Klamanie v sklamaní

Tento týždeň ma mädlivo čakali maturity. Spoiler alert: všetky dopadli na jednotku a všetci boli radi. A potom prišla geografia...

Káva  zrána zráňa

Nepijem kávu. Aspoň nie pravidelne, hoci v poslednej dobe som prišla na chuť alternatíve (french press). No i tú si dám veľmi raritne.

 Učeniu sa na maturitu z geografie som vyhradila celý jeden deň pred samotnou skúškou. Večer, keď som si myslela, že všetko stíham s prehľadom, som nanešťastie zistila, že niekoľko desiatok strán poznámok zostalo v mojej taške. Odrazu toho bolo viac, ako som plánovala a mala som veľký časový sklz. Hneď som vedela, čo  treba spraviť... Začať piť kávu! :)

Problém bol, že moje telo nie je zvyknuté na toľko kofeínu, hoci som si dala len jednu šálku. Začalo mi búšiť srdce. Samovoľne sa mi sťahovali svaly, mihotali oči, bola mi zima, bolela ma hlava, mala som pocit, že budem dáviť a hlavne, hoci som bola veľmi, veľmi unavená, nemohla som zaspať. A tak som celkom nenadšene prebdela celú noc, zabalená v perine a deke, s pohárom vody v ruke.
Maturovala som ráno o ôsmej a asi najviac som dúfala, že komisií neovraciam stôl alebo ( keďže ma zákerne začínala objímať únava) že nezaspím v polke vety. Učiteľov som poprosila o čistú vodu a pokúsila som sa premôcť. Vytiahla som si tému, ktorú som vedela, no napriek tomu slová zo mňa padali ťažko, nevedela som si spomenúť na základné slovíčka v angličtine a niekoľkokrát som nepochopila otázky.

Som zlyhanie

Mala som to za dva. Väčšina spolužiakov dostala jednotku, takže to málinko vyzeralo, akoby som nič nerozprávala, iba sa válala po maturitnom stole. :D Trochu zamrzel fakt, že na druhý deň, verím tomu, by to dopadlo oveľa lepšie. Ale v konečnom dôsledku, môže byť!

Tým sa moje maturity skončili. Cestou naspäť som zavolala rodičom a oznámila im výsledok. Zrazu som si uvedomila, že počujem v ich hlase sklamanie. Očakávali, že budem mať čisté  jednotky. Čo som sa neučila dostatočne? To vôbec odo mňa nečakali. Nesnažila som sa?  Prečo som si to tak pokazila? Nemám azda na jednotku? Ako to už len vyznieva, dvojka z geografie... Tak čo už so mnou, keď sa mi to nepodarilo... A bolo po hovore.

Na chvíľku mi vyhŕkli slzy. Nečakala som to. Na priváte som chcela dospať noc, no zmohla som sa iba na úvahy.
Nechcem byť pre rodičov sklamanie. To je hrozný pocit, keď takto zlyhám. Musím sa v živote viac snažiť, aby boli na mňa hrdí. Takéto niečo už nechcem prežívať.. Mojim cieľom v živote by malo byť, aby boli pyšní na svoju dcéru.. Už nikdy nechcem počuť toľko sklamania v ich hlase. Splním ich očakávania...

Nemohla som si pomôcť, viac a viac som upadala do zúfalých úvah, situácia sa javila čoraz horšia...Akoby som bola celkom na nič, úplne neschopná..A odrazu som si na niečo spomenula.

Môžem ísť spať späť!

Pred rokom som sa rozprávala so spolužiakom:

" Neviem, či si mám podať  prihlášku na vysoké školy aj do zahraničia," hovori.
" Veď nechceš ísť žiť do zahraničia a ani nechceš študovať vysokú školu v cudzom jazyku."
" Nechcem, ale kvôli rodičom...."
" Oni Ťa nútia?" pýtam sa.
" Nenútia. Ale...nechcem ich sklamať. Obávam sa, že ak budem iba tu alebo v Čechách...nuž, neodhovoria ma, ale v kútiku duše budú dúfať, že budem mať vyššie ciele.."
" Och. Pozri, si skvelý syn, výborný žiak, osobnosť. Rodičov máš rád, si im vďačný a to je úžasné. No nemyslím, že si vo svojej podstate chceš zariadiť SVOJ život podľa nich. Ty nie si nimi. Si odlišný, nemáš úplne rovnaké názory, postoje ani záľuby ako oni. Môžeš ich poprosiť o radu, oni sa môžu podeliť so skúsenosťami. No za svoje šťastie zodpovedáš ty. Netúžiš  urobiť niečo podľa ich predstáv, len aby si o niekoľko rokov zistil, že Ťa to nijako nenapĺňa, no potom už bude neskoro. Rob to, čo cítiš ty, nie ostatní ľudia. Nie si povinný splniť ich zžitú predstavu o Tvojom živote. Zváž ich rady, no rozhodni sa podľa seba, nechoď proti vlastnému presvedčeniu, nenúť sa do aktivít, ktoré nechceš ani nemusíš robiť, len aby si potešil iných. Si super taký, aký si!"

Vtedy sa mi to hovorilo tak poľahky. V onen moment môjho drobného zúfalstva som však také vety skladať nevedela. Jediné, nad čím som sa zamýšľala bolo, čo spraviť v živote, aby mali naši o mne dobrú mienku.
Ale prečo? Prečo som sa odrazu už nevedela na situáciu pozrieť s nadhľadom?

A naozaj som nevedela? Došlo mi, že som sa na všetko pozrela príliš zblízka. Pomyslene som spravila v myšlienkach krok dozadu, odstúpila som si, aby som mala lepší výhľad. Odrazu som opäť precítila vyššie povedané. Nakukla som na situáciu inak.

Maturita ma nijako netrápi. Áno, pripravovala som sa na ňu, no nepokladám ju za dôležitú. Jej známky nijako neovplyvnia moje prijatie na vysokú, nezdá sa mi, že by zhoršili/zlepšili vyhliadky na šťastný život. V mojom prípade  by čisté jednotky boli dobré akurát tak na chválenie sa pred ostatnými.
Reakcia mojich rodičov ma prekvapila. No to bola ich voľba a ich očakávania, ja som im taký postoj nevnútila. Ten si vybrali oni sami. Ja som ich v skutočnosti nesklamala. V živote sú pre mňa dôležité iné veci, ako známky strednej školy. Charakter človeka, jeho hodnoty, snaha ... pevné zdravie, pocit bezpečia a šťastia. Dobrá hudba, city a dlhé objatia. Chcem sa vzdelávať, túžim pracovať a tvoriť, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, bez ohľadu na to, či sú s tým všetci spokojní ( lebo i tak nikdy nebudú).
Nemusím sa trápiť vecami, ktoré ma vo svojej podstate netrápia. Maturitný týždeň bol úžasný, prekonala som sa, dozvedela hromadu nových poznatkov a bolo v ňom mnoho radosti zakaždým, keď som niečo pochopila. :)

A odrazu sa mi dýchalo oveľa ľahšie. Zmenil sa celý môj pohľad na okolitý svet. Zaradovala som sa, pocítila voľnosť a slobodu.
Do postele som vliezla s nadšením. Jediné, nad čím sa ešte zamyslela bolo, že na vrch tohto všetkého som sa naučila ďalšiu, veľmi podstatnú vec.
Keď mi niekto predostrie jeho problém, vcítim sa len čiastočne, takže si zachovám potrebný odstup -  častokrát sa potom poľahky dokážem vyjadriť, niečo navrhnúť, zamyslieť sa, ľahšie vidím súvislosti a skladám myšlienky.
No keď ten problém riešim ja sama, je to náročnejšie, lebo som v ňom ponorená celá a postupne sa plavím do čoraz kalnejších, mazľavejších vôd, kde sa hýbe ťažkopádne a pomaly. Vtedy občas zabudnem, že nech už plávam kdekoľvek, vždy je tam kdesi nado mnou hladina, nad ktorú sa môžem vynoriť a pozrieť sa na svet inak, s novým nadhľadom a čerstvým, hlbokým nádychom.
Viem. Niekedy je ťažké dostať sa nad pomyslenú hladinu. No dôležité je mať na pamäti, že  i keď ju nevidno, naozaj tam kdesi je. Vždy. :)


Nech sa Vám darí! :)

Pozn.1: Rodičom som následne zatelefonovala a v dlhom rozhovore sme si všetko vysvetlili.
Pozn2: Spolužiaka prijali do Prahy a jeho rodičia ho za to obdivujú, pretože Praha je v zahraničí, je to veľké, miliónové mesto a škola je náročná, on si ju vybral sám, veľa sa učil a dokázal to! :)