Keď vás telo ľúbi

Máme vajíčko a spermiu. Spoja sa a zázrak sa začne diať. Tam kdesi to je celé zakódované. Malé semienka v ktorých je všetko. Vzniknú tkanivá. Kosti a svaly. Pôrod. Človek vidí. Postupne sa naučí rozprávať a spievať, vie, kedy sa má nadýchnuť a kedy žmurknúť. Každý orgán v tele vie, kedy a čo má spraviť. A vie, kedy ma rásť. Z toho takmer ničoho postupne, opatrne vyrastie  ľudská bytosť v nádhernom tele, do plnosti.

  Vždy ma to fascinovalo. Ako to tie bunky vedia a z čoho vlastne všetko vzniká . . .

  Musím priznať, že so svojím telom som nemala vždy najlepší vzťah. Nebol nijako sebadeštruktívny, no pamätám, ako som sa nijako nemohla pozrieť na seba v zrkadle, radšej som ho v rýchlosti prebehla, vynakladajúc snahu, aby som sa nijako nezahliadla v odraze. Bezohľadu na to, ako som vyzerala.

  A tak si hovorím, že je rozdiel, keď niečo viete a keď si to uvedomíte. Jasné, vedela som, kdesi hlboko, že moje telo je krásne. K uvedomeniu mi však dopomohol istý večer, sedela som v kuchyni a odrazu mi napadlo, čo keby poďakujem každej časti tela za to, že sa tak snaží, pracuje, je tu so mnou. Veď, nanešťastie, človeku častokrát začne chýbať zdravie až keď oň začne prichádzať. A tak som začala. 

   Najskôr vlasmi, jemne som ich pohladila a riekla úprimné ďakujem za to, že sú také lesklé, husté a dodávajú mi osobitný vzhľad. Celej lebke, že je pevná a chráni. Čelu. Očiam, že mi pomáhajú vidieť, Vďačná som i za ich farbu, tvar, pekné mihalnice, obočie. Môj nos, ktorý ma naučil veľa veciam. Pery, vďaka ktorým chutia bozky a môžem sa usmievať. Brada, lícne kosti. Uši. Krivka čeľuste. Zuby, jazyk, Precítila som krk. Pletenec ramena, lakte, zápästia, dlane a všetky články prstov. Každý jeden stavec. Ďakovala som prsiam, hrudnej kosti, rebrám, drieku, brušku, lonu, stehnám. Bokom, chodidlám a kľúčnym kostiam. Pomyslene som objala celú kožu, akoby som si prvýkrát uvedomila jej mäkkosť.

   Zabralo mi to istý čas. A uvedomila som si, že i tak som vynechala väčšinu vnútorných orgánov. Pousmiala som sa a začala odznova, zahŕňajúc i poznatky z biológie. Čapíky. Kruhové svaly oka. Zrenice. Sluchové kostičky a bubienok. Tymus. Nadobličky. Žily. Chrupavky hlasiviek. Komory srdca, srdcový skelet. Kostná dreň a plazma. Väzivá. Bunkové organely. Alveoly. Krvné cievy vo svaloch a  lymfatický systém. 

  A to už mi zabralo značné minúty, ktoré sa mohli poľahky pretaviť do hodín. Úžasné bolo, že veľa procesov a prepojení som si ani nie je vedomá a predsa som sa akosi nevedela zastaviť.

  A tak na mňa doľahla skutočnosť. Moje telo je tu so mnou. Pre mňa.  Stará sa o mňa, pracuje a snaží sa, aby som skrz neho mohla prejaviť svoju osobnosť. Aby som mohla precítiť všetky pocity a šťastie, ktoré tento svet ponúka. A ja mám pred ním rešpekt. Odrazu som jasne videla, ako sa vždy snaží, najviac ako sa dá. Len ja to niekedy bezočivo ignorujem a nijako mu nepomáham, skôr naopak...

  Svoje telo ľúbim. Chcem s ním byť kamarátka, často mu ďakujem a  prosím ho.Vravím mu, nech je  tu pre mňa a nech so mnou komunikuje, že  ja sa budem snažiť pochopiť ho a vypočuť...... Pretože v tomto svete to jeden bez druhého nezvládneme.:)

  A teda sa rada budem stravovať tak kvalitne, ako to len pôjde. Budem sa snažiť veľa hýbať, byť na slniečku, dýchať čerstvý vzduch, smiať sa, skákať, prechádzať sa, variť si, piť vodu a dostatočne veľa snívať.

 Ono to tak potom akosi ide všetko lepšie. V zdravom tele zdravý duch. Zistila som, že telo na dobrú starostlivosť zareaguje rýchlo, už o niekoľko dní viem postrehnúť rozdiel.  A stojí to za to. Cítim sa potom ľahko a všetko v živote ide akosi ľahšie.

  Nehovoriac o tom, že pred pár týždňami som si opäť skúsila takto komplexne precítiť telesnú schránku. Tentoraz som sa už i pozerala na seba vo veľkom zrkadle.  A stalo sa čosi nevídané. Kdesi v procese som sa začala cítiť nevýslovne šťastne, spôsobom doteraz nepreskúmaným. Pocit vyvieral zvnútra, prechádzal cez srdce a celú ma objímal. Akoby...som konečne, po toľkých rokoch života...precítila aké to je. Keď Vás vlastné telo ľúbi. A vy jeho. :)