Nakoniec sme ľúbení všetci

    Bol súmrak a ja som akurát vytúpila z MHD. Odrazu sa nám stretli pohlady s krásnym havranom. Usmiala som sa, on naklonil hlávku. Rozhodol sa pricupitať ku mne, celkom blízko, takmer som ho mohla pohladiť. Znovu si ma bystro premeral , keď z ničoho nič úplne parádne zakrákal, akoby ma pozdravil. Hneď na to hrdo odskákal do trávy za svojím, len ja som ostala prekvapene stáť na mieste.

______________________

    V istý zamračený a sychravý deň som stála na ulici, čakajúc na autobus. Bola mi zima, tak som len tak prestupovala na mieste. V slúchadlách mi hrala pôvabná skladba, pri ktorej som sa aspoň trochu mohla povzniesť nad mestskú šeď. Vo chvíli, keď začal hrať refrén, jeden obláčik na oblohe sa pretrhol. Na moju tvár dopadol slnečný lúč a nežne, hrejivo ma pohladil po líci. V momente, keď pieseň dohrala, nebo sa opäť uzavrelo... no mne ostalo teplejšie. V srdci.

 ______________________________________________

    Zamýšľala som sa, ako mi v novom byte chýba pohľad na hory, nostalgicky som sa zadívala von z okna. Bol zimný deň, belasé nebo a slnko svietilo. Zrazu som si uvedomila, že niečo je úchvatne inak. Nad horizontom sa sformovali oblaky, ktoré vyzerali ako vysoké kopce, ako zasnežené, nádherné pohorie. Chvíľku som netušila, čo bolo reálne a čo bola ilúzia, bola som celkom ochromená. Na jeden moment  som vďaka mrakom mala možnosť opäť bývať v náručí majestátnych hôr,  na jeden moment som sa opäť vrátila domov. :)

______________________________________________

A tak si hovorím, že svet funguje podľa vlastných zákonov, no má svojsky tiché, nenápadne nežné spôsoby, ako povedať, že nás počúva a vníma, že nás má rád... azda že nás i ľúbi. Všetkých. :)




( Och. Možno niekto príde a povie, že všetko sú to náhody.... ale ako sa mi len ľúbi predstava, že žijem vo svete, kde je dostatok lásky ... a akby škrípe medziľudská, stále nie je sme celkom stratení... )