Vycupitala som z autobusu do slnečného dňa, šťastná, že sa môžem konečne hýbať. Pofukoval voňavý vánok a moje vlasy ostali celkom neposlušné, ledva som ich podmanila gumičkou. Veselo som si vykračovala po chodníku, keď som prechádzala popri asi osem ročnom dievčatku so zmrzlinou. Pootočilo pohľad smerom ku mne, vrtiac hustými kučeravými vláskami, a automaticky sa mi pozdravilo.
" Dobrý deň," vraví mi.
V duchu som sa pousmiala, či už vyzerám tak veľko, že sa mi deti budú zdraviť takto hrozne zdvorilo.
" Ahooj," odzdraila som sa.
Dievčina sa odrazu na mňa zahľadela veľkými mandľovými očami a vyhŕkla:
" Vy ste krásna!"
" Vy ste krásna!"
Oblial ma zvláštny pocit. Dievčatko si ma prehliadlo ešte raz. Niekedy si Vás ľudia premerajú vypočítavo, zhodnotia Vás ako kus tovaru. Vtedy cítim nepríjemný chlad. No tento pohľad bol odlišný. Zvláštny. Veľmi úprimný. Akoby sa ani nepozrela na mňa, ale cezo mňa, až do vnútra.
" Naozaj ste krásna," usmiala sa.
Zatajila som dych. Deti vnímajú svet inak. Nevinne, hravo, v jednote, ako dobrodružstvo, s vierou, že sú na mieste, kde je stále veľa lásky. Keď sa na ich konanie pozeráme s citom, často nám pripomenú mnoho právd, na ktoré sme azda pozabudli. Učia nás. A akosi sa ma dotklo až v srdci, že v takomto detskom svete som pre jedno dievčatko bola niekym krásnym...
