O kráse všedných dní

      Cupkám na vlak, vraviac si: Och, znovu musím utekať, pretože som sa opäť raz zasnívala. Pekne.... Vlastne, nemusím utekať. Chcem utekať. Pretože ten vlak chcem stihnúť. Nuž, aspoň mám pohyb.... A tak voľajako pofiderne trielim ďalej i s troma ťažkými  taškami okolo krku. Napriek tomu sa nezdá, že mám šancu prísť včas.

  Dobehnem na zastávku. Koľké šťastie, vlak mešká. Začína pršať. Je dusno. Všetky lavičky obsadené, prístrešok preplnený, akoby odveké Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí už dávno neplatilo . A mne je napriek tomu dobre. Radostne nahádžem všetku batožinu na zem, vydýcham sa a užívam si tú krásnu vôňu dažďa. Zahľadím sa na strom predo mnou a odrazu to vidím: " Tamten strom! Vyzerá ako pľúca! " ..radujem sa. Nie len že sú stromy pľúca Zeme, ešte i tak vyzerajú:)

Vlak prichádza, rachotí, dvierka sa skoro nedajú otvoriť, piští statočne. Po dlhšej dobe si nezakrývam  uši dlaňou, iba sa započúvam, aké je to zvláštne, že niektoré kombinácie tónov vytvárajú chaotickú kakofóniu, pri ktorej by nejeden sluchový orgán slzy ronil a iné sú povznášajúco  krásne a príjemné.

V nevoňajúcom vnútri vlaku si reálne začínam uvedomovať, že hoci bezproblémov vystúpim, možno nestihnem prestúpiť. Takže je šanca, že skončím 70 kilometrov od domova. Panika? A na čo. Pomyslene myknem plecom a pokojne sa zamyslím nad možnosťami. Odrazu je ich neúrekom.  Môžem ísť stopom. Spraviť si dlhšiu prechádzku a vrátiť sa naspäť odkiaľ so prišla (  a batožinu si nechať na stanici, kde prestupujem, na ľahší krok:)). Alebo ísť autobusom. ( -> ajhľa, nemám peniaze...No tak by som skúsila popýtať ľudí. Napríklad v nejakých obchodíkoch, aby som ich poľahky našla a vrátila neskôr)... A keby som v cudzom meste, asi by som si vyhrabala nejaký hotel... Teoreticky by som mohla ísť vlakom kamsi ďaleko zadarmo, aby som bola aspoň v teple, knihu som si zobrala...Alebo by som sa kdesi posadila a počkala si na zázrak či osvetnú myšlienku. :-)

  Ako sa neskôr ukazuje, nič také nie je potrebné, prestúpiť stíham. Ajhľa, vzrúšo, spolu so mnou nastupuje horda rovesníkov, ktorí sa chystajú na párty. A tak sa vozňami rozliehajú zvuky d´n´b (a že ja osobne takúto hudbu nemusím) alkohol koluje, chalani pobiehajú hore dole, baby sa smejú, hromada kriku a veselia ... Vravím si, že z pôvodného plánu - kľudná cesta a nerušené čítanie - nebude nič. Tak sa aspoň vyzujem, pretože v takejto spoločnosti je to beztak jedno, pohodlne sa usadím a nadšene sledujem ľudí. Kto sa s kým ako kamaráti, komu je kto  sympatický, aké majú úsmevy a či majú iskru v očiach.

Zdvorilo odmietam všetok ponúknutý alkohol, hlavou krútim i na " Poď s nami!".  Neskôr usudzujem, že je ideálny čas prečesať si vlasy. Prihovára sa mi chalanisko, ktorý vyzerá živočíšne, ako vlkolak. Dávam sa s ním do reči, po pár vetách vynechávam otázky ako Chodíš po horách? rovno prechádzam na : Kde si cestoval naposledy? Čo Ti povedala príroda? ...On sa ma pýta, ktorý deň je môj najobľúbenejší. Kedysi by som možno povedala sobota, teraz len vravím " Všetky dni mám rada."

Na doske pod oknom zbadám chrobáčika prevráteného na chrbáte ako sa bezúspešne mece hore hlavou. Neváham a hneď mu pomáham. O čosi neskôr ho vidím  v celkom rovnakej polohe. Mierne zaskočená teraz nerobím nič, iba sa prizerám. Po niekoľkých nezdarených pokusoch sa sám od seba vyšvihne hore a elegantne odkráča k oknu na slobodu. Pousmejem sa, aký je to pekný príklad toho, že príroda vie, čo robí aj ( najmä ) bez našej pomoci.

  Ľudia sú čoraz hlučnejší, sprievodkyňa len zalamuje rukami, ja zrazu zbadám bývalú spolužiačku, ležérne sediacu v uličke. Rozbehnem sa za ňou, vystískam ju, prisadám si k nej na kúsok voľnej podlahy a už sa smejeme. Sprievodkyňa medzičasom  vyzerá, že má slzy na krajíčku.

  Doma očakávam spoločnosť rodiny, že sa podelím o dojmy z dnešnej maturity, poviem im, ako sme boli so spolužiakom na parádnom obede. Ibaže kde nikto, tu nikto. Som sama. Sklamanie? Ale čoby. Vyhrabávam  z chladničky jedlo, pozerám diel seriálu a chvíľku rozjímam, najskôr v tichu, potom sa nechávam sprevádzať zvukmi hudby Keď neskôr naklusám do postele, zaspávam s úsmevom.

Záverom, deň bol krásny. Pomohol mi uvedomiť si, že:

   • si môžem robiť plány, no je dobré ostať duševne flexibilná. Niekedy sa plány zmenia, a vtedy je namiesto vnútorného lamentovania oveľa lepšie dovoliť  prísť novým riešeniam a či myšlienkam. Ostať pokojný a s otvorenou mysľou.

• sa nemám sústrediť iba na cieľ. I cesta je dôležitá

• nemám upriamovať všetku pozornosť na nepríjemné veci, nechať sa nimi znechutiť. Obzvlášť keď sú to drobnosti.

• je dôležité žiť viac v okamihu prítomnosti, aby sme nemuseli netrpezlivo pozerať na hodiny, kedy sa vlak konečne dovŕzga na stanicu, kedy tam už budeme, kedy tamtí odídu, kedy konečne vypnú hudbu, kedy si nájdem prácu, kedy si nájdem partnera, kedy konečne budem šťastná ...

• mám vnímať i každodenné drobné úsmevné zážitky, nebáť sa, sledovať priestor okolo seba a učiť sa pozorovaním

• svet je plný možnosti a kedykoľvek môžem stretnúť nových ( alebo starých) známych

• mnoho vecí nerobím preto, lebo musím, ale pretože chcem

• je dobré, ak vás stále vie nadchnúť východ alebo západ slnka. Ak neostanete frustrovaní pri pohľade na veselo smejúce sa dievča. Keď je pre vás radosť, ak vidíte hmlu alebo vás objíme dieťa a pohladí kvapka dažďa. Ak nachádzate zrnká múdrosti a krásu vo všedných dňoch. Pretože ak to viete, ste na dobrej ceste :-)