Raz som v noci sedela na posteli a zamýšľala sa, že v minulosti, pred asi 5 rokmi som urobila
" No, ale teraz som už poučená. Pravdepodobne, keby viem ten koniec teraz a akosi to poviem svojmu minulému ja, neurobila by som to už... Och, prečo som vlastne vtedy prikývla na otázku ohľadom partnerského vzťahu? Veď tie náznaky nepríjemného konca tam boli celý čas...."
Zrazu...som to cítila. Bol to taký malý zázrak, pretože z ničoho nič som sa, sama od seba, ako dar, začala cítiť presne tak, ako pred piatimi rokmi. Pocity, na ktoré som akoby zabudla, všetka nevinnosť, očakávania, atmosféra vtedajšej zimy, postoj k vlastnej osobe, príchuť života, obavy, túžby..... všetko sa na chvíľku vrátilo, v ten moment som mala opäť 15. Vtedy som si uvedomila, že ja som si tým všetkým skrátka mala prejsť, potrebovala som to zažiť. Nebola to chyba. Alebo, ako sem tam vravím, múdrosť je výsadou skúsených. V tom momente empatie k sebe samej som skrátka vedela, že nech by mi hocikto rozprával hocičo, dával akékoľvek - aj múdre - rady, nezáležalo na tom. Chápala som samú seba. Vtedy som si skrátka nemohla vybrať inak, boli to pre mňa kľúčové zážitky, bez ktorých by som niektoré veci nikdy plne nepochopila.
Dôležité je, že som sa poučila, posunula som sa. Čosi som prežila, vnútorne to spracovala a vyšla uvedomelejšia a zmenená. A cítim, že k lepšiemu. To je princíp.
Pre mňa jedno z hlavných uvedomení si bolo, že v konečnom dôsledku je zbytočné hovoriť o tom, že to ten druhý pokazil, on robil vo vzťahu samé chyby. Vzťahy sú totižto hlavne o nás samotných. A nie, nemám smolu. Nemám nešťastie na partnerov. Každý vzťah a tá druhá polovička v ňom vypovedá čosi o nás samotných. Ak sa nejaký vzor opakuje, niečo sa zakaždým stane a ono sa to celé domrví, nie je to o " no, mne sa také skrátka deje, to ja mám v živote takú smolu" alebo "to on bol taký babrák a ja som bola to chúďa". Je to hlavne o nás, o záležitostiach v našich vnútach, na ktoré sme ešte neprišli. Dôležité je naozaj chcieť na sebe pracovať, prísť na to a zlepšiť sa.
Na škole mám hodinu Verejné vystupovanie v anglickom jazyku. Krásna vec je, že nejde o známky. Jednotku mám už len za to, že sa postavím pred tabuľu a poviem aspoň niečo. Takže v tom momente to celé naberá nový rozmer. Moja plná sústredenosť sa upriamuje na to, aby som podala čo najlepší výkon. Atmosféra je nastavená príjemne, všetci, celá trieda sme na jednej lodi, s viac-menej rovnakými skúsenosťami a učiteľ berie chyby ako súčasť, ako niečo, čo nám pomôže sa zlepšiť. Z jeho úst všetko znie ako cenný postreh, príležitost, na čom zapracovať, žiadna kritika.
Trik je v tom vždy robiť veci najlepšie ako sme v tom okamihu schopní. Skrátka sa snažím. Ale dnes, napriek tomu, dostanem spätnú väzbu: Hovorila si miestami prirýchlo a potichu.
A tak som bez stresu. Viem, že som spravila, čo som mohla. Nabudúce budem skrátka hovoriť pomalšie. A hlasnejšie. Za ideálnych podmienok sa opatrne, krôčik po krôčiku zlepším. A ak by náhodou nie, tak si dám možno pauzu s pokusmi o rečnenie a prihlásim sa na brušné tance. :D
Na hodine Dejín kultúry padla otázka aká veta stojí nad vchodom do chrámu v Delfách. Zvláštne bolo, že odpoveď som poznala. Vedela som to. Napriek tomu som povedala celkom iný výrok.
Nebol síce správny, no niesol svoju múdrosť ( Ako hore tak i dole. Ako vnútri tak i vonku).
Čo ma na celej situácií prekvapilo najviac bolo, keď ma učiteľ za moju nesprávnu odpoveď, za moju chybu, pochválil, že je to veľká pravda a je výborné, že to poznám. Uvedomila som si, že niekedy to skrátka nie je len o exaktných odpovediach. Čas od času je to viac o rozhovoroch, diskusiách, úvahách a o tom, že nie je len jedno správne riešenie.
A tak si vravím. Vždy robte najlepšie ako to ide. Buďte húževnatí, snažte sa, nemajte z chýb hrôzu, občas sa stávajú. A bola by škoda, ak by niekto len zo strachu z chýb nič v živote neskúsil. Neurobil. Nerozvíjal svoje dary. Nezariskoval.
Navyše, čokoľvek ste už spravili, môžete to zobrať ako situáciu z ktorej sa dá veľmi silno poučiť. Uvedomiť si, čo sa dá nabudúce spraviť lepšie, vyvodiť si zásady, ktoré sa i reálne dodržia a potom dané veci skrátka neopakovať. Byť pokorný, zamýšľať sa nad sebou a svojim konaním.
Sme tu od toho, aby sme rástli. Dôležitý je pohyb. Niekedy skrátka vypadneme z rytmu. Ale chápete. Človek tento svet nespozná len skrz hlboké meditácie. Občas treba čosi trepnúť. Rozbiť. Dovŕzať. Zhodiť. Potknúť sa. Zle vybrať. Je to učebný proces. O tom je život.
Jednoduché. Konajte rozvážne a urobte najviac, ako sa dá, aby sa chybe predišlo. A ak už sa predsa len stane, aspoň máte zážitok, na ktorom sa, v ideálnom prípade (keďže ľudia sú škodoradostní :D), budete raz smiať.
A ešte sa i poučíte. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára