Psst, počúvam ticho

Cítila som sa dobre. No kdesi hlboko vo mne sa ozýval tichým hláskom pocit, že niečo predsa len nie je "ono". Dlho mi trvalo, než som si ho vôbec uvedomila. Že vôbec mám, nazvime to, problém. Dobrý prvý krok. Druhým, nemálo dôležitým, bolo uvedomenie si, z čoho vlastne táto, prezatiaľ nenápadná, nespokojnosť pramenila. 

   To som si tak ostala sama na priváte. Zhasla svetlá, zámerne nezapla žiadnu hudbu, posadila sa na gauč. Hľadiac do elektrizujúcej tmy som sa započúvala do nehlučného priestoru. Vnímala som vlastný dych, cítila telo a pomaly pozornosť upriamila na svoje vnútro.

" Tak. Čo je tým nesúladom?" pýtam sa.

    Rýchlosť a presnosť odpovede ma šokovala. Bolo to tak očividné. Neboli to presné slová, ani len výčitky, no zrazu som vedela, čo to je: upadla som do ubíjajúceho stereotypu. Zažmurkala som nad týmto uvedomením si a niekoľko minút si v hlave prechádzala posledné dva mesiace. Čo som vlastne robila celý ten čas? Popravde, doteraz neviem. Pozrela som denníček, do ktorého si občas čosi napíšem. Tam nič. Nezavítala som na žiadne nové miesto. Nikoho nového nespoznala. Nenavštívila priateľov. Neviedla krásne rozhovory. Neprečítala zaujímavú knihu, nevidela dobrý film. Nemala nové úvahy a nenašla pekné piesne. Nešla som sa prejsť a nešportovala som. Skúsila som vôbec niečo nové?

   Preživorila som dva mesiace v kruhu - do školy, v škole prežiť, vrátiť sa, ísť na notebook, nerobiť nič prospešné a predsa byť dlho hore, ísť neskoro spať a ráno vstávať tak, že nestíham a víkendy prespať - a ani som si to neuvedomila. Takto mi to príde úplne absurdné, taký nevšímavý k sebe samému predsa nemôže byť nikto. A hľa. 

    Tak, to by sme mali. Ale ako k tomu vôbec mohlo dojsť? Odpoveď rovnaká ako riešenie - počúvanie sa. Vnímanie samej seba. Ticho a rozhovory so sebou...... v tomto ohľade som sa bezočivo ignorovala, až tak, že stačilo holé minimum aby mi to vlastné telo, srdce hneď vyrozprávali, akonáhle som ich vôbec pustila k slovu. A tak sa obnovil polo-zabudnutý vzťah, ktorý je ten najdôležitejší. Vzťah mňa samotnej k môjmu vlastnému telu, srdcu a zdroju. 

   

Och. Nastalo obdobie zmien. Neprišlo ako výbuch inšpirácie a veľkej motivácie. Skôr naopak, kdesi v hĺbke vytryskol nenápadný prameň. No tentoraz som ho cítila a vďačne vítala. A vôbec netrebalo veľa, len skľudniť myseľ, zamerať sa na okamih a seba. Prameň priateľsky obmyl moje vnútro a priniesol  nenápadné zmeny.

Odrazu:
• cítim veľkú túžbu navraciať sa častejšie do prírody

• som začala chodiť spávať skorej a skorej vstávať, takže ráno stíham skočiť do sprchy, spraviť si čaj a vybehnúť na záhradku ( áno, a prísť načas do školy:D)

• výrazne obmedzujem alkohol

• obmedzujem mäso (to ma prekvapilo)

• som si uvedomila, že dýcham plytko a potrebujem dýchať častejšie zhlboka

• mi došlo, že nepijem dostatok vody

• chcem chodiť viac bosky po tráve

• vnímam, aké dôležité je kráčať s vystretým chrbátom
• mi oveľa menej chutí sladké
• mám obdobie, kedy sa správam viac ako introvert. Aj keď niekam ideme ako partia, rozprávam pomenej, pohodlne sa cítim ako pozorovateľ
• medziľudské vzťahy cítim inak

• mám chuť učiť sa a spoznávať svet

• píšem na blog :-) 

  Tak vidíte to, upadnúť do určitého stereotypu je ľahké, ani si to nemusíte všimnúť. Prestať sa vnímať, cítiť, spoznávať. Ale tak to predsa nemá byť! Pre človeka je dôležité byť chvíľku sám, upriamiť pozornosť na vlastný svet, nebyť rozptýlený všemožnými vymoženosťami doby. Dýchať zhlboka a spoznať sa bez toho, aby nás definoval niekto iný.

  Zamerať sa na vlastnú osobu je pomalý, príjemný proces. Veľmi prospešný, pretože čím viac človek komunikuje sám so sebou, tým viac sa komunikácia zlepšuje a on robí lepšie rozhodnutia, zbavuje sa vnútorných bôľov, viac sa spoznáva, získava istotu. Dobrú intuíciu. Jemnejšiu rezonanciu. Šťastnejšie myšlienky.  Krajší život :)