Ta len t(o viem) aneb je to o tom, akí ste

   

Ako dieťa som v istú dobu mala smutné obdobie, že v ničom nie som dobrá. Zo speváckeho ma vyhodili s tým, že mi to naozaj, ale naozaj nejde. Vidiac môj zmysel pre rytmus, odmietli ma prihlásiť na hudobnú. Na telesnej si zakaždým družstvo, ku ktorému ma priradili, povzdychlo. Pri tanci tomu chýbala akási ladnosť. Nedalo sa ani zaujať mimoriadne peknou tváričkou. Na kreslenie sa vyjadrila pani učiteľka raz slovami : " No, Paťka moc kresliť nevie, ale toto sa jej celkom podarilo." ...čo privodilo horko sladký úsmev.

   Pamätám si, že som sa raz rozhodla, že zatnem zuby a budem aspoň príjemnej, radostnej povahy, lebo jedna vec je talent na veci a druhá taký celkový pohľad na svet. To čo už by len zo mňa bolo, keby okrem toho, že veľa padám na zem, by som bola  furt i zdeptaná :D

    Nahmatávala som hocčo, čo ma bavilo. Hrala som hry. Skúšala variť. Zadovážila som si andulku o ktorú som sa starala s radosťou a láskou. Veľa času som trávila sama. Čítala som knihy a zalievala kvetiny.

   Za tie roky som si uvedomila, že svojsky som si dohnala takmer všetko. Začala som cvičiť doma pomocou videií a tá teta na obrazovke vyzerala, že jej je srdečne jedno, že namiesto plank 30 sekúnd zvládam trikrát menej ( hooci. teraz je to už lepšie!)

  Takmer vždy, keď som sama, si spievam. Niekedy sa mi priam núka spievať, keď sa cítim smutne, pomáha to. Hromadu tónov ani len netrafím, tak sa zasmejem a nenápadne prejdem na inú pieseň.

   Spolubývajúca mi raz požičala flautu, čo mi prinieslo hromadu nadšenia, takže ja, ani nahluchlý laik, som si nasťahovala videá z YouTube, spomalila ich a pomaly prikladala prsty na vzor hudobníkov. Zahrať kostrbatú a jednoduchú verziu znelky Pána Prsteňov mi prinieslo zvláštny pocit zadosťučinenia, nehovoriac o tom, že som sa jedného rána zobudila a akosi hrala o niečo lepšie. A potom, že zázraky sa nedejú :-)

   S kreslením som sa "popasovala" vrámci grafických 3D programov, kedy som sa naučila robiť základné predmety. Celkom zábavný, tvorivý pocit. 

   No a tanec...nie že by nebol venček v druháku, ale tanec som si skutočne užila pred pár dňami na Drienku (prírodný festival v Mošovciach. Odporúčam!) kedy som chcela ísť už do stanu, ale s mojím orientačným zmyslom som došla kamsi celkom inde. Tam akurát hrala perfektná, spontánna, intuitívna drum session o mnoho bubnoch okolo ohniska za nočnej oblohy. Telo sa pohlo samé, panva zakrúžila, ruky sa zdvihli a ja som sa hýbala, precítila svaly, chrbticu, bruško. Vnorila som sa do vibrácie a vrátila sa tak zvláštne znovuzrodená. A vôbec nezáležalo na tom, či som celý čas išla dobre s rytmom. Vyzerala som akoby som tancovala so samotným ohňom alebo smiešne akoby som sa len teraz naučila chodiť? Neviem, ale záleží vôbec na tom? :-) 

   Nikdy som si nepovedala, že mojou životnou úlohou bude dohnať všetky "krivdy" genetických predpokladov. Jediné, čo som si povedala, že budem akýmsi spôsobom na sebe pracovať. Ponechať si zvedavú myseľ. Neprestávať sa nadchýnať, učiť a hýbať sa, nebáť sa zmeny. Skúšať. Spoznávať nových ľudí. Snažiť sa vnímať akýsi pravdivý prúd života. A s ním to prišlo samé. 

   Prišli i situácie v ktorých som sa cítila mimoriadne dobre. Rôzne kreatívne úlohy, písania, diskusie a rozhovory, angličtina ( a pochválili mi cheesecake, čo som spravila! :D)

  

  Avšak, ako som už spomenula, väčšina vecí bola naozaj len tak pre mňa. Na súťaže sa s tým nedá ísť, ani vystupovať.... Pred týždňom sme boli  v kine na dokumente Príbeh lesa. Bol tam záber na letiace husi. Sledujem, ako poľahky, prirodzene mávajú krídlami, ladne smerujúce vpred. Boli v tom také zohraté, lietanie zrazu pôsobilo ako jedna z najľahších vecí na svete. Hľadím na ne a odrazu mám pocit, že i ja lietam, Vedela som sa vcítiť, aspoň čiastočne, aké to asi je...odletela som si časť cesty s nimi.

   Vtedy som si uvedomila ... Niekto  je v niečom dobrý, pracuje na sebe. A ono je to o zdielaní. Keď má v sebe "to" niečo a robí to s radosťou...potom sa ja na neho pozriem.. A zrazu si to odtancujem s ním. Odohrám na gitare. Nakreslím. Odspievam. Precítim ....Azda tak to má byť. Nemusím vedieť všetko. Počúvame pozorne seba a okolie, skúšame rôzne aktivity a podieľame sa pocitmi spoločne, keď niekto niečo robí z vnútra a radosti pre nás. A my zase pre neho:)

    Nehovoriac o tom, že to nie je len o takýchto veciach. Ľudia sú inšpiratívni a úžasní i v oveľa nenápadnejších záujmoch. Ako organizátori. Záhradkári a vášniví čitatelia. Chovatelia. Láskyplné mamičky. Pozorovatelia. Niektorí ľudia vedia pohladiť človeka po líci a cítiť to, akoby vám pohladili dušu. Niektorí vedia krásne rozprávať. Alebo majú neochvejnú vôľu a sú húževnatí. Vedia človeka vypočuť. Vedia poradiť a či odhadnúť. Dokážu si všimnúť veľkoleposť v ostatných, i keď ju iní prehliadnu. Podaktorí majú natoľko podarený smiech, že hocikedy sa chechtnú, všetkým naokolo zlepšia deň.

   A o tom to je:)