Psst, počúvam ticho

Cítila som sa dobre. No kdesi hlboko vo mne sa ozýval tichým hláskom pocit, že niečo predsa len nie je "ono". Dlho mi trvalo, než som si ho vôbec uvedomila. Že vôbec mám, nazvime to, problém. Dobrý prvý krok. Druhým, nemálo dôležitým, bolo uvedomenie si, z čoho vlastne táto, prezatiaľ nenápadná, nespokojnosť pramenila. 

   To som si tak ostala sama na priváte. Zhasla svetlá, zámerne nezapla žiadnu hudbu, posadila sa na gauč. Hľadiac do elektrizujúcej tmy som sa započúvala do nehlučného priestoru. Vnímala som vlastný dych, cítila telo a pomaly pozornosť upriamila na svoje vnútro.

" Tak. Čo je tým nesúladom?" pýtam sa.

    Rýchlosť a presnosť odpovede ma šokovala. Bolo to tak očividné. Neboli to presné slová, ani len výčitky, no zrazu som vedela, čo to je: upadla som do ubíjajúceho stereotypu. Zažmurkala som nad týmto uvedomením si a niekoľko minút si v hlave prechádzala posledné dva mesiace. Čo som vlastne robila celý ten čas? Popravde, doteraz neviem. Pozrela som denníček, do ktorého si občas čosi napíšem. Tam nič. Nezavítala som na žiadne nové miesto. Nikoho nového nespoznala. Nenavštívila priateľov. Neviedla krásne rozhovory. Neprečítala zaujímavú knihu, nevidela dobrý film. Nemala nové úvahy a nenašla pekné piesne. Nešla som sa prejsť a nešportovala som. Skúsila som vôbec niečo nové?

   Preživorila som dva mesiace v kruhu - do školy, v škole prežiť, vrátiť sa, ísť na notebook, nerobiť nič prospešné a predsa byť dlho hore, ísť neskoro spať a ráno vstávať tak, že nestíham a víkendy prespať - a ani som si to neuvedomila. Takto mi to príde úplne absurdné, taký nevšímavý k sebe samému predsa nemôže byť nikto. A hľa. 

    Tak, to by sme mali. Ale ako k tomu vôbec mohlo dojsť? Odpoveď rovnaká ako riešenie - počúvanie sa. Vnímanie samej seba. Ticho a rozhovory so sebou...... v tomto ohľade som sa bezočivo ignorovala, až tak, že stačilo holé minimum aby mi to vlastné telo, srdce hneď vyrozprávali, akonáhle som ich vôbec pustila k slovu. A tak sa obnovil polo-zabudnutý vzťah, ktorý je ten najdôležitejší. Vzťah mňa samotnej k môjmu vlastnému telu, srdcu a zdroju. 

   

Och. Nastalo obdobie zmien. Neprišlo ako výbuch inšpirácie a veľkej motivácie. Skôr naopak, kdesi v hĺbke vytryskol nenápadný prameň. No tentoraz som ho cítila a vďačne vítala. A vôbec netrebalo veľa, len skľudniť myseľ, zamerať sa na okamih a seba. Prameň priateľsky obmyl moje vnútro a priniesol  nenápadné zmeny.

Odrazu:
• cítim veľkú túžbu navraciať sa častejšie do prírody

• som začala chodiť spávať skorej a skorej vstávať, takže ráno stíham skočiť do sprchy, spraviť si čaj a vybehnúť na záhradku ( áno, a prísť načas do školy:D)

• výrazne obmedzujem alkohol

• obmedzujem mäso (to ma prekvapilo)

• som si uvedomila, že dýcham plytko a potrebujem dýchať častejšie zhlboka

• mi došlo, že nepijem dostatok vody

• chcem chodiť viac bosky po tráve

• vnímam, aké dôležité je kráčať s vystretým chrbátom
• mi oveľa menej chutí sladké
• mám obdobie, kedy sa správam viac ako introvert. Aj keď niekam ideme ako partia, rozprávam pomenej, pohodlne sa cítim ako pozorovateľ
• medziľudské vzťahy cítim inak

• mám chuť učiť sa a spoznávať svet

• píšem na blog :-) 

  Tak vidíte to, upadnúť do určitého stereotypu je ľahké, ani si to nemusíte všimnúť. Prestať sa vnímať, cítiť, spoznávať. Ale tak to predsa nemá byť! Pre človeka je dôležité byť chvíľku sám, upriamiť pozornosť na vlastný svet, nebyť rozptýlený všemožnými vymoženosťami doby. Dýchať zhlboka a spoznať sa bez toho, aby nás definoval niekto iný.

  Zamerať sa na vlastnú osobu je pomalý, príjemný proces. Veľmi prospešný, pretože čím viac človek komunikuje sám so sebou, tým viac sa komunikácia zlepšuje a on robí lepšie rozhodnutia, zbavuje sa vnútorných bôľov, viac sa spoznáva, získava istotu. Dobrú intuíciu. Jemnejšiu rezonanciu. Šťastnejšie myšlienky.  Krajší život :)

   

WoWko ako súčasť životnej cesty

  V období, o ktorom som písala v článku o  Talentoch, ako spása z neba prišla spolužiačka s nápadom: " Paťa, nejdeš hrať WoWko? Poď, bude sranda!" ... Wow. Sranda? To znie dobre, jasne. Ozaj a čo je to WoW?

   WoW, akronym pre World of Warcraft, multiplayer hra, ktorá si získala milióny fanúšikov po celom svete. A zároveň i milióny závislákov, ktorí reálny svet odsunuli do úzadia. Napriek tomu, keď mi to spolužiačka navrhla, mala som pocit, nech to skúsim. Nastalo  srandovné obdobie, kedy sme obe, tak troška lamky,  objavovali taje hry a jej veľkého sveta. Hoci WoWko neodporúčam hrávať, s ohliadnutím za rameno, veľmi mi tá hra pomohla.

• naučila ma hromadu anglických slov, a to celkom prirodzene - brnenie, štít, žeravý, vyhňa, kováč, driemoty, vysadnúť, povolať...často krát sa slová zišli i v neskoršom živote. Minimálne si spomínam, že som sa na test zo "základnej stredovekej slovnej zásoby" nemusela vôbec nič učiť. :D

• mala som pocit, že mi niečo ide. Neviem, či i reálne išlo, no nájsť sa občas na popredných priečkach tabuliek bolo potešivé.

• môj prvý stret so základmi obchodovania, aukcií a potreby dobrého a férového jednania s ľuďmi. Videla som v priamom prenose ako má vyzerať dobrý leader v skupinových raidoch a naopak, ako to vyzerá, keď velenie preberie niekto menej schopný. A že dobrá organizácia vie byť kľúčová.

• dodala mi pocit, že som súčasť nejakej party. Dokonca potrebným členom.  Každý hral čosi iné, niektorí boli liečitelia, iní bojovníci. " Tak ty si ľadový mág/ liečiteľ šaman? Jo, jo, to sa zíde, ideš s nami!" .... Ono, asi je to  prirodzené pre ľudí, sem tam sa združiť a zdielať spoločnú  ideu. Na už spomínanom Drienku som si prisadla ku spoločne spievaným mantrám. Vohnalo mi to radosť a slzu, keď som videla všetkých tých ľudí, ako si spievajú, hlasy sa im navzájom prepletajú, išlo o ten okamih, v ktorom vytvorili tak krásnu energiu....jasné, bolo by nádherné, aj keby spieval jeden, dvaja...No tá sila skupiny. Fí:) 

• hrať som začala presne v tom divnom veku, kedy raz dievčine príde, že vyzerá ok a potom ďaľšie tri dni vnútri bedáka, že vlastne vôbec. Akurát, že v hre to bolo iné. Nikto ma tam nevidel. Ak som sa i s niekym zoznámila, spoznal ma len cez písmenká/hlas. A že si chalani baby v hre hýčakjú! Až mi to prišlo občas nefér. Pamätám, keď som raz vkuse vypisovala, že potrebujem od niekoho, aby mi spravil portál. Vzhľadom na všadevládnucí ignor som si povzdychla a zapojila mikrofón. Akonáhle si uvedomili, že som nežnejšieho pohlavia, dostala som tých portálov päť:D ....skrátka, malo to na mňa veľmi dobrý vplyv. Keďže som mala množstvo kontaktov (z ktorých niektoré i pretrvali) v tom prelomovom období životnom mi nekleslo sebavedomie pod nejaký kritický level, akoby sa vtedy potvrdila moja teória, že dobrá povaha je dôležitá a prekonala som i ostych z konverzácie s chalanmi. Ako dobre :)

• ono, keďže som vošla do zohratej guildy, ( guilda - zoskupenie ľudí pod jednotným názvom - náš bol poetický - Walkers of Moonshine- ) ktorej veľká časť členov sa i osobne poznala, tak to bola náramná zábava. Určitý spoločenský zážitok, kedy sme behali po svete, plnili úlohy spoločne, často boli na Skype a pomedzi stratégie si rozprávali i zážitky a vtipy.

• vrámci  guildy a skypovania som spoznala svoju prvú veľkú lásku, z čoho sa vykľul pomerne dlhý vzťah, vďaka ktorému som sa naučila hromadu vecí. Navyše mi vtedajší priateľ rozprával o jeho strednej škole, o perfektných ľuďoch tam, podarených akciách a skvelej životnej perspektíve, ktorú ponúka. Nemať tú školu takto vykreslenú, nemyslím, že by som sa odhodlala odísť od mojej starej, kde som sa cítila neutrálne dobre. Asi to tak ale malo byť, podarilo sa mi spraviť prijímačky, odísť na internát a život sa odrazu rozbehol takým krásnym spôsobom, že obdobia hanblivosti, pocitov samoty, nudy zo života ...ostali len ako spomienky. Ďakujem. 

   Samozrejme, WoWko je hra, ktorá je všemožne navrhnutá tak, aby ste ju hrali a to veľmi veľa. Zapadnete do nej ľahko. Napriek tomu, že bola, dovolím si tvrdiť,  súčasťou mojej cesty,  ani ja som sa, najmä neskôr, nevyhla určitému typu závislačenia. Boli dni, kedy akonáhle som sa vygrúlila z postele v sobotu, hrala som do jednej rána.

   Zaujímavé však je, že som cítila rozdiel. Dlho som z WoWka mala pocit, že sa mám čosi dôležité naučiť a niekoho podstatného spoznať. To bola i pravda. No hrala som ďalej. Zrazu som ale postrehla, že som unavená. Systém odmien a levelovania ma celkom pohltil. " Ešte chvíľku budem online. Toto som dobre odohrala, idem ešte raz. Ešte nazbieram toto a vypínam."

Prestala som akonáhle prišlo uvedomenie si, že ruším akcie naplánované s kamarátkami pre "povinnosti" v hre. Stačilo sa chvíľku počúvať, keďže celá moja bytosť kričala: " Už dosť, už sa treba posunúť!" a uvedomiť si to. 

  V priebehu rokov som sa ešte párkrát k hre vrátila. Prestala som rovnako znenazdajky ako som začala, hneď ako som ucítila, že stačilo, už som spoznala, čo som mala. Na moje prekvapenie, veľkou náhodou som cez hru stretla i ďalšiu  krásnu známosť, čo spustilo novú škálu zážitkov a cestovania.

    Neodporúčam WoWko hrávať,  tá hra vie byť zradná a ukradnúť  človeku čas, ktorý môže využiť oveľa lepšie. Vo všeobecnosti.

  A práve to je to. Nemôžme súdiť ostatných, aké životné cesty si zvolili, ak ich niečo tiahlo skúsiť to.

Občas vedie časť cesty cez alkohol. Cez kluby a diskotéky. Cez cigarety a marihuanu. Cez hry. Dobré vzťahy z ktorých sa potom vykľujú problematické.  Smútok a nepekné obrázky. Náboženstvá.

  Nie sme tu od toho, aby sme vynášali súdy, ktorá cesta je lepšia a ktorá horšia. No apelujem, nech už ste začali s čímkoľvek, počúvajte seba samých, počúvajte vaše telo a pocity. Uvedomte si, čo ste sa už naučili a kedy je dosť.

  Mohli ste skúsiť hocčo. I veci, ktoré sú vo všeobecnosti v niektorých kruhoch považované za nevhodné , môžu niektorým jedincom priniesť kľúčové životné situácie a vedenie. No budete cítiť, kedy je čas prestať.  Budete cítiť, kedy je treba zastaviť a vydať sa inde. Nebude Vás to tešiť tak, ako na začiatku.  Verte vaším pocitom, keď budete chcieť niečo skúsiť, pretože niektoré zážitky si skrátka potrebujeme zažiť. A verte im, aj keď budú kričať, že stačí.

  

Pamätajme na dobro v nás

  Málokedy bývam smutná. Naposledy, približne rok a pol dozadu, som sa šuchtala dole školským schodiskom za pochmúrneho počasia, s ovisnutými ramenami a s akousi clivou náladou. Nič mimoriadne vážne sa nestalo, len sa akosi všetky malé drobnosti mimo rovnováhy nakopili. Odrazu vidím, ako sa na mňa pozerá učiteľ chémie, vidím, že mi ide niečo povedať....Zaúpela som. Hneď som si spomenula na dovŕzaný test a nepodarené päťminútovky....Nechoďte ku mne, nechoďte, modlikám sa v duchu, ja naozaj teraz nechcem počúvať o zhoršenom prospechu, lebo hrozí, že sa rozvzlykám.

    Vnútornú modlitbu učiteľ celkom odignoroval. Podišiel ku mne a na moje veľké prekvapenie, jediné, čo spravil bolo, že mi kamarátsky prehodil ruku okolo ramien, opatrne  a starostlivo, akoby som bola veľmi krehká a veselo sa ma spýtal, ako sa mám.

   Akonáhle sa vzdialil, zrazu mi svet neprišiel taký chmúrny. Pocítila som akúsi silu dobrej ľudskej povahy, ktorá nič neočakáva na oplátku. Každý z nás ju túži zažiť, stretnúť lebo...keď to príde, či už od nás samotných alebo od partnera, rodiča, súrodenca, kamaráta...v tom malom prejave náklonnosti..odrazu život cítiť inak, je voľajako viac hodný žitia. Pre oboch. Tá dobrá podstata v ľuďoch si len tak spokojne existuje a má ostatných rada. Keď stretnete človeka, ktorý na ňu nezanevrel, vidíte to na jeho očiach. Žiadna vypočítavosť, silené úkony zo slušnosti. Rozdáva sa, nesúdi a nehodnotí, je pravá, úprimná a akosi sama vie vytušiť, kedy netreba žiadne siahodlhé múdre slová a rady, len prosté a priateľské objatie.  

  Bolo to nenápadne gesto, po ktorom mi už ani počasie  neprišlo skľučujúce, azda len atmosferické. A hlavne...ja sama som odrazu cítila túžbu byť lepšou. Nezabudnúť na ľudskosť v sebe, pretože je krásna. Pre mňa, pre ostatných, pre všetkých.

  Tak je to.  Sme tu jeden pre druhého.

A pán chemikár ani len netušil...

A krásny, silný príklad, keď Nick Vujicic (na obrázku) hovoril, ako si ho v jeden deň doberalo priveľa ľudí. Robili si z neho srandu. Vysmievali sa mu.

" A dosť. Ešte jeden človek dnes a vzdám sa," rozhodol sa na ceste domov.

" Hey, Nick!" Zbadal dievča, ktoré k nemu kráčalo. 

" Je to tu,"  povzdychol si.

" Len som Ti chcela povedať, Nick, že dnes vyzeráš veľmi dobre." 

" Oh..." 

- Vyjadril sa, že mu to zachránilo život. :)

Ta len t(o viem) aneb je to o tom, akí ste

   

Ako dieťa som v istú dobu mala smutné obdobie, že v ničom nie som dobrá. Zo speváckeho ma vyhodili s tým, že mi to naozaj, ale naozaj nejde. Vidiac môj zmysel pre rytmus, odmietli ma prihlásiť na hudobnú. Na telesnej si zakaždým družstvo, ku ktorému ma priradili, povzdychlo. Pri tanci tomu chýbala akási ladnosť. Nedalo sa ani zaujať mimoriadne peknou tváričkou. Na kreslenie sa vyjadrila pani učiteľka raz slovami : " No, Paťka moc kresliť nevie, ale toto sa jej celkom podarilo." ...čo privodilo horko sladký úsmev.

   Pamätám si, že som sa raz rozhodla, že zatnem zuby a budem aspoň príjemnej, radostnej povahy, lebo jedna vec je talent na veci a druhá taký celkový pohľad na svet. To čo už by len zo mňa bolo, keby okrem toho, že veľa padám na zem, by som bola  furt i zdeptaná :D

    Nahmatávala som hocčo, čo ma bavilo. Hrala som hry. Skúšala variť. Zadovážila som si andulku o ktorú som sa starala s radosťou a láskou. Veľa času som trávila sama. Čítala som knihy a zalievala kvetiny.

   Za tie roky som si uvedomila, že svojsky som si dohnala takmer všetko. Začala som cvičiť doma pomocou videií a tá teta na obrazovke vyzerala, že jej je srdečne jedno, že namiesto plank 30 sekúnd zvládam trikrát menej ( hooci. teraz je to už lepšie!)

  Takmer vždy, keď som sama, si spievam. Niekedy sa mi priam núka spievať, keď sa cítim smutne, pomáha to. Hromadu tónov ani len netrafím, tak sa zasmejem a nenápadne prejdem na inú pieseň.

   Spolubývajúca mi raz požičala flautu, čo mi prinieslo hromadu nadšenia, takže ja, ani nahluchlý laik, som si nasťahovala videá z YouTube, spomalila ich a pomaly prikladala prsty na vzor hudobníkov. Zahrať kostrbatú a jednoduchú verziu znelky Pána Prsteňov mi prinieslo zvláštny pocit zadosťučinenia, nehovoriac o tom, že som sa jedného rána zobudila a akosi hrala o niečo lepšie. A potom, že zázraky sa nedejú :-)

   S kreslením som sa "popasovala" vrámci grafických 3D programov, kedy som sa naučila robiť základné predmety. Celkom zábavný, tvorivý pocit. 

   No a tanec...nie že by nebol venček v druháku, ale tanec som si skutočne užila pred pár dňami na Drienku (prírodný festival v Mošovciach. Odporúčam!) kedy som chcela ísť už do stanu, ale s mojím orientačným zmyslom som došla kamsi celkom inde. Tam akurát hrala perfektná, spontánna, intuitívna drum session o mnoho bubnoch okolo ohniska za nočnej oblohy. Telo sa pohlo samé, panva zakrúžila, ruky sa zdvihli a ja som sa hýbala, precítila svaly, chrbticu, bruško. Vnorila som sa do vibrácie a vrátila sa tak zvláštne znovuzrodená. A vôbec nezáležalo na tom, či som celý čas išla dobre s rytmom. Vyzerala som akoby som tancovala so samotným ohňom alebo smiešne akoby som sa len teraz naučila chodiť? Neviem, ale záleží vôbec na tom? :-) 

   Nikdy som si nepovedala, že mojou životnou úlohou bude dohnať všetky "krivdy" genetických predpokladov. Jediné, čo som si povedala, že budem akýmsi spôsobom na sebe pracovať. Ponechať si zvedavú myseľ. Neprestávať sa nadchýnať, učiť a hýbať sa, nebáť sa zmeny. Skúšať. Spoznávať nových ľudí. Snažiť sa vnímať akýsi pravdivý prúd života. A s ním to prišlo samé. 

   Prišli i situácie v ktorých som sa cítila mimoriadne dobre. Rôzne kreatívne úlohy, písania, diskusie a rozhovory, angličtina ( a pochválili mi cheesecake, čo som spravila! :D)

  

  Avšak, ako som už spomenula, väčšina vecí bola naozaj len tak pre mňa. Na súťaže sa s tým nedá ísť, ani vystupovať.... Pred týždňom sme boli  v kine na dokumente Príbeh lesa. Bol tam záber na letiace husi. Sledujem, ako poľahky, prirodzene mávajú krídlami, ladne smerujúce vpred. Boli v tom také zohraté, lietanie zrazu pôsobilo ako jedna z najľahších vecí na svete. Hľadím na ne a odrazu mám pocit, že i ja lietam, Vedela som sa vcítiť, aspoň čiastočne, aké to asi je...odletela som si časť cesty s nimi.

   Vtedy som si uvedomila ... Niekto  je v niečom dobrý, pracuje na sebe. A ono je to o zdielaní. Keď má v sebe "to" niečo a robí to s radosťou...potom sa ja na neho pozriem.. A zrazu si to odtancujem s ním. Odohrám na gitare. Nakreslím. Odspievam. Precítim ....Azda tak to má byť. Nemusím vedieť všetko. Počúvame pozorne seba a okolie, skúšame rôzne aktivity a podieľame sa pocitmi spoločne, keď niekto niečo robí z vnútra a radosti pre nás. A my zase pre neho:)

    Nehovoriac o tom, že to nie je len o takýchto veciach. Ľudia sú inšpiratívni a úžasní i v oveľa nenápadnejších záujmoch. Ako organizátori. Záhradkári a vášniví čitatelia. Chovatelia. Láskyplné mamičky. Pozorovatelia. Niektorí ľudia vedia pohladiť človeka po líci a cítiť to, akoby vám pohladili dušu. Niektorí vedia krásne rozprávať. Alebo majú neochvejnú vôľu a sú húževnatí. Vedia človeka vypočuť. Vedia poradiť a či odhadnúť. Dokážu si všimnúť veľkoleposť v ostatných, i keď ju iní prehliadnu. Podaktorí majú natoľko podarený smiech, že hocikedy sa chechtnú, všetkým naokolo zlepšia deň.

   A o tom to je:)