Pre radosti dROBnosti

Ako dieťa som nikdy nemala problém so školou. Naopak som sa do nej veľmi tešila, pretože som bola zvedavá a dospeláci nemali vždy na moje otázky čas. Základná škola a prvý stupeň osemročného gymnázia šli veľmi ľahko, či už sa jednalo o slovenčinu, matematiku alebo jazyky. 

Oveľa bezradnejšie som sa však cítila akonáhle som musela použiť ruky. Niečo nakresliť, upratať, vyrobiť, zabaliť alebo uvariť. Vždy som pri tom vyzerala akosi malátne, vždy sa niečo pokazilo a nikdy nič nevyzeralo úhľadne a precízne dokončené. A tak som sa podobným aktivitám vyhýbala ako sa dalo, pretože ma vždy čosi zneistilo. Čo ak ma vysmejú? Možno použijem zlý čistiaci prostriedok. Zhoríme. Zbytočne miniem materiál. Nechcem to rozbiť. Nech to skrátka spraví niekto iný.

Vo svojom tele som už niekoľko rokov a čím viacej sa spoznávam, tým viac si naň zvykám, objavujem svoje možnosti a učím sa svižnosti.

Proces je to pomalý, ale tým, že som bola v mnohých aktivitách taká zúfala, ma odrazu tešia i tie najobyčajnejšie úkony. Chápete, zvládla som ich sama, naučila som ako na ne a zlepšila som sa! :)

Nadchla ma moja prvá kôpka ožehleného prádla. Zabralo mi to veľa času a neustále som musela strážiť žehličku, aby sa nesamovznietila, no odrazu predo mnou stála hrdo, i keď trochu nakrivo. Potešila som sa... uvedomila som si, aká to je oddychová, užitočná aktivita, ktorú si užívam do dnešných dní.

Radujem sa, keď upracem celý byt. Nie je to tak náročné, ako som sa niekedy obávala, rok od roka mi to ide rýchlejšie a navyše je v ňom potom čisto, voňavo ( tip: do vody na umývanie podláh prilejte trochu sprchového šampónu) a mám to ako plynulú rozcvičku.

Vždy som sa hanbila cvičiť, ak bol niekto so mnou v miestnosti. Rozumiete, pozeral by sa na mňa ako mi to nejde a nebodaj by mi ešte hodil ranu z milosti, nech sa toľko netrápim. Žiadne také....až do dňa, kedy som si uvedomila, že ono to vôbec nie je problém. No naozaj. Ak by si niekto myslel, že ladnosťou tela takto neohúrim, zrejme by mal i pravdu, ale aspoň vidieť snahu a aktivitu. V lepšom prípade by mi mohol i poradiť. A tak zo mňa opadol tento ostych a občasné domáce tréningy si nesmierne užívam, či ich cvičím sama alebo s prítomnosťou spolubývajúcej za písacím stolom ( ktorá si ma dosť možne ani nevšimne:) ). 

Ostýchala som sa variť, obzvlášť pred niekym iným. Nebola som si istá v toľko drobnostiach. Variť bez pokrievky alebo v zatvorenom hrnci? Kedy pridať soľ? Ako dlho nechať pokrm na plameni? Koľko je to "štipka korenia"? Ako sa to má správne nakrájať? Treba miešať? Nebude to suché?  Znovu, čo ak vyhoríme? 

Heej, kľud! Internet je plný receptov, i podrobných, varenie je zábava a ak mi niekto poradí, ktorý nôž je na krájanie mäsa lepší, nie je to dôvod na vykopanie si vlastného alternatívneho bývania pod zemou pre stud, že som to nevedela i sama. Nakúpiť, uvariť, vychutnať si a umyť po sebe je alchymistický rituál, v ktorom si nikdy nemôžem byť istá, ako dopadne - zažívam adventúru života priamo v kuchyni. Učím sa počúvaním rád a chybami skrz prevarené cestoviny, tvrdú ryžu a nevyšľahaný sneh. 

Jasné, že niekedy len tak nehybne ležím v posteli zahrabaná s knihou. Taniere nechávam v dreze a utieraniu prachu vyhlasujem štrajk. Vehementne odmietnem ísť do obchodu a namiesto toho uprednostňujem  spánok. Ibaže, keď už niečo robím..

... tak sa teším. Teším sa, keď môžem vystrihovať fotky. Prebaliť bábätko. Spoznávať základy štrikovania. Vešať prádlo, presadiť kvetiny a zložiť cesto do jablkovej štrúdle. Natrieť bráničku. Nakŕmiť kocúra, vyčesať koňa, namaľovať si oči. Plávať. Nakresliť najjednoduchší obrázok na svete a vyfarbiť ho.

Vôbec nejde o to, že v tom nie je som najlepšia a niekto iný by to spravil efektívnejšie a krajšie. Dôležité je, že sa cítim šťastne, keď hýbem vlastnými prstami a svalmi, pracujem, vnímam kdesi hlboko v sebe priestor na zlepšenie a nietim telo k aktivite.

Som ľudská bytosť. Niekedy spadnem, veľa vecí neviem, občas všetko vyjde inak, ako pôvodne zmýšľam, sem-tam sa pomýlim alebo zabudnem. O koľko skrytého veselia by som sa ale ochudobnila, ak by sa tým nechávam stále odstrašiť!

Azda i preto to tu mám tak rada.... Život je plný drobností, nenápadných výziev, skrytých radostí a malých činností, ktoré prinášajú to najväčšie šťastie... Všimnite si ich! :)