( idem si ) Po-moc!

     Občas sa len tak bezcieľne potulujem po izbe. No neviem si vybaviť moment, kedy som sa naposledy cítila znudene. Muselo to byť veľmi dávno a poznáme to asi všetci. Ten pocit, kedy skrátka na nič nemám chuť, hento sa mi nechce, spať sa mi nechce, hrať sa mi nechce, nič sa mi nechce.

    Ani neviem, kedy sa to zmenilo. Azda s takým celkovým pohľadom na svet. ( Alebo keď mi raz niekto povedal: " Nudia sa len nudní ľudia", na čo som sucho skonštatovala, že veď ja nie som nudná.) Občas sa mi práve naopak zdá, že dni sú príliš krátke. Je toľko seriálov a filmov, ktoré si chcem pozrieť, jedál, ktoré chcem skúsiť uvariť. Na poličke sa kopia skvelé knihy a tam vonku sú kamaráti, ktorých chcem objať. Sú zvieratá, o ktorých som nikdy nepočula. Hry, ktoré som ešte nehrala a myšlienky, ktoré mi doteraz nikdy nenapadli. 

Niektoré dni sú akčné, plné pohybu, iné akonáhle doklusám zo školy som v starých teplákoch  a zahrabaná v deke. A tak to ide v (obvykle) radostnom duchu, chápem, že je tu stále niečo, čo sa môžem naučiť, objaviť. Zážitky, pocity, nové vnemy, inšpirácie.... :)

No. Ibaže za svoj život som stretla pár ľudí, ktorí takéto nadšenie nezdieľali. Často boli veľmi znudení, nevrlí, nespokojní. Každý deň bol úporným bojom, čo vlastne budú robiť, čím " zabijú čas".  A obvykle to skončilo s: " Toto sa mi nechce, na toto nemám chuť a tamto ma omrzelo po pár minútach "  ... Celý ich životný postoj sa prelínal s otupenou apatiou a veľkým pesimizmom. Pre mňa to bola podvedomá výzva a hneď som chrlila nápady, ako ich z biedy vyhrabať a pomôcť im k veľkolepej životnej zmene.

" Tak začni cvičiť. Možno hrať nejaký šport? A čo tak zaobstarať si psa, ktorého môžeš trénovať? Nechcel si sa v minulosti naučiť hrať na hudobnom nástroji? Tak napíš nejaký príbeh. Prihlás sa do jazykovky. Hej, a čo keby si cestoval? Alebo turistika? " 

Vedela som si to to predstaviť. Človek nevie, čo v živote, ale skúsi niečo, čo ho láka. Krúžok, kurz, aktivitu... a zrazu stretne nových ľudí. Navštívi nové miesta. Tým získa novú inšpiráciu. Priučí sa niečomu, nadobudne nové ponímanie a myšlienky. Každá nová myšlienka dá vznik ďalším. Myšlienky predchádzajú našim slovám a plodia nové postoje. Nové postoje menia naše zvyky a správanie. To prinesie činy a zrazu si človek pomedzi to všetko po čase spomenie, že sa vlastne kedysi nudil.

Aspoň tak som si to v hlave vymaľovala ja. Navyše, u mňa to fungovalo.

Nanešťastie, druhá strana mala na moje nadšené vyratúvania možností a povzbudenia ohľadom ich  talentov celkom iný pohľad. 

" Cvičiť sa mi nechce...na športy ma príliš bolia kolená. Mám alergiu na psov. Hudobný nástroj už nezvládnem. Neviem písať príbehy.. Na čo budem platiť za jazykovku? Nemám rád cestovanie. A kam by som šiel  na turistiku? Ja vlastne nemám rád zmeny."

Vo mne to zanechalo alarmujúce  pocity...pamätám, keď sa čosi obdobné stalo, jediné na čo som sa vtedy zmohla bolo " Ty...nemáš rád zmeny?  Ale... "
 ..veď zmena, rozladene v duchu kvílim...predsa to, čo stojí, čo sa nehýbe a nemení.. to umiera... A to akože chceš takto žiť už stále?? Čo je to za prístup, keď sa ani len necítiš šťastne...veď to tak vôbec nemusí byť .. A že je na hudobný nástroj neskoro? Ja sama poznám ľudí, ktorí začali v ešte neskoršom veku a sú v tom naozaj dobrí a ako to myslíš, že nevieš písať príbehy, veď som si čítala niektoré tvoje staré práce a prečo hovoríš, že...

No a tak mi to neskôr došlo. Kto chce, hľadá spôsoby. Kto nechce, výhovorky.

Ľudia, ktorí sa pre niečo trápia a čosi ich rmúti. Takých je veľa a sú i v mojom okruhu známych.

Hovorím si občas, čo som to za  kamarátku, keď očividne niekto z mojich blízkych má problémy a ja tu pre neho nie som. Ale zas, zamýšľam sa, s niektorými ľuďmi sa o ich problémoch rozprávam a ak môžem, rada im podám pomocnú ruku, stojím pri nich, snažím sa byť oporou...

Prečo je to tak? Kde je ten rozdiel? Prečo sa od niektorých kamarátov podvedome odvraciam a  pri iných mi nevadí vypočuť si ich trápenia? Došlo mi to. Niektorí ľudia sú utrápení, no inak sa nijako nesnažia ich problémy spracovať, nehľadajú spôsoby, východiská ani riešenia. Nie sú ochotní zamýšľať sa, objaviť príčiny a spraviť zásadné zmeny, 

A čím dlhšie s takým človekom ste, tým viac škodíte sami sebe.

Skúšať pomôcť niekomu, kto vlastne tú pomoc nechce je ako pokúšať sa zobudiť človeka, ktorý sa rozhodne predstierať, že spí. Kto sa nechce zmeniť, ten sa nezmení. Kto nechce začať svoje problémy zodpovedne riešiť ich akurát tak bude zakopávať hlboko do seba. To sa mu stane základom pre nevyrovnané reakcie v jeho živote, takže sa všetko len zbytočne  viacej  nabalí na seba.

V podstate sa takí ľudia chovajú ako paraziti.  Nechcú od seba pustiť šťastnejších ľudí, oberajú ich o energiu a občas to zamaskujú do slov o vrúcnej láske a silnom priateľstve.

Trvalo mi roky uvedomiť si, že ak si naozaj vážim seba, obmedzím alebo preruším s takými ľuďmi kontakt. Je to to najlepšie, čo môžem pre toho druhého (a seba) spraviť.

Pod náporom úprimnej snahy som videla úžasné premeny. S niektorými mne blízkymi ľuďmi sme riešili duševné bôle do neskorých nočných hodín, hútali sme, radili sme si navzájom celé týždne.  Oni naozaj chceli, aby im bolo v živote lepšie. A niekedy to trvalo roky. Je pochopiteľné, že im do života prichádzajú stále nové a nové výzvy....

Ibaže keď sa teraz na nich všetkých pozriem, vidím sebavedomé, vyrovnané osobnosti, mladé, plné potenciálu, ktoré na sebe stále pracujú. Sú mne i iným veľkou inšpiráciou.

No aby im bola podaná pomocná ruka (a tá vždy príde) a aby ju mohli prijať....prvé kroky museli  vždy spraviť najskôr oni sami.

Kde je vôľa, tam sa skôr či neskôr cesta naozaj objaví. A kde vôľa nie je, tak tam nič, akurát je z toho ešte viac problémov :)