WoWko ako súčasť životnej cesty

  V období, o ktorom som písala v článku o  Talentoch, ako spása z neba prišla spolužiačka s nápadom: " Paťa, nejdeš hrať WoWko? Poď, bude sranda!" ... Wow. Sranda? To znie dobre, jasne. Ozaj a čo je to WoW?

   WoW, akronym pre World of Warcraft, multiplayer hra, ktorá si získala milióny fanúšikov po celom svete. A zároveň i milióny závislákov, ktorí reálny svet odsunuli do úzadia. Napriek tomu, keď mi to spolužiačka navrhla, mala som pocit, nech to skúsim. Nastalo  srandovné obdobie, kedy sme obe, tak troška lamky,  objavovali taje hry a jej veľkého sveta. Hoci WoWko neodporúčam hrávať, s ohliadnutím za rameno, veľmi mi tá hra pomohla.

• naučila ma hromadu anglických slov, a to celkom prirodzene - brnenie, štít, žeravý, vyhňa, kováč, driemoty, vysadnúť, povolať...často krát sa slová zišli i v neskoršom živote. Minimálne si spomínam, že som sa na test zo "základnej stredovekej slovnej zásoby" nemusela vôbec nič učiť. :D

• mala som pocit, že mi niečo ide. Neviem, či i reálne išlo, no nájsť sa občas na popredných priečkach tabuliek bolo potešivé.

• môj prvý stret so základmi obchodovania, aukcií a potreby dobrého a férového jednania s ľuďmi. Videla som v priamom prenose ako má vyzerať dobrý leader v skupinových raidoch a naopak, ako to vyzerá, keď velenie preberie niekto menej schopný. A že dobrá organizácia vie byť kľúčová.

• dodala mi pocit, že som súčasť nejakej party. Dokonca potrebným členom.  Každý hral čosi iné, niektorí boli liečitelia, iní bojovníci. " Tak ty si ľadový mág/ liečiteľ šaman? Jo, jo, to sa zíde, ideš s nami!" .... Ono, asi je to  prirodzené pre ľudí, sem tam sa združiť a zdielať spoločnú  ideu. Na už spomínanom Drienku som si prisadla ku spoločne spievaným mantrám. Vohnalo mi to radosť a slzu, keď som videla všetkých tých ľudí, ako si spievajú, hlasy sa im navzájom prepletajú, išlo o ten okamih, v ktorom vytvorili tak krásnu energiu....jasné, bolo by nádherné, aj keby spieval jeden, dvaja...No tá sila skupiny. Fí:) 

• hrať som začala presne v tom divnom veku, kedy raz dievčine príde, že vyzerá ok a potom ďaľšie tri dni vnútri bedáka, že vlastne vôbec. Akurát, že v hre to bolo iné. Nikto ma tam nevidel. Ak som sa i s niekym zoznámila, spoznal ma len cez písmenká/hlas. A že si chalani baby v hre hýčakjú! Až mi to prišlo občas nefér. Pamätám, keď som raz vkuse vypisovala, že potrebujem od niekoho, aby mi spravil portál. Vzhľadom na všadevládnucí ignor som si povzdychla a zapojila mikrofón. Akonáhle si uvedomili, že som nežnejšieho pohlavia, dostala som tých portálov päť:D ....skrátka, malo to na mňa veľmi dobrý vplyv. Keďže som mala množstvo kontaktov (z ktorých niektoré i pretrvali) v tom prelomovom období životnom mi nekleslo sebavedomie pod nejaký kritický level, akoby sa vtedy potvrdila moja teória, že dobrá povaha je dôležitá a prekonala som i ostych z konverzácie s chalanmi. Ako dobre :)

• ono, keďže som vošla do zohratej guildy, ( guilda - zoskupenie ľudí pod jednotným názvom - náš bol poetický - Walkers of Moonshine- ) ktorej veľká časť členov sa i osobne poznala, tak to bola náramná zábava. Určitý spoločenský zážitok, kedy sme behali po svete, plnili úlohy spoločne, často boli na Skype a pomedzi stratégie si rozprávali i zážitky a vtipy.

• vrámci  guildy a skypovania som spoznala svoju prvú veľkú lásku, z čoho sa vykľul pomerne dlhý vzťah, vďaka ktorému som sa naučila hromadu vecí. Navyše mi vtedajší priateľ rozprával o jeho strednej škole, o perfektných ľuďoch tam, podarených akciách a skvelej životnej perspektíve, ktorú ponúka. Nemať tú školu takto vykreslenú, nemyslím, že by som sa odhodlala odísť od mojej starej, kde som sa cítila neutrálne dobre. Asi to tak ale malo byť, podarilo sa mi spraviť prijímačky, odísť na internát a život sa odrazu rozbehol takým krásnym spôsobom, že obdobia hanblivosti, pocitov samoty, nudy zo života ...ostali len ako spomienky. Ďakujem. 

   Samozrejme, WoWko je hra, ktorá je všemožne navrhnutá tak, aby ste ju hrali a to veľmi veľa. Zapadnete do nej ľahko. Napriek tomu, že bola, dovolím si tvrdiť,  súčasťou mojej cesty,  ani ja som sa, najmä neskôr, nevyhla určitému typu závislačenia. Boli dni, kedy akonáhle som sa vygrúlila z postele v sobotu, hrala som do jednej rána.

   Zaujímavé však je, že som cítila rozdiel. Dlho som z WoWka mala pocit, že sa mám čosi dôležité naučiť a niekoho podstatného spoznať. To bola i pravda. No hrala som ďalej. Zrazu som ale postrehla, že som unavená. Systém odmien a levelovania ma celkom pohltil. " Ešte chvíľku budem online. Toto som dobre odohrala, idem ešte raz. Ešte nazbieram toto a vypínam."

Prestala som akonáhle prišlo uvedomenie si, že ruším akcie naplánované s kamarátkami pre "povinnosti" v hre. Stačilo sa chvíľku počúvať, keďže celá moja bytosť kričala: " Už dosť, už sa treba posunúť!" a uvedomiť si to. 

  V priebehu rokov som sa ešte párkrát k hre vrátila. Prestala som rovnako znenazdajky ako som začala, hneď ako som ucítila, že stačilo, už som spoznala, čo som mala. Na moje prekvapenie, veľkou náhodou som cez hru stretla i ďalšiu  krásnu známosť, čo spustilo novú škálu zážitkov a cestovania.

    Neodporúčam WoWko hrávať,  tá hra vie byť zradná a ukradnúť  človeku čas, ktorý môže využiť oveľa lepšie. Vo všeobecnosti.

  A práve to je to. Nemôžme súdiť ostatných, aké životné cesty si zvolili, ak ich niečo tiahlo skúsiť to.

Občas vedie časť cesty cez alkohol. Cez kluby a diskotéky. Cez cigarety a marihuanu. Cez hry. Dobré vzťahy z ktorých sa potom vykľujú problematické.  Smútok a nepekné obrázky. Náboženstvá.

  Nie sme tu od toho, aby sme vynášali súdy, ktorá cesta je lepšia a ktorá horšia. No apelujem, nech už ste začali s čímkoľvek, počúvajte seba samých, počúvajte vaše telo a pocity. Uvedomte si, čo ste sa už naučili a kedy je dosť.

  Mohli ste skúsiť hocčo. I veci, ktoré sú vo všeobecnosti v niektorých kruhoch považované za nevhodné , môžu niektorým jedincom priniesť kľúčové životné situácie a vedenie. No budete cítiť, kedy je čas prestať.  Budete cítiť, kedy je treba zastaviť a vydať sa inde. Nebude Vás to tešiť tak, ako na začiatku.  Verte vaším pocitom, keď budete chcieť niečo skúsiť, pretože niektoré zážitky si skrátka potrebujeme zažiť. A verte im, aj keď budú kričať, že stačí.