Objatie z orientu

Pri všetkých tých krvavých článkoch o islamskom štáte mi napadlo spomenúť, že i ľudia z Blízkeho východu sú stále...veď viete. Ľudia. S rodinami a deťmi..a domovmi, ktoré im boli častokrát zničené..

Môj dedo prišiel na Slovensko z Iraku pred vyše päťdesiatimi rokmi, aby vyštudoval vysokú školu. Hneď po tom sa chcel vrátiť naspäť domov. Ibaže sa zaľúbil do mojej babiny a tak sa stalo, že  sa jeho domovom stalo Slovensko. S arabskou časťou rodiny sa veľa nestretávam, no z rozprávania a niektorých internetových konverzácií mi je jasné, že sú to šikovní ľudia. Zubárky, chirurgovia, právnici a umelkyne. Nádherné ženy s uhrančivými očami, ktoré prechovávajú úprimnú lásku k rodine a ich vysmiate deti s hustými, kučeravými vlasmi.

Nikdy som sa neučila po arabsky. Dedo nijako výrazne islam nevyznáva ( jeho obľúbený nápoj je ibištekový čaj s červeným vínom a vlastní farmu s ošípanými :) ), no o jeho rodnej krajine rozpráva veľa a krásne ... Spomína, ako sa rád učil prírodovedné predmety, aký mali školský systém, pamätá na nádherné statky svojho otca, kde šplhával po palmách, veľa zdôrazňuje úctu a obdiv k súrodencom...

Osobne som spoznala  jeho synovca Mohammeda, ktorý preukázal veľké nadanie pre jazyky a teraz študuje medicínu v Holandsku. Porozprávala som sa s dedovými kamarátmi, ktorí prišli na Slovensko spolu s ním ( z ktorých jeden je môj kožný lekár), poďakovala za bamie a domácu baklavu, ktoré nám doniesli ako dary a hrávala som sa s ich vnučkami. Väčšina ľudí z Východu, ktorých som stretla, boli milí, vysmiati a inteligentní. Manželky nenosili hijáby, ich vierovyznanie nevnucovali a vedeli veľmi dobre hrať Sedmu.:)

Začiatkom novembra k nám priamo z Bagdadu zavítala vzácna návšteva - dedova mladšia sestra Hasnia. Výborne a veľmi elegantne vyzerajúca iracká babička, ktorá i napriek vysokému veku a krušným časom nabrala odvahu a prišla, čím deda nevýslovne potešila. 

Hasnia, zistila som, je znamenitá kuchárka Keď som prišla na návštevu, posadili sme sa za stôl s tradičnou irackou polievkou z jahňacieho mäsa s cícerom, plnenými vinničnými listami a dvoma  plnými misami ďatlových koláčikov kleiche.

Debata sa počas večere rozprúdila naplno ( aspoň natoľko naplno, ako sa dá, keď potrebuje arabsko-slovenského tlmočníka:) ). Hasnia rozprávala o tom, ako veľmi ľúbi svoje vnúčatá, ktoré nedávno začali chodiť do školy. Ako spoznala svojho muža. Ako jej dcéra maľuje krásne obrazy a učí výtvarnú výchovu.  Ako ona sama vyštudovala geografiu, no potom pracovala na ministerstve.  Ako je vďačná, že jej dedo pomohol financovať postavenie krásneho domu pre celú jej rodinu (neskôr mi povedali, že bol zbombardovaný). Aké mala kedysi dlhé, tmavé vlasy. Ako pred takmer tridsiatimi rokmi prišiel môj ocino s babinou k nej na návštevu a ona na to často s úsmevom spomína. Ako rada pozerá seriály, najmä tie o varení. Ako by chcela s nami všetkými fotku na pamiatku....

Celé to bolo také obohacujúce a príjemné...vyslovene som cítila, ako sa atmosféra uvoľňuje, stáva sa úplne priateľskou.
"Och, a to jedlo je naozaj vynikajúce. Si výborná kuchárka. Ďakujem Ti, že si prišla," povedala som. Odrazu som videla, ako sa Hasnii rozradostnila tvár. Naozaj ju to potešilo. Netušila som, čo spraví, no ona sa svižne postavila a podišla ku mne. Na líca mi vtisla dva veľké, vďačné bozky a vzápätí ma silno a úprimne objala. Mierne prekvapená, no s úsmevom na tvári, som privrela oči a  jej objatie opätovala...Bola to radosť, ktorú som cítila až v srdci :)

O dievčati bez hudby, labuťom srdci, snehu a prvých bozkoch

Rozpoviem Vám príbeh, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý. Je o tom, ako som spoznala hudbu. O jednej piesni. O viere, nádeji a o celkom obyčajných vločkách v jeden zimný večer pred rokmi, kedy sa mi splnil sen.

V okruhu mojej najbližšej rodiny nie je sú žiadni hudobníci. Nepovšimla som si ani výraznú vášeň pre kapely a piesne ( azda okrem starkej s ľudovkami). Zo skoršieho detstva si vybavujem iba pár albumov, ktoré sme mali v aute, no je to minimum, takže obvykle len obdivne hľadím, ak niekto pozná celú diskografiu Iron Maiden a AC/DC pretože otec je fanúšik a rocková hudba im v domácnosti hrala každý deň.

Prvých interpretov som objavila až keď som mala 11 rokov vďaka susede, ktorá mi povedala o existencií YouTube a Rihanny. Nuž a tak som si do svojej prvej mp3 dala prvé piesne. Hity vtedajšej doby ako Britney Spears, P!nk, Black Eyed Peas a Beyonce. Nebolo to zlé, zistila som, že hudba je celkom pôvabná, nápomocná a azda i..inšpiratívna? Skrátka niečo príjemné na dlhé cestovanie.. No v tej dobe som z nej ešte nikdy nezažila zimomriavky...

Nightwish som spoznala asi ako trinásť ročná, keď mal vtedajší spolužiak tašku cez plece s ich logom. 

" To čo máš za divnú tašku? Čo je to za čmáranicu na nej napísané?"
" Paťa...to je Nightwish.. kapela, vieš? " 

" Aha. Nightwunsh. Pekne."

Ešte v ten deň dotyčný spolužiak zdieľal na internete jednu z ich piesní - Over the hills and far away. Usúdila som, že názov znie pekne a že za vypočutie nič nedám. Zapla som skladbu, video sa načítalo a...nič. Skrátka nič. Neprišlo mi to zaujímavé. A život šiel ďalej, rovnako ako dovtedy...

Asi dva dni. Pretože potom mi v hlave začala hrať melódia. Len tak, sama od seba. Taká, ktorá pohla mojím telom. Vábivá a silná. Nepripomínala nič z toho, čo som bola zvyknutá počúvať. Nevedela som na ňu zabudnúť, nevedela som si ju zaradiť. Odkiaľ sa berie?

Vtedy mi to došlo. Ten Nightwish! ..  Vedela som, že som nemala veľmi dobrý hudobný sluch, takže ma nijako neprekvapilo, že mi skladba na prvé počutie prišla veľmi fádna, jednotvárna a jej čaro som objavila až neskôr..

 A tak bolo na čase zadať názov kapely do vyhľadávania a spoznať viac ...v ten deň som objavila svoju lásku k symfonickému metalu...

Také zimomriavky som nikdy predtým nezažila... Delikátna kombinácia jemnosti a drsnosti v hudbe, dovtedy nevídaná. Flauty. Niekedy husle. Dunivé zvuky, bicie a gitarové riffy. Basy, klavír a operný hlas s nádhernou charizmou. Texty o oceáne, príbehoch, nevinnosti, ružiach a kráse žien. Našla som hudbu, ktorú som hľadala a ani som nevedela, že existuje.

Nepoznala som jej teóriu, noty mi nič nehovorili, máloktoré tóny som postrehla, niekedy som si neuvedomila ani len všetky nástroje. Nemohla som posúdiť zložitosť skladby, plne oceniť jedinečnosť...a predsa. Vďaka piesniam som zrazu vedela uveriť, že mágia je skutočná, no v rôznych podobách, a že zázraky sa dejú. Nevadilo mi, že hudbe nerozumiem. Táto tvorba rozprúdila moju fantáziu a maľovala obrázky. Dodávala silu a priniesla pocity.

Bolo to viac ako šesť rokov späť. Pre mňa vtedy nastalo veľmi významné obdobie. S odstupom času vidím, ako som si v tej dobe proste začala uvedomovať, že  som osobnosť. Individuálna ľudská bytosť. Akoby som dovtedy rástla len lineárne, no to sa prirodzene zmenilo na cyklický vývoj. Kládla som otázky a hľadala vlastné odpovede. Boli to dni plné úvah, spoznávania sa, formovania prvých názorov a vlastných životných postojov. Veľmi svojská doba, plná pocitov. Cítila som nadšenie, keď som niektoré veci pochopila. Keď mi niektoré princípy začali dávať zmysel. Keď som v sebe objavila akúsi silu, ktorú som pred tým necítila. Keď som sa zaľúbila. Keď mi prvý chlapec povedal, že som milá a charizmatická ( a to nevadí, že som nevedela, čo znamená slovo charizmatická. Od šťastia som nezaspala takmer celú noc :) ). Keď som sa prvýkrát rozhovorila o svojich úvahách a niektorí rovesníci ma počúvali. Keď som si začala všímať malé drobnosti, ktoré sa okolo mňa dejú. Keď som sa pokúsila precítiť končekmi prstov kôru stromov, v izbe si zapálila prvú sviečku a prvýkrát sa prihovorila kvetine.

To všetko sú pre mňa vzácne momenty a veľká väčšina z nich bola sprevádzaná práve snovými tónmi spomínanej fínskej kapely. Doteraz sú tie piesne pre mňa veľmi cenné, pretože mi pripomínajú to najkrajšie z oných rokov.

Rub k lícu sa však nájde aj tu. Občas ma totižto prepadla veľká bezmocnosť. Naozaj ťaživá, takže v slabších chvíľkach som len plakala a tápala, čoho sa zachytiť.

Chýbali mi kamaráti, ktorí by mi boli podobní. Často som sa cítila v partií ako niekto navyše a hoci som mala okolo seba zaujímavých ľudí, nevedela som, nakoľko pevné tie kamarátstva boli. No zo všetkého najviac som postrádala vzťah. Cítila som sa naň zrelá. Chcela som zdielať vlastné zážitky a zistiť, ako chutia bozky. Pohladiť partnera po líci a veľa sa rozprávať. Dotknúť sa jeho bedrových kostí a hrávať s ním hry.

Konečne som začínala žiť, vnárať sa do života, bolo to nádherné...no napriek tomu všetkému mi veľmi chýbal psychický a fyzický kontakt, určitá forma socializácie. Pokúšala som sa nájsť tú silu v sebe samej. Chytiť sa toho nepolapiteľného, étrického a nedovoliť, aby som upadla do veľkých smútkov a zúfalstva. 

Vtedy vkĺzla do môjho života jedna pieseň práve od Nightwishu, ktorá mi vždy bude pripomínať, aké to bolo.  Jej tóny sú práve preto pre mňa čisté, úprimné, uboľavené, vrúcne a zasnežené. Je zvláštna, nie celkom tradičná a volá sa Swanheart.

Hneď vo mne zarezonovala. Keď zaznel verš " A wintry eve, once upon a tale" ..dostala som víziu. Ja a chlapec, bozkávajúci sa. Ako sa naše pery spojili, začalo snežiť. Nevedela som, odkiaľ tá predstava prišla, no zrazu tam bola, nenápadná a číra, znejúca ako prísľub.

Pieseň pokračovala a v jej finále zaznelo " Crystal pond awaits the lorn. Tonight another morn for the lonely one is born." ... ktožvie ako to autor zamýšľal. Ja som si to vysvetlila celkom jednoducho. Kryštálový rybník je niečo ako môj cieľ cesty, ktorý ma očakáva. Ja som ten "lonely one" - osamelá. No dnes sa zrodí nové ráno, ktoré so sebou prinesie novú nádej. To, nad čím som žialila včera, dnešok môže zmeniť...tieto dve vety som si spievala každým východom slnka...

Pochopila som to. Odrazu som  vo svojom vnútri vedela, že niekto do môjho života príde. Bude to až neskôr, no nemusím sa obávať. Toľko vytúžený moment nastane. Ako keď zimné bábätko uistíte, že na jar uvidí lastovičky...Nerozumela som tomu plne, no cítila som sa pokojná a učila som sa tým tichej, nenáhlivej trpezlivosti..

Tento príliv viery a nádeje mal úžasný vplyv na mňa samotnú. Prestala som zúfať a klásť si hlavu na kolená. Nemusela som sa utápať v žiali, že nespoznám nikoho, kto by ma upútal ( a najviac som rozhodne pátrala po zaujímavej mysli, inteligencií a charizme osobnosti). .. Namiesto toho som hrala hry, čítala knihy, spoznávala ďalšiu zaujímavú hudbu, pozerala seriály a zisťovala si o udalostiach, ktoré sa diali vo svete. O všetkom som potom rada diskutovala, pomaly vďaka tomu stretávala nových ľudí. Zakázala som si slovne podkopávať samú seba  a naučila sa usmiať sa zakaždým na seba do zrkadla. Skúšala som si maľovať oči a vymýšľať nové účesy, v ktorých som sa cítila dobre. Oživila som si šatník. Podstatné je, že som si dovolila "zabudnúť", že očakávam vzťah. Skrátka som vedela, že príde, tak som si dala za úlohu mať sa zatiaľ dobre. Chápala som, že až keď sa ja budem vo vlastnej prítomnosti dobre cítiť, budú sa môcť i ostatní. Mojou úlohou bolo  pracovať na sebe a svojom sebaprijatí.

V januári ďalšieho roku naozaj niekto do môjho života prišiel. Bolo to veľmi pekné, milé a krátke. Prvý bozk bol neistý, trochu nešikovný.. no s krásnym výhľadom na Bojnický zámok...ibaže v ten moment nezačalo snežiť...

Neskôr na to prišiel on. On, s ktorým som si tak výborne rozumela a nikdy som si nepripustila myšlienku, že by z toho mohol byť vzťah. Nečakala som to. Prechádzali sme sa po vysvietenom námestí, ponorení do rozhovoru. Odrazu sme zastali pod lampou, okolie stíchlo. Delilo nás niekoľko centimetrov a keď sa nám stretli pohľady, s ľahkosťou som spravila posledný krok k nemu. V ten zimný večer som dostala svoj druhý bozk v živote ....keď mi vzápätí vo vlasoch pristáli prvé snehové vločky.... :)

(z)Odpovedám sama za seba

Keď som mala asi 14 rokov, odrazu mi začalo vadiť, ak bol niekto ku mne výrazne starostlivý. Neberte to zle, vážila som si to, len ma to z ničoho nič prekvapilo.

Prečo mi starká doniesla tanier s jedlom až do obývačky, keď mám zdravé nohy a hromadu energie a môžem si poň zbehnúť sama? Prečo mi hovoria, kedy sa mám ísť učiť a kedy mám oddychovať? Hádam si viem svoj čas sama najlepšie zorganizovať. A ak nie, treba sa to naučiť. Prečo mi kážu, kedy ísť spať?

Toto vnútorné nastavenie mi zabezpečilo ľahký prestup na internát. Veľká časť mojich rozhodnutí mala zrazu výrazný dopad na kvalitu môjho študentského života. Nebolo nikoho, kto by mi dohováral, pomáhal mi. Ak si miniem všetky peniaze, mám problém dostať sa v piatok domov. Aký nákup si spravím, také jedlo budem jesť ( alebo umriem od hladu :D ). Ak budem ponocovať, budem unavená. Aké oblečenie si prinesiem, tak budem odetá. Ak nebudem tolerantná k spolubývajúcim, neprispejem k dobrej atmosfére. Poobedia si takmer úplne organizujem sama. Ak nedodržím termín na odovzdanie laboratórnej práce, budem mať o desať percent nižšiu známku. Ak si zabudnem zobrať dáždnik v upršanom období, pravdepodobne zmoknem. Ak si nespravím čaj, tak je nízka šanca, že budem mať v ten večer čaj. Ak si neumyjem po sebe riad, objaví sa pleseň a on odíde sám ( no kiežby!).

Na priváte človek získa ešte väčšiu voľnosť. Nemusí sa strachovať, že niekto bude sliediť, či šiel po škole na pivo. Nemusí si pýtať vychádzku. Nemusí tam prespať. Nemusí sa obávať, že mu po desiatej vypnú teplú vodu ( pretože tá nejde obvykle celý deň). Ak sa ľudia nijako nedohodnú, tak sa v kúpeľni objaví tiež pleseň a kúpeľňa odíde spolu s riadom.

A ono to pokračuje i do ďalších životných oblastí. Môžem cestovať, aj do ďalekých krajín. Sama rozhodnúť, či na to sú peniaze, čas a chuť. Môžem mať partnera a nájsť si brigádu. Ísť na chatu, festival a  k večeri si dať víno. Rodičov sa už nemusím pýtať o dovolenie, len im oznamujem. Nerozkazujú ani nezakazujú, iba dávajú rady.

Ako mi začalo tiahnuť na dvadsiaty rok života, celé sa to ešte viac prehĺbilo. Preberám zodpovednosť za svoj život. Ešte hlbšie a výraznejšie vnímam, že mám možnosť voľby, rozhodnutia majú vždy následky a ich spleť vytvorí tapisériu môjho života. Rozhodujem, aké mám myšlienky. Kde pôjdem pracovať. Je na mne, s akými ľuďmi budem tráviť čas. V mojej réžií sú názory, ktoré si pripustím, zručnosti, ktoré si osvojím a zmluvy, ktoré podpíšem. Knihy, ktoré prečítam, filmy, ktoré ma ovplyvnia a miesta, kam zavítam. Od drobností - ako sa budem dnes stravovať a či si pôjdem zabehať až po verdikt, kde a na ako dlho chcem bývať, ako si zariadim  priestory a komu verím.

Rozhodujem, či budem rozvíjať to, čo mi ide a čo ma baví, alebo či budem príliš pohodlná a mrhať energiou. 

A tým nechcem povedať, že niektoré dnes-sa-z pyžama-neprezlečiem lenivé dni sú zlé. Práve naopak. Často poobedia strávim len takým poflakovaním - a ono to je prospešné. Pozeranie vtipného seriálu/hrabanie sa internetom/spánok mi veľakrát dá v tú chvíľku viac ako čokoľvek iné.  Ide len o to, že kdesi hlboko v sebe cítim, kedy to už nie je čas strávený oddychom a relaxom, ale  lenivosť a plytvanie. Vtedy sa potrebujem vzchopiť a neupadnúť do životnej pohodlnosti. Viem, že potom strádam, pretože (napriek občasnej daromnosti)  svoju energiu predsa túžim vedome vkladať a smerovať.

Nedávno som začala pozerať seriál Breaking Bad. Niektoré diely a scény vystihovali život jednej z hlavných postáv - mladého Jessieho Pinkmana. Po tete mal pekný dom, ktorý bol ale v katastrofálne žalostnom stave, samý neporiadok, chabo zariadený, jeho kamaráti pôsobili ako trosky, ktoré nezvládajú život s drogami. Nemal prácu, peniaze, vzdelanie, ani ženu, ktorej teplo tela by cítil každú noc a mohol by ju zahŕňať láskou. Životom sa pretĺkal cez rôzne párty a drsne pôsobiacim slovníkom s obmedzenou slovnou zásobou, no bol pohádaný s rodičmi, bez ich podpory a hlboko v sebe zúfalý. Škoda ale bola, že ten chalanisko mal potenciál. Ak už nič iné, vedel kresliť. A evidentne ho to i bavilo. I keby už nič iné na svete dobre nevedel, prečo sa nevenoval aspoň tomu? Prečo sa nechal ubiť nepriaznivou situáciou v mladosti a stratil silu urobiť za niektorými vecami hrubú čiaru a zmeniť sa? 

Na mňa to pôsobilo ako príklad. V teoretickej rovine tak môžem skončiť i ja. No nechcem. Túžim mať miesto, kde sa cítim dobre. Domov. Robiť činnosti a aktivity spojené s radosťou. Stretávať ľúbezných ľudí. Mať priestor v živote na spontánnosť, chaos i úhľadný poriadok. A z obrovskej časti je to celé najmä v mojich rukách. Toto uvedomenie  ma zahŕňa veľkým rešpektom.

Keď som bola dieťa, boli to najmä rodiča, ktorí rozhodli o tom, čo sa kúpi. Čo bude na večeru, kam sa pôjde na dovolenku, aké oblečenie nosím, ktoré programy  v televízií máme predplatené, aké vlastním hračky a aká rádiová stanica nám hrá. Je to krásne, asi ako vždy keď vás niekto oboznámi s niečim novým, čo ste nepoznali. No myšlienka toho, že môj život pomaly začína byť o mojom vkuse, mojom štýle a o mne samotnej ma napĺňa bázňou a  radosťou. Je to zodpovednosť, ktorú plne prijímam, pretože verím, že so snahou, silou, vierou a pozornosťou môžem tú svoju púť prežiť tak, aby stála za to. Aspoň pre mňa :)