" Hm. O toto sa musím podeliť," pomyslela som si. Vtedy mi skrsla myšlienka postrihať záznamy na Youtube - dokumenty alebo rôzne zábery od chovateľov - a spojiť ich do jedného krátkeho videa, pripísať zaujímavosti a pridať hudbu. " Bude to dobré," vravím si.
Nejaký čas mi tvorba zabrala, najmä pretože som zistila, že neviem dobre pracovať ani len so základmi základného MovieMakeru. Ale bola to jazda! Bavila som sa kvalitne, tešila som sa objaveným záberom pôrodu malinkých morských koníkov (ktoré sa, mimochodom, rodia z bruška samčeka), tanečného párenia a jedinečným ukážkam života hlbokomorských rýb.
Dvojdňová práca zmáčknutá do troch minút a zvukov Beyond the Sea od Robbieho Williemsa. Na prezentáciu som išla pripravená ako nikdy.
" Tákže, najskôr by som Vám chcela ukázať video, ktoré som spravila," začala som, no učiteľka ma zahriakla, že na to nemáme čas, nech len proste ukážem tú prezentáciu. Jasné, že som sa nedala odbiť. Pustila som video, ibaže pedagogický kritik za katedrou ho odsledoval len tak jedným okom, mykol plecom, ale za to bol nadšený podrobným diagramom, ktorý opisoval funkciu žiabier. Takže žiadne body navyše, žiadna pochvala za snahu, ocenenie, dokonca i percentá zo známky boli dané výhradne za Power-point.
Tak som sa po hodine zamýšľala, ako sa ohľadom toho cítim. A zistila som, že možno určitá logika káže, aby som hundrala. No kdesi hlboko mi to v skutočnosti nijako nevadilo. Prečo by vlastne malo? Robila som azda niečo také pre učiteľku? Podstatné je, že som sa ja čosi naučila, niečo nové pochopila. Ukázala som video ostatným a tí, ktorých to zaujímalo, si to pozreli. Vďačne som privítala i rady, čo vylepšiť do budúcna.
Počnúc touto skúsenosťou som si pomaly začala uvedomovať, nakoľko si pripúšťam ostatných reakcie k srdcu. Ako sa to všetko v priebehu času mení. Ako boli slová chvály dôležité a mala som pocit, že i sebamenšia kritika mojej osoby by ma vedela rozbiť...a ako to všetko, postupne nabralo nový spád :)
Počnúc touto skúsenosťou som si pomaly začala uvedomovať, nakoľko si pripúšťam ostatných reakcie k srdcu. Ako sa to všetko v priebehu času mení. Ako boli slová chvály dôležité a mala som pocit, že i sebamenšia kritika mojej osoby by ma vedela rozbiť...a ako to všetko, postupne nabralo nový spád :)
Pamätám si, že raz dávno, keď som mala akési neveselšie obdobie, niektorí ľudia v tej dobe za mnou prišli a zložili mi komplimenty, pochvaly, presne tam, kde som si bola neistá. Počúvalo sa to véľmi dobre.
Prvá prišla spolužiačka a povedala mi, aká som krásna, že vie, že by so mnou veľa chlapcov chcelo chodiť. Och, aký pohľad som musela hodiť! Naspäť do izby som došla určite s úsmevom širokým na celú tvár....Ibaže, po chvíľke to nadšenie prešlo. Znovu som začala byť neistá. Našťastie, prišiel niekto iný a ten len tak mimochodom prehodil, aké mám pekné pery a krásne oči.. Jémin. To je aké milé od teba, vravím si. To si zapamätám, a potom si to budem pripomínať... och a iný známy mi napísal, že som veľmi charizmatická. A kamarátka zas, že mám krásne nohy :))
No a tak som sa držala tých slov ako kliešť, hockedy som sa cítila pod psa, spomenula som si, ako ma chválili. ( horšie bolo, keď mi dlhšiu dobu nikto žiaden kompliment nehodil). Takéto moje nastavenie smerovalo k podvedomému premýšľaniu o tom, čo sa druhým bude páčiť a čo robiť, aby sa ku mne tie úžasné pochvaly dostali.
A potom, jedného dňa, som sa pozrela na seba do zrkadla a povedala si, že akousi mágiou mám dnes dobré vlasy. Husté, objemné ako hriva, a už sú i celkom dlhé. Také...podľa môjho vkusu. Odrazu niekto došiel a zahlásil: " Preboha! Paťa, rob so sebou niečo!" " Čooo? " " Tvoje vlasy! Sú strašné. Vyzeráš ako Divá Bára ...Skroť ich. A nechceš sa dať ostrihať? Naozaj sa mi nepáčia."
Tak. A čo teraz? Mám utekať do najbližšieho kaderníctva a mávať na nich, že akútne potrebujem nový účes? Alebo chytiť nožnice a zobrať si 10 centimetrov len pre to, lebo komusi sa moje vlasy nepáčia? A čo ak by mi ich namiesto toho dotyčný pochválil? To by som potom účes nezmenila, ani keby som chcela? A ešte by k tomu napríklad dodal, nech si ich nechám viac narásť, pretože on má rád dlhé? To by som sa nedala 20 rokov ostrihať, aby sa mu stále páčili?
Ostalo mi len myknúť plecom. Zvážila som to. Vlasy nakrátko nechcem, podstrihnúť končeky si pôjdem dať. Divá Bára? Mne sa to tak páči. :) Ľudia majú rôzne názory.. nakoniec predsa len záleží, kedy sa cítim dobre ja.
Poznala som dievčinu, nazvime ju Aňa. Aňa, zdalo sa tak, bývala často nahnevaná. A keď bola nahnevaná a niekto urobil niečo, čo sa jej nepáčilo, skúšala nahnevať i jeho, alebo aspoň docieliť aby sa aj on cítil horšie.
Pre mňa bolo úžasné pozorovať vlastné reakcie. Ako keď niekedy skúsila Aňa niečo jedovité vychrliť, no so mnou to ani len nehlo a občas naopak trafila presne miesto, kde to zabolelo. A ja som sa buď na Aňu nahnevala alebo som chcela odísť a plakať. Aňa mi vlastne ukázala, na čom môžem pracovať, čo nie je v rovnováhe.
Medzičasom som postrehla veľkú zmenu. Nech to teraz Aňa skúša akokoľvek, jej slová so mnou nič nerobia. " Si škaredá. Pribrala si. Nemáš kamarátov. Si hlúpa. Nikam to v živote nedotiahneš."
Trik bol v tom nezanevrieť na city. Nie pokúšať sa nič necítiť, ale vnútorne si tie veci uvedomiť, spracovať. Pre niekoho môžem byť škaredá, no ja sa cítim vo vlastnom tele dobre. Pribrať som mohla, no môžem i schudnúť, ak si tak budem priať. Mám krásnych ľudí okolo seba, ktorí ak by odišli, jednoducho by prišli ďalší, keby som chcela, svet tak funguje. Hlúpa...nuž, hlúposti môžem robiť, ale snažím sa im predchádzať a uvažovať. No a čo to znamená " dosiahnuť niečo v živote" je diskutabilné, no vynakladám snahu, aby som bola spokojná.
V poslednej dobe si nič takto pre seba ani pre niekoho druhého neobhajujem. Jednoducho to viem. A ak najbližšie príde niečo, kedy ma kritika zamrzí a vyvolá akúsi reakciu, budem vedieť, že je to čosi nové vrámci mňa samotnej, nad čím sa môžem zamýšľať a bádať.
Zaujímavé však je, že inak cítim i pochvaly. Jasné, sú krásne, obzvlášť, keď človek začne s niečim novým. Avšak, zdá sa, že tá zmena prišla pre niečo, čo som začala lepšie vnímať až nedávno.
Každý z nás je iný a každý má inak nastavené myslenie, inak premýšľa, iné veci zažil, inak tento svet vníma. V podstate čo iný človek, to iná realita.. Raz som viedla so mne blízkou dušou rozhovor o školstve, argumenty sa sypali samé, nadšene som rozprávala, kládla rečnícke otázky, počúvala jej doplnenia a ku koncu sme si ťapli, aké to bolo super. O pár dní prišla veľká chvíľa - spolužiačka, ktorá začala diskusiu na presne rovnakú tému. Paráda! Myšlienky som mala v hlave už sformulované a tak som začala. Ibaže.. som cítila, že tentoraz to tak hladko nepôjde. S tým, ako vníma svet táto spolužiačka...proste som tušila, že sa stretnem s veľkým nepochopením a nesúhlasom. Napriek tomu som neprestávala hovoriť. Dopadlo to presne tak, ako som očakávala.
Raz sa mi nepozdávala reakcia môjho spolužiaka. Povedala som mu to a on sa rozhovoril o jeho uhle pohľadu. Po chvíľke som začala veľmi silne vnímať celú situáciu jeho očami, s jeho názormi a jeho konaniu som rozumela, hoci stále - ja by som sa tak nezachovala.
Je to obdobné, ako keď čítate knihu a popritom na chvíľku začnete uvažovať o svete ako samotný autor alebo postava, myšlienkami sa na nich "naladíte". Vtedy mi vždy prídu úvahy, ktoré by mi inak na um nezišli, pretože rozmýšľam na inej vlne.
A odkedy sa dejú takéto empatické precitnutia, moje reakcie na pochvaly sa dotýkajú môjho vnútra trochu inde. Už na nich neľpiem, nezbieram ich ako prepychové, vzácne drahokamy a nezamykám ich do truhličiek a vitríniek na obdiv. Vážim si ich, usmejem sa, no oveľa viac mi skôr pripomínajú svieži vánok alebo kvety, ktoré mi ten druhý ukáže. Jeho kvety. Zrazu rozumiem, že som stretla človeka, ktorého vnímanie sveta a moje sú si v niečom podobné, takže na niečom rezonujeme spoločne, jemu sa to páči a vyjadril to i slovne.
Vďaka všetkým týmto zážitkom si začínam uvedomovať jednu vec. Nezáleží na tom, či je to pochvala alebo kritika - reakcie druhých ľudí sú jednoducho o tých druhých ľuďoch a ich vnímaní sveta.
Celé to smeruje k určitej vnútornej slobode. Keď si uvedomujem, že reakcie druhých ľudí, nie je sú o mne. Keď negatívne komentáre zvážim, no inak sa ma nedotýkajú. Keď sa nad pochvalami usmejem s radosťou, no nie sú pre mňa nevyhnutné. Keď chválim a oceňujem ľudí, ak sa ma ich tvorba alebo správanie dotýka. Keď nájdem niekoho, o kom viem, že máme niečo spoločné, pretože sa mu niečo moje páči. Keď neutekám pred svojimi pocitmi, neuzatváram sa pred nimi a často ich analyzujem, vďaka čomu sa môžem posúvať. Keď väčšina pocitov veľkého smútku, agresivity a či žiarlivosti takým spôsobom odchádza a ja mám viac času na radosti v živote :)
Ostalo mi len myknúť plecom. Zvážila som to. Vlasy nakrátko nechcem, podstrihnúť končeky si pôjdem dať. Divá Bára? Mne sa to tak páči. :) Ľudia majú rôzne názory.. nakoniec predsa len záleží, kedy sa cítim dobre ja.
Poznala som dievčinu, nazvime ju Aňa. Aňa, zdalo sa tak, bývala často nahnevaná. A keď bola nahnevaná a niekto urobil niečo, čo sa jej nepáčilo, skúšala nahnevať i jeho, alebo aspoň docieliť aby sa aj on cítil horšie.
Pre mňa bolo úžasné pozorovať vlastné reakcie. Ako keď niekedy skúsila Aňa niečo jedovité vychrliť, no so mnou to ani len nehlo a občas naopak trafila presne miesto, kde to zabolelo. A ja som sa buď na Aňu nahnevala alebo som chcela odísť a plakať. Aňa mi vlastne ukázala, na čom môžem pracovať, čo nie je v rovnováhe.
Medzičasom som postrehla veľkú zmenu. Nech to teraz Aňa skúša akokoľvek, jej slová so mnou nič nerobia. " Si škaredá. Pribrala si. Nemáš kamarátov. Si hlúpa. Nikam to v živote nedotiahneš."
Trik bol v tom nezanevrieť na city. Nie pokúšať sa nič necítiť, ale vnútorne si tie veci uvedomiť, spracovať. Pre niekoho môžem byť škaredá, no ja sa cítim vo vlastnom tele dobre. Pribrať som mohla, no môžem i schudnúť, ak si tak budem priať. Mám krásnych ľudí okolo seba, ktorí ak by odišli, jednoducho by prišli ďalší, keby som chcela, svet tak funguje. Hlúpa...nuž, hlúposti môžem robiť, ale snažím sa im predchádzať a uvažovať. No a čo to znamená " dosiahnuť niečo v živote" je diskutabilné, no vynakladám snahu, aby som bola spokojná.
V poslednej dobe si nič takto pre seba ani pre niekoho druhého neobhajujem. Jednoducho to viem. A ak najbližšie príde niečo, kedy ma kritika zamrzí a vyvolá akúsi reakciu, budem vedieť, že je to čosi nové vrámci mňa samotnej, nad čím sa môžem zamýšľať a bádať.
Zaujímavé však je, že inak cítim i pochvaly. Jasné, sú krásne, obzvlášť, keď človek začne s niečim novým. Avšak, zdá sa, že tá zmena prišla pre niečo, čo som začala lepšie vnímať až nedávno.
Každý z nás je iný a každý má inak nastavené myslenie, inak premýšľa, iné veci zažil, inak tento svet vníma. V podstate čo iný človek, to iná realita.. Raz som viedla so mne blízkou dušou rozhovor o školstve, argumenty sa sypali samé, nadšene som rozprávala, kládla rečnícke otázky, počúvala jej doplnenia a ku koncu sme si ťapli, aké to bolo super. O pár dní prišla veľká chvíľa - spolužiačka, ktorá začala diskusiu na presne rovnakú tému. Paráda! Myšlienky som mala v hlave už sformulované a tak som začala. Ibaže.. som cítila, že tentoraz to tak hladko nepôjde. S tým, ako vníma svet táto spolužiačka...proste som tušila, že sa stretnem s veľkým nepochopením a nesúhlasom. Napriek tomu som neprestávala hovoriť. Dopadlo to presne tak, ako som očakávala.
Je to obdobné, ako keď čítate knihu a popritom na chvíľku začnete uvažovať o svete ako samotný autor alebo postava, myšlienkami sa na nich "naladíte". Vtedy mi vždy prídu úvahy, ktoré by mi inak na um nezišli, pretože rozmýšľam na inej vlne.
A odkedy sa dejú takéto empatické precitnutia, moje reakcie na pochvaly sa dotýkajú môjho vnútra trochu inde. Už na nich neľpiem, nezbieram ich ako prepychové, vzácne drahokamy a nezamykám ich do truhličiek a vitríniek na obdiv. Vážim si ich, usmejem sa, no oveľa viac mi skôr pripomínajú svieži vánok alebo kvety, ktoré mi ten druhý ukáže. Jeho kvety. Zrazu rozumiem, že som stretla človeka, ktorého vnímanie sveta a moje sú si v niečom podobné, takže na niečom rezonujeme spoločne, jemu sa to páči a vyjadril to i slovne.
Vďaka všetkým týmto zážitkom si začínam uvedomovať jednu vec. Nezáleží na tom, či je to pochvala alebo kritika - reakcie druhých ľudí sú jednoducho o tých druhých ľuďoch a ich vnímaní sveta.
Celé to smeruje k určitej vnútornej slobode. Keď si uvedomujem, že reakcie druhých ľudí, nie je sú o mne. Keď negatívne komentáre zvážim, no inak sa ma nedotýkajú. Keď sa nad pochvalami usmejem s radosťou, no nie sú pre mňa nevyhnutné. Keď chválim a oceňujem ľudí, ak sa ma ich tvorba alebo správanie dotýka. Keď nájdem niekoho, o kom viem, že máme niečo spoločné, pretože sa mu niečo moje páči. Keď neutekám pred svojimi pocitmi, neuzatváram sa pred nimi a často ich analyzujem, vďaka čomu sa môžem posúvať. Keď väčšina pocitov veľkého smútku, agresivity a či žiarlivosti takým spôsobom odchádza a ja mám viac času na radosti v živote :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára