Čo robím, ako sa cítim, nad čím premýšľam a čo zažívam. :)
_________________________________________________________________________
_________________________________________________________________________
Čo sa učím: Advanced Biology (Michal Kent)Pretože písomná maturita z biológie vykukuje spoza dverí a horlivo mi kýva. Popravde, keď mám na učenie teraz dostatok času, môžem ísť do hĺbky, vyhľadávam vysvetľujúce videá na YouTube a doplňujúce obrázky. Takým spôsobom učivu začínam rozumieť ucelene, viac ma baví a zaujíma. Dúfam, že si užitočné a podstatné poznatky zapamätám a nebudú to len informácie , ktoré hneď po teste vypustím z hlavy.
Každou naštudovanou stranou si však viac a viac uvedomujem, nakoľko komplexné naše telá sú. Aké sú krehké a silné zároveň. Plné tajomstiev a prepojení, kde žiadna akcia neostane bez reakcie.
Čo som sa dozvedela: Existuje fenomén zvaný Sonoluminiscencia. Podstata spočíva v tom, že ak je bublina pod vodou prasknutá zvukovou vlnou, emituje záblesk svetla. Nikto tento jav doposiaľ nevysvetlil, je len množstvo teórií.
Čo k nám poputovalo na privát (na chvíľku): Darbuka! Je to číra radosť, pretože posledné týždne som presne nad týmto hudobným nástrojom premýšľala, túžiac si na ňom skúsiť zahrať. Juchúú!
Čo ma potešilo: Rozhodla som sa spraviť si výlet do Žiliny. Poblúdila som, navštívila antikvariáty a kníhkupectvá. Vyslovila úprimnú prosbu, tiché želanie, zažiť niečo super ^.^
Okolo piatej som došla ku vlakovej stanici, pripravená nastúpiť na vlak. Odrazu ma zastavil môj vlastný pocit a myšlienka, kam by som mohla ísť namiesto toho. Bola som unavená, no toto bola číra intuícia, nuž tak som sa zvrtla a dokráčala do istého podniku. Ani som nevedela prečo, a hoci som bola sama, usadila som sa do kútika, ktorý bol priveľký pre jednu osobu, objednala si a vytiahla biológiu, že sa idem učiť. O necelých 15 minút sa dovalila veľká skupina ľudí, ktorí mi povedali, že vedľa v miestnosti majú síce rezerváciu, ale časť z nich by rada sedela tu, ak mi to nevadí, a ak chcem, môžem ostať s nimi, budú radi.
A tak vysvitlo, že som sa práve dostala do partie asi štrnástich slovenských študentov a trinástich zahraničných (ľudia z Francúzska, Španielska, Talianska, Grécka a Švédska) z projektu Erazmus. Prijali ma ľahučko medzi seba a o chvíľku sme sa spolu smiali a diskutovali na všemožné témy. Rozprávali sa o škole, hudbe, knihách, iných krajinách a cestovaní. Nádherný deň!
Čo čítam: Bojová pieseň tigrej matky (Amy Chua)
"Mal to byť príbeh o tom, že čínski rodičia vedia deti vychovať lepšie ako západní rodičia. Ale namiesto toho je o tak trochu trpkom strete kultúr, prchavosti víťazstva a o tom, ako ma pokorilo trinásťročné dievča."
Túto knižku som objavila celkom náhodou v kníhkupectve a hneď si pomyslela, že odráža moje nedávne úvahy. Je to svedectvo Amy, profesorky práva na Yalovej univerzite, ktorá je prototypom " čínskej matky". Je prísna, až do extrémov. Vyžaduje disciplínu, dobré známky, poslušnosť, s dvoma dcérami driluje hodiny denne hru na husle a klavír, poháňa ich a vedie. Jej snaha prináša vytúžené výsledky. Ale za akú cenu?
Téma ma zaujíma, pretože som si uvedomila, že niekedy, obzvlášť v mladšom veku, som potrebovala tlak zvonka. Príliš ľahko som sa nechala uniesť hraním počítačových hier, pozeraním televízie a nerozvíjala som svoje koníčky a talenty. A pritom niekedy stačilo tak málo! Domáca úloha v škole, príprava na test, poradenie od dospeláka alebo rozhovor a odrazu som robila aktivity, pri ktorých bolo cítiť, že sa rozvíjam.
Na základnej škole som chcela navštevovať rôzne krúžky. Hra na flautu. Spev. Jazda na koňoch. Chodiť sa starať o zvieratká. Kurzy varenia, počítačový krúžok, angličtina, bojové umenie, prírodovedecká turistika, plávanie ... Kaďečo ma vedelo úprimne nadchnúť. Nanešťastie pre mňa, väčšinu z toho rodičia alebo pedagógovia odmietli slovami " Na to nemáš talent, to by Ťa prestalo baviť, nevymýšľaj, to by bola škoda času, to predsa nevieš, je to drahé alebo nebezpečné."
A tak som mladosť strávila bez výrazných príkazov dospelých ohľadom toho, ako tráviť vlastný voľný čas. Nikto ma nenútil neustále cvičiť, chodiť na tréningy a robiť úlohy. S mimoškolskými krúžkami, ktoré som nakoniec navštevovala ( len zlomok vymenovaných a nemyslím, že ma väčšina z nich výrazne posunula) a činnosťami vlastného výberu som mala krásne detstvo, slobodné a radostné. Navyše, učila som sa tým samostatnosti a zodpovednosti za svoje rozhodnutia. Robila som prevažne veci, ktoré ma bavili, veľa sa hrala, mala čas na knižky a rozhovory s rodičmi a kamarátkami.
A predsa si kladiem otázku, či som nemala oplývať väčšou sebadisciplínou. Či ma rodičia v rannom veku nemali viesť k hudbe, športu a umeniu. Nakoľko iná by som teraz bola. V koľkých veciach lepšia a či by som predsa len niečo stratila...
Preto som sa s takou zvedavosťou vrhla čítať memoáre Amy. Rozpráva o opačnom extréme, o hrôzostrašnej, no dômyselnej výchove, ktorá, vyzerá to tak, prináša plody. Ibaže trpké.
Čo sa stalo jedno slnečné ráno: Prespali u nás na priváte kamarát s kamarátkou, pretože sa v noci vrátili z dlhej turistiky. Doobeda sme si vyšli von a neočakávane, veľmi spontánne nás nohy zaviedli do drobnej dedinskej krčmy. Skončili sme pri pive a krásnom, uvoľnenom rozhovore. Navyše sa so mnou podelili o ich raňajky - vrátane čerstvo nazbieraného medvedieho cesnaku z hôr! :)
Čo cvičím: blogilates
Celú zimu som sa musela do cvičenia nútiť. Vlastne, ani som necvičila. Celkovo je zima pre mňa náročné obdobie. V začiatkoch ju radostne vítam, teším sa na snehovú prikrývku, ticho a zime vlastnú atmosféru pokoja. Približne v januári už však plne očakávam jar. Túžim radovať sa z jej príchodu a prebrať sa spolu s prírodou. Tohto roku som sa jedného dňa zobudila a nič netušiac som ju cítila. Jar v srdci. Až potom som utekala vybehnúť na záhradu, dozvedajúc sa, že sneh je roztopený a oteplilo sa. :) Odvtedy sa nemusím premáhať a cvičenie ide samo, s radosťou. Len dúfam, že sa mi podarí mať dostatočný, pravidelný pohyb celý týždeň, keďže niekedy je to popri škole neľahké.
Momentálne cvičím podľa YouTube videí tejto veselej ženskej a smejem sa na jej občasných výrokoch typu " Ja tu trpím!" :D
Čo som varila: Kuracie stehná s medovo-kečupovou marinádou a koreninami, na masle pečené zemiaky a dusenú zeleninu. Plnené baklažány s nivou. Slané palacinky. Malinový cheesecake. Mňam ! (teda, niekedy :D)
Čo ma dojalo: Fotka starého pána v reštaurácií, ktorý sa pozeral na obrázok jeho zosnulej manželky, s ktorou prežil desiatky rokov života...
Čo počúvam: LP - Lost On You (Live Session)
Páči sa mi rytmika. Hudobné nástroje. Fakt, že je to na živo. A skutočnosť, že LP nie je klasicky (možno povedať mainstream-ovo) pekná. No je charizmatická. Svojsky šarmantná. Má čaro. Je ohromne talentovaná. S jedinečným hlasom. Pani hudobníčka. Klobúk dole.
Čo som si uvedomila: Ak v sebe negatívne pocity potlačím a zahrabem hlboko do seba, oni sa vrátia. Akurát, že silnejšie.
Tip na darček: Muž, ktorý sadil stromy (Giono Jean, ilsustrácie Ľuboslav Paľo)
Nádherný príbeh o obyčajnom mužovi, obyčajnej práci, obyčajnej vytrvalosti a tichej pokore, ktoré zmenili krajinu a kúsok sveta. K lepšiemu.
Tenká, nenápadná knižka. Pekné vydanie. Číta sa ľahko a rýchlo, nesie so sebou mnoho úvah, dôvodov na úsmev a rozjímanie.
Ničiť je niekedy priveľmi jednoduché. A občas pozabudneme, že i jeden človek je schopný veľkolepých, nádherných činov, ku ktorým často vedie nenápadná, pomalá a kľukatá cesta.
A čo vy? Aký je Váš Marec? :)
