„Dobrý deň, pane. Môžem si prisadnúť?“
Samozrejme, nech sa páči, pani.
„Ďakujem. Dnes je všetko tak strašne biele, však? Ešte aj obloha zbelela.“
Aj motýle z pšeničných polí sú biele. Také krehké, priesvitné.
„Pravdu máte, pane. Lode prišli do prístavu o 16:45 tak ako vždy. Všetky úplne belasé.“
Duchovia sa museli potešiť. Keď je svet mliečny, sú najradšej.
„Áno, dnes sa vytratili úplne všetky farby.“
Ja mám také dni rád.
„Preto ma prekvapujú vaše vlasy, pane. Čierne sťa havran, veľmi výrazné.“
Aj vaša červená sukňa je veľmi zreteľná. Pristane vám, aspoň trochu farby vo svete.
„Ďakujem. Čakáte?“
Čakám.
„To je dobre. Aj ja čakám, ale len chvíľku. Chystám sa na krátky výlet na druhý breh. Na čo čakáte vy?“
Moje dieťatko príde.
„To je krásne. Určite sa tešíte.“
To áno.
„Aj keď tak nevyzeráte...“
Aha, pozrite. Tam v diaľke. 17:00, prichádzajú kone. Na minútu presne.
„Pravdu máte. Dnes sú mimoriadne krásne. Snehobiele.“
To je dobré znamenie.
„A už viete, ako príde vaše dieťatko? Loďou?“
Vlakom.
„Ach, utešené, veď dieťatká milujú vlaky. Kedy presne? 19:15?“
17:30.
„Ale...ach.“
Ja viem.
„To je mi to ľúto.“
Neviem inak.
„Musí to byť ťažké pre vás.“
.
.
.
17:20. Dieťatko príde každú chvíľu. Zdá sa mi, že aj vietor sa zdvihol.
„Veru. Motýle z pšeničných polí odfúklo.“
Chcem mu ukázať lietadlá. Vždy snívalo o lietadlách. Ešte nikdy ich nevidelo.
„Rozumiem. Lietadlá sú majestátne, nadchnú azda každú dušu. Kričala som od šťastia a skákala po poliach, keď som uvidela svoje prvé.“
Snívam o našom spoločnom lete. Ako ho nežne chytím za ruku, nadvihnem, nech sa pozrie z okna. Uvidí svety z výšky a určite sa zasmeje. Moje dieťatko sa veľa smialo.
"To je krásne."
Teším sa na jeho smiech. Dal by som všetko pre to, počuť ho ešte raz. Malo smiech ako zvonkohra.
„Tak veľmi by som vám to dopriala. Ako dlho čakáte?“
Na tom nezáleží. Cítim hlboko vo svojom srdci, že dnešok je iný. Dnes naozaj príde.
"Ale..."
Myslím, že už počujem prichádzať vlak. Počujete to aj vy?
"Pane...Nič nepočuť."
.
.
.
.
.
„Môj čas nadišiel, pane. Čoskoro bude 18:00, čaká ma loď.“
Ponáhľajte sa, tu predsa nikdy nič nemešká. Tak ako sľúbili. Všetko včas.
„Nechcete ísť so mnou? Na druhom brehu majú múzeum nádherných lietadiel.“
Nemôžem, sľúbil
som dieťatku. 17:30. Bude sa báť, keď príde a nikto tu pre neho nebude. Dopustiť, aby vystúpilo na prázdnej zastávke? To nemôžem.
„Dokedy chcete čakať?“
Dokedy sa moje dieťatko nevráti. Musím tu byť.
„Ale... Rozumiem. Mrzí ma to.“
Nemusí vás to mrzieť, ctihodná pani. Vybral som si. Ďakujem za spoločnosť.
„Potešenie na mojej strane. Nech vám čakanie rýchlo plynie.“
Prisadnite si aj nabudúce. Budem tu.
„Ja viem, pane. Ja viem, že budete.“
.
.
.
.
.
Tam, kde sú všetky príchody a odchody presne dané, je len jediný zapísaný spoj, ktorý nikdy nepríde.
Nosí duše, ktoré sa nemôžu vrátiť, bezohľadu na to, ako veľmi chceme.
Vlak 17:30.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára