Maturantská (bez)rad(n)osť

Tak si sedíme v šere so spolubývajúcim a hundreme. Vzdycháme nad chabosťou nášho školského  systému. Nad učiteľmi, ktorí sa povyšujú a občas sa k nám, miestami inteligentným, až na isté okamihy slušným, mladým ľuďom s perspektívou správajú ako k bande hulvátov.  Alebo zlyhávajú v naučení ich predmetu. A tak sa debata presunie na to, že vlastne nevieme, čo chceme v živote robiť. Čo spraviť po dokončení strednej. Kam ísť na vysokú. Kam nás vezmú, čo má vôbec zmysel študovať, či je to to, v čom sme dobrí, či sa zamestnáme, ako to zvládneme finančne a či sa neuberieme totálne nesprávnym smerom. Šťuchám si tak do ruky, a mrmlem, že som ešte ani len nenašla energiu v sebe si tie vysoké vôbec pozrieť.

 A keď som ostala sama, hovorila som si, že je to zvláštne. Viete, že sa ešte necítite na urobenie tých dôležitých rozhodnutí, ktoré ovplyvnia vaše najbližšie roky, no musíte, pretože existujú deadliny, termíny.

 Niektorý deň na to si idem v autobuse, sledujem krajinu a zamýšľam sa. Čo by bola najošemetnejšia situácia ktorá by mohla nastať? Asi to, ak by som na žiadnu vysokú nakoniec nešla alebo z nej veľmi skoro odišla. Rodina by to asi nikdy nezvládla. :D

  To odsunúc  bokom, ako sa ja cítim v takej myšlienke? Čo by som robila? V tej chvíli mi spontánne nabehli do mysle rôzne predstavy. A hromada potencionálnej energie, takej, ktorá vás burcuje, aby ste dni nepreležali celé v posteli. 

  Pravdepodobne by som skúsila z gap yearu vyťažiť čo najviac. Cestovala by som. Veľa a tak ďaleko, ako by sa len dalo. Okúsila iný svet, vzduch, jedlo a mentalitu. Možno by som pracovala.

  Vynorili sa mi všetky príbehy mojich starších spolužiakov, ktorí boli úspešní v tom, ako nešli hneď na vysokú. Dievčina, ktorá odišla do Indie a pomohla založiť školu. Chalan, ktorý sa našiel v Číne a zarobil hromadu peňazí. Iný, ktorý precestoval kus sveta a niekoľko mesiacov mal krásnu prácu zasadenú v nádhernej nórskej prírode ( a vychutnal si festival za polárnym kruhom).

 " No, to by som zvládla, zrejme. Asi by som sa dosť zmenila, možno si prežila a videla veci, o ktorých som doteraz len čítala. Pravdepodobne sa vrátila múdrejšia, ale iným spôsobom, ako mi môže ponúknuť akademická pôda. Možnože by som lepšie vedela, čo chcem v živote dosiahnuť," uzavrela som. Viem, že ročná prestávka medzi strednou a vysokou školou nie je pre každého, resp. niektorí už potom nie sú schopní opäť upadnúť do systému výučby dennou formou štúdia. Ale akonáhle som sa vnútorne zmierila s tým, že najhoršou vecou by nebolo neísť na vysokú, ale byť neproduktívna a inaktívna....prekvapivo sa vo mne prebudila chuť konečne si tie vysoké školy preskúmať. Začať sa prehrabávať rubrikami prijímacích konaní, požiadaviek na prijatie a  ponukami odborov... 

   Prvý míľnik vybratý. Potencionálna fakulta, odbor, miesto, mesto. Viem, čo treba robiť, aby som sa tam dostala. 

  A tak sme znovu skončili so spolubývajúcim  pri rozhovore. Opäť trochu obšmietavo. Zvládneme to? Z čoho ideme maturovať? Z mojej strany sa myšlienky rozutekali....

Je to ale naozaj to, čo chcem? No a čo s tým potom? Spomínam si na ambasádorku Liverpoolskej Univerzity, ktorá k nám priletela vysmiatučká z Anglicka, učitelia ju zobrali na kafe a do Tatier, ona nám odprezentovala, prečo by sme mali ísť študovať do Liverpoolu ( a my nepôjdeme, lebo je to drahé :D ), rozdala nám tašky s logom školy a išla naspäť. Nie je to pekná práca? S mladými, cestuje po svete....Kto to kedy študoval? Kto kedy vyštudoval Ambasádora Univerzity? Na svete je toľko zamestnaní a pracovných príležitostí, na ktoré skrátka odbor nenájdem....Navyše, veľa ľudí pracuje v diametrálne odlišných oblastiach ako vyštudovali. To všetko mi dáva nádej, že to naozaj nie je  len o vysokej škole. 

A mala by som byť ambiciózna a pokúšať sa vyšvihnúť na čo najlepšie školy?

Možno áno. Ak by viem, čo chcem robiť. Keby viem, že chcem byť medik, trielim na niečo v popredných rebríčkoch. Ibaže ja neviem... A potom je tu moja známa, ktorá študuje nie až tak náročnú školu, ktorá ju ale stále čosi naučí, už teraz robí v onom biznise a má prax, získava kontakty, stíha ďalšiu brigádu, partnera, spoločenský život i šport...Vraví, že pri hľadaní zamestnanie sa o ňu takmer pobili, teraz je finančne nezávislá od rodiny... Príbeh inej dievčiny zahŕňa vyštudovanie ťažkej chemickej školy. Tá údajne vstáva každé ráno o piatej a je v mliekárni. Bez praxe, ktorú popri škole nestíhala, sa zatiaľ lepšie nezamestnala ...

Doba sa mení, byť na vysokej nie je ktožvieaký zázrak, titul zas až tak veľa neznamená v porovnaní s inými kvalitami. Ľudia sú úspešní i bez slov ako Cambridge alebo Oxford v ich životopisoch. Niektorí nemajú pred a za menom nič a predsa sa uchytili, vyhrávajú napríklad  rôzne vedomostné televízne súťaže, napísali tri knihy, založili úspešné firmy alebo cestujú po svete  a programujú. Sú chytrí, makali na svojich talentoch, žili.... Napríklad teraz sa stala bestsellerom nejaká knižka o upratovaní. Mne to prišlo veľmi úsmevné....veď, denne upratujú milióny ľudí a niekto o tom napíše knihu a ostatní sú radi. A ktožvie, či má autorka vyštudovanú nejakú Fakultu vyšších prác upratovačských a písania dobre predávajúcich sa kníh (dvojodbor). :)

 Školy, najmä gympel, aj vzhľadom na to, že ma neupútal žiadny z asi 12tich ponúkaných predmetov ( aspoň nie do takej miery, že by som mu chcela dedikovať majoritnú časť života), vnímam skôr ako útočisko. Miesto, kde je človek ešte pod ochranou, má časť dozrieť a nájsť sa.
  U veľa spolužiakov sledujem nerozhodnosť. Tí, ktorí si mysleli, že vedia, čo so životom, kam sa uberať, odrazu prehodnocujú. A tak som sa nad tým pousmiala. Mnoho z nás  je na tom obdobne. I mne sa kadečo vyjasňuje, chytám pevnejšiu pôdu pod nohami, a to iným spôsobom ako doteraz. Cítim výraznú, hlbokú zodpovednosť za vlastný život, ktorú si veľmi cením a vítam ju. Sledujem zmeny v sebe, nové uvedomenia si...je to krásne, prirodzené a úplne ignorujúce, že ja toľko času skrátka nemám. :D

 Zrazu sa usmejem a podtón myšlienok sa zmení. Došlo mi, že som pomaly naberala pohľad, že svet je jedno ťažkopádne miesto, kde príležitosti lezú ako z chlpatej deky, kde keď už raz výber vysokej dovrzám, bude sa to so mnou ťahať ako žuvačka, musím si vybrať z mála a takmer každý výber je len z blata do kaluže a pekných vyhliadok je ako šafranu. 

 Tak sa na to pozriem inak. Po chvíli si uvedomím, že hoci sa cítim tak rozpačito a nerozhodne, dáva mi to príležitosť byť dobrodružná. A vzhľadom na to, že som bez konkrétne vytýčeného sna, teraz bude dôležitá najmä cesta. Vo svete je toho tak veľa, čo sa dá robiť. I ako práca, i ako koníček. Myriady miest, kam cestovať. Milióny aktivít, ktoré môžem vyskúšať. Samé príležitosti ako (sa) spoznať, zmeniť, niečo nové naučiť. Skrátka, život je najmä o radosti. O radosti zo skúšania nového, budovania a tvorenia. Učenia sa. A to aj na vysokých školách ( ktorých vôbec nie je málo. A obzory si môžem rozšíriť i na tie zahraničné). Na každej je nejaký človek, ktorý vie niečo, čo ja nie a môže ma inšpirovať. Každá má nejaké krásne miesto, kde si môžem vytvoriť svoju vlastnú jedinečnú spomienku. A v krajnom prípade, stále môžem odísť na inú.

 Pomohlo mi to. Odrazu som to všetko vnímala akosi jasnejšie. Svet je bohatý. Verím, že keď budem pilná a budem na sebe pracovať, uvažovať, používať rozum, usmievať sa, učiť...vyjde to...

              A keby nie, tak si dám ten gap year :))