Učiteľka na hodine Umenia a kultúry nás nadšene oboznamuje s najslávnejšími abstraktnými umelcami a ich dielami. Krúži okolo našich lavíc a pýta sa, aké pocity v nás obrazy vyvolávajú. Ako sa asi cítil autor? Čo sa pokúšal vyjadriť? Čo v nich vidíme my? Ako burcujú našu fantáziu?
Odpovede sa líšia. Rovnaké dielo, no žiadna reakcia nie je totožná. Jeden vidí radosť, iný smútok, zmätenosť, výzvu k pohybu, u niekoho obraz evokuje autorov hnev, snahu poukázať na ľahostajnosť a úpadok spoločnosti alebo autorov pokus vyjadriť náladu rannej nevoľnosti z prehýrenej noci. Nájdu sa tí, čo poznamenajú, že v nich diela nijaké pocity nevyvolávajú. Učiteľka súhlasne kýve hlavou a zdôrazňuje, že aj o tom je umenie. O diverzite názorov a pocitov. O diskusií, nejednoznačných odpovediach a inotajoch. Zdôrazňuje, že abstraktné umenie rozpráva príbehy, ktoré hľadáme podvedomím, maľuje ich v našej mysli. Je plné možností. Naskytne sa otázka, ktoré obrazy nás donútia rozvíriť našu predstavivosť viac - tie, ktoré zobrazujú konkrétne výjavy, figúry, predmety a postavy alebo tie so zostavou farebných škvŕn, plôch, čiar a geometrických prvkov?
Jasné, že abstraktné umenie vyhralo ( aspoň v srdci pani učiteľky). Obraz s reálnymi prvkami nám jasne ohraničí, čo autor chcel zobraziť. Naopak abstraktní umelci sú nejednoznační, ich diela nesú otázky o samotnom obsahu a ako sme mohli vidieť - každý si ich vysvetlil po svojom. Téma uzavretá, ideme ďalej, času je málo, učiva veľa, umenia taktiež.
A tak som si po dvoch rokoch na túto hodinu spomenula. Teraz mi príde otázka trochu zvláštna, vyvodená odpoveď taktiež. A dovolím si čiastočne nesúhlasiť! ( presne včas, ja viem:D)
Príbehy. Mám rada príbehy. Mám rada knihy, ktoré rozprávajú príbehy. Rada sa nechám ponoriť do deja a vžiť sa do prostredia. Rada si príbehy vymýšľam, starostlivo si predstavujúc ich scenérie. Rada počúvam tých, ktorí majú cit príbehy rozprávať. Rada vnímam, ako ich postupne tkajú a rozvíjajú.
I ľudia všeobecne majú radi príbehy. Ľahko im utkvejú v mysliach. Nepamätajú si konkrétne slová a vety, ale ich podstatu, hlavnú kostru. Atmosféru. Náladu. Pocity. Dobré príbehy sa dotýkajú našej psychiky a dostávajú sa hlboko do podvedomia. Učia nás. Pretvárajú. Ukazujú vnútornú cestu. Pripomínajú dávno zabudnuté časti našich ja. Stávajú sa našim liekom. Berú nás do iných svetov a pritom sa dotýkajú našich duší. Odovzdávajú poznatky a šepkajú varovania. Prebúdzajú časti nás, ktoré spali. Prehovárajú k našim túžbam. Vedú nás k vlastnej múdrosti.
Príbehy ma sprevádzali celé moje detstvo. Čítala som rozprávky, povesti a legendy. Niektoré mi rozprávala babina, myriady som si vymyslela sama. Postavy, archetypy, zápletky. Pred spaním som si vždy príbehy vymýšľala na dobrú noc. Pamätám, ako som v nich obývala drobnú chatku v lone prírody, vedela sa zmeniť na mačku, ovládala som vzduch, pomáhala priateľom, plávala s delfínmi a lietala na orloch.
Typická detská hravosť sa prejavila tradičnou detskou schopnosťou dokázať sa s čímkoľvek hrať, čokoľvek zahrnúť do deja a nachádzať vo svojom vnútri večnú studňu nápadov a originality.
Inšpirovalo ma azda všetko. Tvar rúk. Podstata sypkého piesku. Farba stien. Pierka na čelenke. Oblý kamienok v kvetináči. Farba prívesku na maminom krku. Kúsok kôry. Tvar stromov a hory v pozadí.
Silou myšlienky sa všetko mohlo stať čarovným predmetom, dôležitým artefaktom alebo novým, doteraz neobjaveným druhom živočícha ...
Niekedy moje myšlienky rozprúdili ilustrácie, obrázky a fotografie. Tie ukázali len jeden záber, jasnú spomienku v zabudnutom deji. A ja som ho mohla (vy)nájsť celý. Vnárala som sa do vlastnej kreativity prinášala odpovede na nikým neopýtané otázky. Pri akej príležitosti obrázok vznikol? Aké je tam počasie? Aké majú postavy vzťah? Hľadajú niečo? Čo sa stalo následne potom?
Spolupracovala som s autorom, zobrala do úvahy všetko, čo do diela vložil a dotvorila začiatky a konce.
Abstraktné maľby moju fantáziu doteraz nepohladili. Aspoň nie tie, ktoré sa zameriavajú iba na farebné škvrny, čiary a geometrické prvky. Vnímam ich ako manifest autorovho súčasného podvedomia. Fascinuje ma ich rôznorodosť. V niektorých by som určite bola schopná nájsť obrazce, dej a históriu, spôsobom, akým ich dokážeme vyhľadať na nepravidelných podkladoch alebo stenách.
No napriek tomu, ak hľadám inšpiráciu, doteraz som vždy siahla po ne-abstraktných dielach. Tie pre mňa opatrujú počiatočnú atmosféru. Načrtnú náladu. Odhalia kúsok, jednú scénu. Zvyšok je na mne. Hranice si určím sama.
Je to určitá sloboda ducha. Hravosť. Mám obrys. Základnú kosť, hlinu na modelovanie.
Viem, že umenie sa nerozdeľuje na "abstraktné" a " to druhé". Azda pri jeho podstate ani nejde o striktné definície a kategorizácie, ktoré sa učíme v škole. Impresionizmus, pointilizmus, fauvizmus...nie. Ide o to, ako ku mne diela prehovárajú, čo ponúknu a čo si ja vezmem. Akú emóciu venujú a nakoľko sa ma dotknú. A tak sa učím vychutnať si a objaviť čaro umelcov tohto i minulých storočí, nenútene a postupne, bez obmedzení a oficiálnych ohraničení ... nech už je to abstrakcia, kubizmus, avantgarda alebo surrealizmus...Postupne sa s nimi zoznamujem, či už majú zámer naratívnej funkcie alebo nie.
Ak mi však diela začnú rozprávať príbeh, poteším sa. Pretože príbehy sú podľa mňa dôležité. Naozaj sa dokážu dotknúť nášho podvedomia. Vieme sa celkom ponoriť do ich snového sveta. Súcítime s postavami, ktoré sme nikdy nestretli. Cítime napätie, keď sú v nebezpečných situáciach. Inšpirujeme sa ich silným konaním... Veríme príbehom, ktoré si rozprávame o nás samotných a niektoré príbehy v nás ostávajú celý život...
Tak nech tie príbehy stoja za to. Nech sú nenútené, pramenia s ľahkosťou z autorovho vnútra a prinášajú do vonkajšieho sveta jeho skutočné, osobné kúzlo. Nech sa stretávate s príbehmi, ktoré Vás obohatia. Či už to budú príbehy vymyslené, prečítané, vypočuté alebo rozprávajúce o Vašich priateľoch. Nech je príbeh, ktorý rozpráva o Vašom živote, odvážny, podnetný, silný a jedinečný. Nech ste v ňom tou postavou, ktorá sa nevzdáva a verí. Napríklad na šťastné konce. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára