebo zalievaní už dávno zvädnutých  ruží. Ak niekto cíti koniec a bol by v mojej prítomnosti len z donútenia, chradli by sme obaja. Keď sa dá, nech radšej odkráča tam, kam ho tiahne túžba a aj ja sa vydám novým smerom... :)

Chápem, že žiarlivosť je do určitej miery veľmi prirodzená. Človek si chráni a vlastní partnera a teda i svoje istoty a stabilitu. V tomto systéme je naozaj ťažké nečiniť tak.

No pre mňa  v mojom aktuálnom životnom rozpoložení pre taký pocit nie je miesto. Uvidíme, čo napíšem o pár rokov.

Ako vnímate žiarlivosť vy? Ste žiarlivý? Stretli ste niekoho takého? Máte na vec iný pohľad? Podeľte sa! :)

Pre radosti dROBnosti

Ako dieťa som nikdy nemala problém so školou. Naopak som sa do nej veľmi tešila, pretože som bola zvedavá a dospeláci nemali vždy na moje otázky čas. Základná škola a prvý stupeň osemročného gymnázia šli veľmi ľahko, či už sa jednalo o slovenčinu, matematiku alebo jazyky. 

Oveľa bezradnejšie som sa však cítila akonáhle som musela použiť ruky. Niečo nakresliť, upratať, vyrobiť, zabaliť alebo uvariť. Vždy som pri tom vyzerala akosi malátne, vždy sa niečo pokazilo a nikdy nič nevyzeralo úhľadne a precízne dokončené. A tak som sa podobným aktivitám vyhýbala ako sa dalo, pretože ma vždy čosi zneistilo. Čo ak ma vysmejú? Možno použijem zlý čistiaci prostriedok. Zhoríme. Zbytočne miniem materiál. Nechcem to rozbiť. Nech to skrátka spraví niekto iný.

Vo svojom tele som už niekoľko rokov a čím viacej sa spoznávam, tým viac si naň zvykám, objavujem svoje možnosti a učím sa svižnosti.

Proces je to pomalý, ale tým, že som bola v mnohých aktivitách taká zúfala, ma odrazu tešia i tie najobyčajnejšie úkony. Chápete, zvládla som ich sama, naučila som ako na ne a zlepšila som sa! :)

Nadchla ma moja prvá kôpka ožehleného prádla. Zabralo mi to veľa času a neustále som musela strážiť žehličku, aby sa nesamovznietila, no odrazu predo mnou stála hrdo, i keď trochu nakrivo. Potešila som sa... uvedomila som si, aká to je oddychová, užitočná aktivita, ktorú si užívam do dnešných dní.

Radujem sa, keď upracem celý byt. Nie je to tak náročné, ako som sa niekedy obávala, rok od roka mi to ide rýchlejšie a navyše je v ňom potom čisto, voňavo ( tip: do vody na umývanie podláh prilejte trochu sprchového šampónu) a mám to ako plynulú rozcvičku.

Vždy som sa hanbila cvičiť, ak bol niekto so mnou v miestnosti. Rozumiete, pozeral by sa na mňa ako mi to nejde a nebodaj by mi ešte hodil ranu z milosti, nech sa toľko netrápim. Žiadne také....až do dňa, kedy som si uvedomila, že ono to vôbec nie je problém. No naozaj. Ak by si niekto myslel, že ladnosťou tela takto neohúrim, zrejme by mal i pravdu, ale aspoň vidieť snahu a aktivitu. V lepšom prípade by mi mohol i poradiť. A tak zo mňa opadol tento ostych a občasné domáce tréningy si nesmierne užívam, či ich cvičím sama alebo s prítomnosťou spolubývajúcej za písacím stolom ( ktorá si ma dosť možne ani nevšimne:) ). 

Ostýchala som sa variť, obzvlášť pred niekym iným. Nebola som si istá v toľko drobnostiach. Variť bez pokrievky alebo v zatvorenom hrnci? Kedy pridať soľ? Ako dlho nechať pokrm na plameni? Koľko je to "štipka korenia"? Ako sa to má správne nakrájať? Treba miešať? Nebude to suché?  Znovu, čo ak vyhoríme? 

Heej, kľud! Internet je plný receptov, i podrobných, varenie je zábava a ak mi niekto poradí, ktorý nôž je na krájanie mäsa lepší, nie je to dôvod na vykopanie si vlastného alternatívneho bývania pod zemou pre stud, že som to nevedela i sama. Nakúpiť, uvariť, vychutnať si a umyť po sebe je alchymistický rituál, v ktorom si nikdy nemôžem byť istá, ako dopadne - zažívam adventúru života priamo v kuchyni. Učím sa počúvaním rád a chybami skrz prevarené cestoviny, tvrdú ryžu a nevyšľahaný sneh. 

Jasné, že niekedy len tak nehybne ležím v posteli zahrabaná s knihou. Taniere nechávam v dreze a utieraniu prachu vyhlasujem štrajk. Vehementne odmietnem ísť do obchodu a namiesto toho uprednostňujem  spánok. Ibaže, keď už niečo robím..

... tak sa teším. Teším sa, keď môžem vystrihovať fotky. Prebaliť bábätko. Spoznávať základy štrikovania. Vešať prádlo, presadiť kvetiny a zložiť cesto do jablkovej štrúdle. Natrieť bráničku. Nakŕmiť kocúra, vyčesať koňa, namaľovať si oči. Plávať. Nakresliť najjednoduchší obrázok na svete a vyfarbiť ho.

Vôbec nejde o to, že v tom nie je som najlepšia a niekto iný by to spravil efektívnejšie a krajšie. Dôležité je, že sa cítim šťastne, keď hýbem vlastnými prstami a svalmi, pracujem, vnímam kdesi hlboko v sebe priestor na zlepšenie a nietim telo k aktivite.

Som ľudská bytosť. Niekedy spadnem, veľa vecí neviem, občas všetko vyjde inak, ako pôvodne zmýšľam, sem-tam sa pomýlim alebo zabudnem. O koľko skrytého veselia by som sa ale ochudobnila, ak by sa tým nechávam stále odstrašiť!

Azda i preto to tu mám tak rada.... Život je plný drobností, nenápadných výziev, skrytých radostí a malých činností, ktoré prinášajú to najväčšie šťastie... Všimnite si ich! :)