Málokedy bývam smutná. Naposledy, približne rok a pol dozadu, som sa šuchtala dole školským schodiskom za pochmúrneho počasia, s ovisnutými ramenami a s akousi clivou náladou. Nič mimoriadne vážne sa nestalo, len sa akosi všetky malé drobnosti mimo rovnováhy nakopili. Odrazu vidím, ako sa na mňa pozerá učiteľ chémie, vidím, že mi ide niečo povedať....Zaúpela som. Hneď som si spomenula na dovŕzaný test a nepodarené päťminútovky....Nechoďte ku mne, nechoďte, modlikám sa v duchu, ja naozaj teraz nechcem počúvať o zhoršenom prospechu, lebo hrozí, že sa rozvzlykám.
Vnútornú modlitbu učiteľ celkom odignoroval. Podišiel ku mne a na moje veľké prekvapenie, jediné, čo spravil bolo, že mi kamarátsky prehodil ruku okolo ramien, opatrne a starostlivo, akoby som bola veľmi krehká a veselo sa ma spýtal, ako sa mám.
Akonáhle sa vzdialil, zrazu mi svet neprišiel taký chmúrny. Pocítila som akúsi silu dobrej ľudskej povahy, ktorá nič neočakáva na oplátku. Každý z nás ju túži zažiť, stretnúť lebo...keď to príde, či už od nás samotných alebo od partnera, rodiča, súrodenca, kamaráta...v tom malom prejave náklonnosti..odrazu život cítiť inak, je voľajako viac hodný žitia. Pre oboch. Tá dobrá podstata v ľuďoch si len tak spokojne existuje a má ostatných rada. Keď stretnete človeka, ktorý na ňu nezanevrel, vidíte to na jeho očiach. Žiadna vypočítavosť, silené úkony zo slušnosti. Rozdáva sa, nesúdi a nehodnotí, je pravá, úprimná a akosi sama vie vytušiť, kedy netreba žiadne siahodlhé múdre slová a rady, len prosté a priateľské objatie.
Bolo to nenápadne gesto, po ktorom mi už ani počasie neprišlo skľučujúce, azda len atmosferické. A hlavne...ja sama som odrazu cítila túžbu byť lepšou. Nezabudnúť na ľudskosť v sebe, pretože je krásna. Pre mňa, pre ostatných, pre všetkých.
Tak je to. Sme tu jeden pre druhého.
A pán chemikár ani len netušil...
A krásny, silný príklad, keď Nick Vujicic (na obrázku) hovoril, ako si ho v jeden deň doberalo priveľa ľudí. Robili si z neho srandu. Vysmievali sa mu.
" A dosť. Ešte jeden človek dnes a vzdám sa," rozhodol sa na ceste domov.
" Hey, Nick!" Zbadal dievča, ktoré k nemu kráčalo.
" Je to tu," povzdychol si.
" Len som Ti chcela povedať, Nick, že dnes vyzeráš veľmi dobre."
" Oh..."
- Vyjadril sa, že mu to zachránilo život. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára