Výber prebiehal často podvedome a za tie roky sa mi galérka v noteboku prerástla na vyše tisícpäťsto obrázkov. Obrázky rada zverejňujem a aj si rada pozerám podobné "zbierky" iných ľudí. Mám vždy pocit, že toho človeka trochu viac spoznám, rovnako, ako aj keď niekto zareaguje na mnou zdielané obrázky. Občas sa divím, koľko rôznorodosti možno vidieť i tu. Ako niektorí nachádzajú záľubu v chladných a čiernych výjavoch, dokonca i v agónií, občasní si libujú na farebných dáždnikoch a mačičkách, iní na dychberúcich záberoch prírody. Mala som kamaráta, ktorý bol na verejnosti vždy veselá kôpka, veľa sa smial, farebne obliekal, no na pozadie si nastavil veľkú, šedú fotografiu zlovestne smutnej oblohy. Hneď mi napadlo, že ho čosi musí trápiť, keď mu je blízke niečo také depresívne. A bola to pravda ...
Za tie roky vnímam i u seba rôzne uvedomenia si a zmeny. V trinástich som si stiahla fotky, nad ktorými by som sa teraz ani len nepozastavila. Vďaka tomu, že som si istú dobu ukladala obrázky, kde často figurovali masky a škrabošky, mi došlo, že sama som si vo svete "nasadila veľkú masku" a nehľadím na svoje úprimné názory.
Je toho veľa. Je zaujímavé sledovať, ako sa galéria mení spolu so mnou. Pomedzi čas sa však vyskytlo množstvo obrázkov žien. Odetých, sporo odetých, vyzývavo odetých až nahých. A tak prišla, neraz, otázka: Paťka, a ty si bi? Alebo si na baby? . . . Zamýšľam sa, že nie, nie som, ako Ti to mohlo vôbec napadnúť?? Zamýšľam sa hlbšie, odpoveď nemenná. Tak som si vzdychla a reálne sa rozhodla pozbierať všetky dôvody, prečo je tam tých žien tak veľa, pretože vyniesť rýchly záver, že je to skrátka mojou sexuálnou orientáciou, je síce jednoduchý, ale celkom nesprávny.
1. Vôbec netuším, ako som asi do 11tich rokov vnímala ľudí alebo ako som ich vôbec mohla rozoznať v dave:D Pretože som ich vnímala ako celok a ani trochu som sa nesústredila na jednotlivé časti. Vedela som povedať farbu vlasov, či mi je niekto sympatický alebo nie, či s ním chcem tráviť čas, či je dobrý alebo zlý. No mimo toho som netušila, či je človek považovaný za pekného alebo nepríťažlivého. Nevšímala som si farbu očí, opuchy tváre, veľký nos, vrásky, stavbu tela, krivku úsmevu, pleť. Postrehla som nezdravé extrémy, ako prílišnú chudosť či obezitu, no hodnotiť, čo vyzerá sexy išlo úplne mimo mňa.
Prvý raz som si všimla nejakú babu, ktorá sebavedomo kráčala pred nami: " Aha, aká je pekne chudá! A takáto postava sa chlapcom určite páči." Maminina reakcia bola: " Konečne si to všímaš!" A tak som si začala všímať ľudí, rovesníkov, celkom inak ako doposiaľ. Začala som sa viac pozerať na seba, porovnávať sa. Prezerala som si azetové profily dievčat a prepadlo ma ťaživé zistenie, že tie dievčatá sú pekné a aj na fotkách vyzerajú krásne a ja vyzerám na fotkách škaredo. V rebríčku zaujímavosti a nádherných čŕt som na spodných priečkach. Sila toho "zistenia" bola taká ťaživá, že sa mi chcelo plakať. Rýchlo som si uvedomila, že toto musím v sebe vyriešiť v zárodku, pretože to môže byť moc silné. A tak mi nenapadlo nič lepšie, ako sa snažiť úprimné dievčatá v duchu pochváliť za hocčo, čo sa mi na nich páči. Žiadna zášť ani závisť. " Aké má krásne oči. Máš nádherné vlasy. Ona vyzerá úplne rozkošne." Eventuálne, ako som sa naučila nájsť krásu v iných, ( a zistila som, že na každom môže byť čosi pôvabné) našla som i tú svoju:) Pridanie fotky so sympatickým dievčaťom bolo teda v tej dobe založené na prejave obdivu, pochvaly a akceptovania.
2. O existencií porna som vedela, bolo to také "verejné tiché tajomstvo". Moc sa o tom nehovorilo, možno občas šepkalo v škole medzi spolužiakmi, teória nám bola vysvetlená a neznelo to nijako nepríjemne. Keď som na internete videla takéto video prvýkrát, ostala som v šoku a istú dobu som na chlapov pozerala s prižmúrenými očami, krútiac hlavou nad tým, čoho všetkého sú schopní.
Mala som "šťastie" na akt mimoriadne drsný, príliš rýchly a zúrivý na to, aby bol príjemný pre oboch, on bol veľký, ona maličká, on ju škrtil a bil a nadával jej. Žiadne pohladenia, uvoľnenosť, smiech. Skrátka, klasika. Musela som to chvíľku v sebe spracovať, takže som bola oveľa dôverčivejšia k ženám, pretože som si vravela, že ony sa takto ku svojim partnerom nesprávajú.
3. Chlapcov som sa istú dobu stránila, hanbila, nevedela som, čo v ich prítomnosti povedať, takže som si ich ani nevšímala.
4. Ako dieťa som bola trošku bucľatá, keď som si to konečne "všimla" a uvedomila, začala sa cesta rôznych, miestami náročných, no prospešných zmien. A tak som sa povedome obklopovala obrázkami zdravých, štíhlych dievčat, ktoré boli fit. Pre vlastnú inšpiráciu, ako pekne môže vyzerať telo, keď sa oň starám.
Halooo. Ja nie som puritánka. Veď, dokonca, i ja som mala frajera. No taak, decká, čo je s Vami. - myslela som si. A tak, priznávam, som tak svojsky chcela dať i ostatným vedieť, že ja nemám problém so šteklivými témami, nebudem nikoho odsudzovať, a preto som podobné obrázky i zverejňovala. Obvykle umelecké, no napriek tomu polonahé ženy, dotýkajúce sa dvojice a tak. A prišli komentáre ako: " Téda, toto by som do Teba nikdy nepovedala." Ha! Vidíte? Nejdem za rehoľnú sestru. Navyše, neskôr som zistila, že to oceňujú najmä chalani. " Pekne Paťa, dobre ty, ty asi budeš taká divoška, čoo? :P " Ach jaj. Keď už nič iné, aspoň bola som zaujímavá . (teda, možno)
6. V tom období som bola dosť zameraná na svoje telo, pretože sa rýchlo menilo, váha kolísala a podobné, po čom som ja túžila , som i hľadala. Plné tvary, driek, dlhé vlasy, skrátka, aby celkový dojem zo mňa bol príťažlivý, takže bolo prirodzené, že som automaticky takéto niečo postrehla i na iných ženách a ocenila to. Zverejnené fotky boli odzrkadlením mojich predstáv, ako by som chcela pôsobiť na ostatných.
7. Ako roky plynuli, postupne sa viacmenej vytratili všetky vyššie spomenuté dôvody, je to za mnou. Objavila som v sebe sama niečo iné. Silu ženstva. Zisťujem, že som nevynašla nič prevratne nové, sú o tom knihy (napríklad Ženy, ktoré behali s vlkmi), kapely, skupiny a hlavne, celé vnútorne dedičstvo a stovky rokov tradícií.
Toto prišlo neočakávane, nový nádych z celého podvedomia. Raz som sa vnútorne snažila vysporiadať s určitou bolesťou zo vzťahu a skúšala som to pomocou rôznych predstáv v mojom vnútornom svete. Keď som skončila, ostala som tam a odrazu ucítila niečo nové. Vzdialené, no silné. Sama som, ani neviem prečo, povedala modlitbu, že si prosím naučiť sa starej múdrosti žien. A zmeny prichádzajú, hoci pomalinky. Niekedy, keď sa stratím v úvahách, absolútne nechápem, ako mohlo dôjsť k patriarchálnemu systému spoločnosti
Ženy sú vodkyne a vedmy. Ony majú vnútorné spojenie s múdrosťou, energiami, cítia, ich menštruácia je posvätná, pretože odráža prírodný cyklus, je o prepojení vnútorného sveta s vonkajším. Sú to liečiteľky i šamanky. Vedia, kedy prichádza smrť, ktorá je nevyhnutná. Predpovedajú budúcnosť a komunikujú s duchmi. Môžu byť dravé a divoké, plné právoplatného hnevu, no i milujúce, podnecujúce to najlepšie v nás. Oporu nachádzajú v intuícií, ktorá presahuje to, kam môže ísť logika, ženy tvoria, majú vízie a sny, sú matky detí a myšlienok. Vychovávajú a zasväcujú, zbierajú kosti a poznajú byliny. Nebránia sa pocitom, plačú a ich slzy obmývajú Zem, listy sa chvejú od radosti s nimi, keď sa smejú. Vedia v tichosti pozorovat a aj energicky brániť. Sú schopné krásne spievať a do vlasov pliesť kvety. Prijímajú a prekonávajú bolesti. Nosia vodu. Utiekajú do lona prírody a je to ich návrat domov Pre ne je prirodzené spoločne tancovať počas splnu, vyť a následne sa uzatvárať do seba. Sú empatické, schopné vcítiť sa, porozumieť. Maľujú. Milujú mužov a cenia si svoje sestry. Ženy vedia, kde hľadať vnútornú silu a byť statočné.
Pár dni po modlitbe som si tak z dlhej chvíle hodila do vyhľadávania prvé, čo mi napadlo. Wild Woman. Obrázky z veľkej miery odrazili to, po čom som pomaly začala sama túžiť, čo sa mi začalo výrazne páčiť. Spontánnosť, príroda, ohniská, mesiac a opäť - vnútorná sila v rôznych obmenách.
Obdobné fotky sa vyskytli v galérií i pred tým, pretože to tam kdesi vo mne bolo vždy. Ženy, vyjadrujúce emócie, opätovné spojenie s telom a prírodou, ženské kruhy, návrat ku koreňom. Záblesk odrazu toho, čo považujem za prirodzené pre ľudskú bytosť.
8. A vôbec nemám v úmysle povedať, že muži nemôžu byť liečitelia. Alebo že oni vedia milovať menej a nespievajú tak pekne a príroda ich odpísala a sú z kameňa a nevedia nič precítiť a vlastne na čo ich máme. Vec sa má tak, že som musela hlbšie spoznať seba, aby som mohla začať hlbšie spoznávať mužov. Donedávna som sa stále cítila pri niektorých menejcenne. Teraz to vnímam inak, nie je to: " Ja by som nebola pre neho dosť dobrá." Namiesto toho cítim:" My dvaja sa jednoducho k sebe nehodíme. Ja si neprosím tráviť s Tebou veľa času a možno ani ty so mnou."
Pri mužoch u mňa ( vyjmúc extrémy ) nikdy nerozhodovala fyzická stavba tela, takmer som ju ignorovala. No teraz ju vnímam, aj keď sa vôbec nesústreďujem na nádherne vyrysované svaly. Telo je súčasť. Sledujem, aké je mužské telo odlišné od ženského, chôdza je iná a ako sa snúbi vzhľad s povahou a charakterom. Ako znie ich smiech, čo hovoria oči a ako vyzerajú ruky.
Nie je to o tom, že by mi kedysi prišli chlapi nezaujímaví a preto ich bolo menej v obrázkoch. Je to o tom, že do plnohodnotného ocenenia som, vyzerá to tak, musela dozrieť. :)
9. Prostý posledný dôvod je, že sa mi skrátka páči ľudské telo. Pekný akt je podľa mňa umenie. Nahé telo je prirodzené, je to istá sloboda, ladnosť, krása, dokonalý výtvor prírody, celý nežne popretkávaný tak, aby fungoval. V zdravom tele je sila, ležérnosť, niektoré telá sú pevné a pružné, ako lane, iné sú mäkké a oblé. Telá reagujú na prítomnosť iných tiel, vedia sa poddať a niektoré krivky na nich sú, verím tomu, stvorené na dotyky a obdiv:)
Celé je to vlastne koplexná kombinácia vecí, dôvody sa prelínajú, nadväzujú na seba. Zverejňovanie obrázkov odráža cestu pocitov menejcennosti, "terapie", hľadania vlastnej pevnej pôdy pod nohami, spolupráce s telom, motivácie, obdivu, uznania, nachádzania a v neposlednom rade, mám hromadu krásnych fotiek, ktoré môžem používať ku článkom na blogu. :))
